Vlci, posledná nádej, svetlo alebo temnota?Ukončenie série
11.1.2018
Polárna žiara, čistinka uprostred lesa, sám človek zoči voči štyrom vlkom. Zazrel som ako vrana z konára odletela. Ruky som rozpažil, zrak som uprel na vrch nad ktorým sa vznášala Aurora. "Som pripravený!"...
Beznádejne som si vzdychol. Tlkot môjho srdca bol tak silný, že ho bolo možné počuť na pár metrov. Čas sa mi zdal byť spomalený, uprel som zrak na vlkov, ktorý sa pohybovali pomalými, výsmešnými krokmi smerom ku mne. Povedal som si: "Pomôže mi už len zázrak". Hlavou mi prebehovali spomienky, všetky tie spomienky, na ktoré som bol hrdý. Bol som úplne vyčerpaný, mal som nereálne vízie, akoby sa čas zastavil a v zápätí posunul rýchlejšie... stratil som už mnoho krvi. Pohľad mi klesol k zemi, pozeral som na sneh, červený sneh nasiaknutý mojou A+.
Priblížil sa ku mne tieň, no bola to silueta postavy. "Zdá sa mi to, alebo som naozaj zachránený", povedal som si v duchu. "Nie, je to skutočné!", povedal niekto sponad mňa. "Vstaň, pomoc je blízko". Prvý krát som sa pozrel tomuto prízraku do tváre. Bol to muž s jazvou cez pol tváre bez ľavého oka. Nad ním letela vrana, ktorá ma predtým zaviedla až na túto čistinku. Cítil som chlad, možno vo mne svitla aj nádej no vlci boli stále bližšie a bližšie. Muž v tmavej hmle zmizol. Pomyslel som si, čo ak sa ku mne prihovoril sam Ódin? Vyrážalo mi to dych, bol to pocit ako na tom najväčšom kolotoči... Bol som v závrate, strácal som rovnováhu, točilo sa mi okolie ako po absinte.
Srdce mi bilo rýchlejšie, postavil som sa z posledných síl, a dal sa do úteku- ak sa to teda dal nazvať útek. Potácal som sa, sneh bol hlboký asi tridsať centimetrov, padol som. Zranenou rukou som sa podoprel- Výkrik od bolesti. Skúsil som to ešte raz. Obzrel som sa a... Jedno z tých šteňat už bolo v šprinte. Potil som doslova krv. Už len pár metrov, povzbudzoval som samého seba. Minul som prvý strom, a skryl som sa za ďalší, ktorý bol len tri metre ďalej. Mohol som sa už len modliť že ma nenájdu. Už sú tu...
Okay- zatajil som dych. Počul som ich fučanie, videl som paru, ktorá vychádzala z ich tlám. Vystrašene, so slzami v očiach som sa díval na ľavú stranu kde stál mocný biely vlk. Shit, shit !.. Otočil hlavou, v očiach vlka prebliskol mesiac v splne. Díval sa na mňa. Silene som zavrel oči a nedýchal. Prekvapil ma krik z diaľky, počul som, ako niekto kričí moje meno. Neveril som už ani tomu čo počujem, čo vidím alebo cítim. Všetko mi to prišlo skreslené deficitom krvi v tele.
Náraz z pravej strany ma zhodil na zem. Bol to druhý bastard, ktorý sa po mne vrhol. Stihol som sa potiahnuť zdravou rukou len na pár krokov dozadu a oprieť sa o strom. Vydýchol som. Je toto koniec? Skončím ako konzerva pre psy? Prečo by mi muž so zjazvenou tvarov dával nádej, keď nemám šancu? Predo mnou už stál vlk s čiernou srsťou, zelenými očami a vycerenými zubami s krvilačným pohľadom hovoriacim :"Tu si skončil !". Rozbehol sa oproti mne prvý, zakúsil sa mi do nohy.
Neuveriteľná bolesť. Musel mať tak pevné zovretie, že mi zlomil holennú kosť jediným cvaknutím. "Prosím nech to je rýchle", zamrmlal som si pokojným hlasom. Vlk s čiernou srsťou doslova vytrhol kus mäsa z lýtka, moja krv bola na tlame toho bastarda. "Cssssss", bolestivo som zasičal. Naraz sa pridali všetci traja, pousmial som sa, premietli sa mi trápne hádky s mojim mladším bračekom. Bolo mi ľúto že svoju rodinu už neuvidím, no naopak bol som rád že za sebou nezanechám len roztrhané telo, ale aj knihu a pár splnených snov.
Vlci trhali, mohli ste počuť mľaskanie, no mľaskanie v tom zmysle ako sa odlepuje mäso od kostí, trhanie látky môjho oblečenia. Pulz sa mi spomalil, dýchal som pomalšie, chcel som nech to už skončí. Vlci trhali všetky časti tela, pozeral som nad seba, pozoroval polárnu žiaru a už si z toho nič nerobil. Moje telo sa chvelo, kolísalo sa nárazmi. Počul som ako sa dvaja vlci medzi sebou bijú o mäso. Jeden z nich sa postavil pred moju tvár pozrel sa mi do tváre, hlavu si dal nabok...
Zahryzol sa do krku. Posledné čo som cítil, videl boli všetky moje spomienky, (priatelia rodina, láska) ako sa to všetko vracia retrospektívne. Zastalo to na mojich rodičoch ako sa na mňa dívajú. Nastalo úplne ticho... kľud a cesta temnotou.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď vernepensee pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.