Talianske Alpy sú rajom aj mimo zimy. Časť II. (+Foto)

Blažený to stav, keď sa v noci prebudím a zistím, že je ešte priskoro, vonku tma a môžem sa kľudne zvaliť naspäť. Opakom blaženosti je, keď vstanem o tretej ráno a nie je to priskoro. Vonku je tma a kosa. A do tej tmy a kosy musím do hodiny vyraziť a ešte sa tváriť, že to som presne chcel.

Je ráno na začiatku septembra a nás čaká pokus o výstup na triapoltisícku Monte Adamello.

Polovica Rifugio Gnutti už bola na nohách. Známa skupinka starších pánov raňajkovala, my, mladší páni, sme sa pridali k nim. Nemám šajn, čo nám chalani z chaty servírovali. Keby to bolo niečo hnusné, pamätal by som si to. Na horských chatách vedia, čím vás natlačiť. Tak aby ste po polhodine nemuseli z batoha vyťahovať "lidlácku" protein tyčinku. Na Slovensku to bývajú vajíčka na milión spôsobov a spišské párky (o ich spišskosti sa však vedú rozsiahle dišputy).

Po raňajkách sme hneď vyrazili tmavou dolinou s miernym stúpaním. To, že nie sme medzi prvými rannými trekkermi, prezrádzal pás hýbajúcich sa čelovkových svetiel asi kilometer pred nami. Starí páni to nenechali na náhodu a vyrazili čím skôr.

Náš plán mal menší zádrheľ. Po troch hodinách sme došli k úseku, kde sa dalo pokračovať len strmým skalným stúpaním po via ferrate. Wiki okienko: Via ferrata (v nemčine Klettersteig) je cesta v náročnom horskom teréne, ktorá je vybavená istiacimi fixnými lanami, stupačkami a inými pomôckami.

Mali sme dohodu, že priamo pri začiatku ferraty zvážime, či to skúsime zdolať aj bez potrebného vybavenia. Mali sme len sedáky, zopár karabín a desaťmetrový motúz o nosnosti šesťsto kíl. To sa zdá veľa, ale pri páde sa vaša hmotnosť násobí. Chýbali prilby a tlmič pádov (taká odpružená somarinka v tvare ypsilonu, ktorá spája sedák s oceľovým fixným lanom a zabráni totálnemu pádu v prípade nehody). Slnko začalo ožarovať vyššie časti údolia, čelovky sme mali dávno v ruksaku a miesto nich nám na hlave pomaly pristávali mámvpičistické myšlienky. Namiesto tlmiča pádov sme si nastrihali motúz, ktorý bol na jednej strane uviazaný k sedačke a na druhej mal karabínu pripravenú zacvaknúť sa do fixného lana na skale. Fungovalo to. Možno sme neboli najmúdrejši, ale šikovní áno.

Prvý úsek viedol strmým úzkym žľabom, kde sme si vyskúšali náš vynález. Nebol dokonalý, ale v najexponovanejších úsekoch dodal odvahu. Väčšina zaistenej cesty sa dala vyliezť aj bez zacvakávania sa a istiace železá slúžili len ako dobré oporné body. Podobne ako reťazové úseky v Tatrách. Tesne pred nami stúpali i naši seniorskí parťáci. Mali opatrné tempo, spomaľovali nás, ale nechceli sme sa predierať dopredu. Išiel z nich rešpekt, istili sa na každom úseku a aj podľa oblečenia bolo jasné, že prípravu nezanedbali.

Hore nás čakal brutálny výhľad na následný úsek cesty. Pod Monte Adamellom je nádherný ľadovec. Vyzerá skôr ako zamrznuté členité jazero. Po okrajoch, smerom do dolín, prevísa tisíctonovými masami ľadu a snehu. Nemá veľa štrbín a dá sa po ňom pohodlne kráčať s minimom rizika. Celá ľadovcová pláň vyzerala ako z filmu Interstellar. To hovorím teraz. Počas túry to moc neriešite. Zhodnotili sme, že je to pekné, vybalili jedlo a nikto sa nerozplakal nad tou nádherou.

Posledná časť cesty viedla po skalách veľkých ako poľský fiat. Hore sa držala oblačnosť s viditeľnosťou na pár metrov. Značenú trasu sme opustili a každý sa držal vlastnej vymyslenej cesty pomedzi skaly. Základ bol stúpať hore a skúsiť nezomrieť. Čas nás netlačil, cesta ma bavila. Na vrchole nás čakali seniori. Vrcholom vrcholu bolo, keď začali spievať. Niečo pomalé, nerozumel som ničomu, ale evidentne išlo o rutinnú záležitosť. Ani vtedy sa nikto z nás nerozplakal, ale páčilo sa nám to všetkým. Ako dodal kamoš: hustá atmosféera v riedkom vzduchu. Páni dospievali, nahodili ruksaky a išli dole. My sme tiež nezotrvali. Kvôli hustej hmle bola viditeľnosť ako v pohári mlieka. Každý si zazvonil na vrcholovom zvonci (nič symbolické, ozaj je tam zvon) a zahájil zostup.

Dlhý príbeh v kocke: ferratu som schádzal trošku viac pokakaný ako pri výstupe. Ešte pred chatou sme sa okúpali v ľadovom potoku, len tak v trenkách. Na chate bola parádna večera a nejaký miestny likér ako pozornosť podniku za výstup na Adamello. Predstavujem si mať život tých mladých chatárov. V zime pracujú ako inštruktori v lyžiarskych strediskách, po zime vyšliapu na chatu, starajú sa o hostí a snažia sa neopiť každý deň. Neviem, či by som to dal. A spomínaní starší páni? Buďme ako oni. Na staré kolená sa nesprávať ako so starými kolenami.