Já to žíkal!

Klasický štvrtok, dvanásť hodín, po trojhodinovej prednáške pýtajúc si v menze obed :

"Dobrý deň, poprosím vás ten vyprážaný rezeň, zemiakovú kašu a uhorkový šalát."

"Cože?!"

"Ach jo... Tak teda vyprážaný řízek, štouchané brambory a okurkový šalát."

Je všeobecne známe, alebo sa to teda aspoň hovorí, že Slováci rozumejú Čechom viac, než Česi Slovákom. Hoci som tomuto názoru z počiatku neverila, po deviatich mesiach v Prahe tomu začínam pomaly ale isto veriť.

Keď som odchádzala do Prahy, samú seba som zaprisahala, že žiadne české slová používať nebudem. A hlavne to jedno - vole. Prešlo pár mesiacov, a neprejde deň, aby som nepoužila nejaké to české slovo pri hoci aj len bežnom nákupe zmrzliny. A priznávam, občas použijem aj to slovo, ktoré by sa vyslovovať nemalo.

Prvé slovo, ktoré som do svojho slovníka zaradila bolo jednoznačne slovo kolej (intrák). Ani neviem prečo, ale tu v Prahe som snáď ani nikoho nepočula povedať kolej po slovensky, a že tu tých slovákov na tom intráku je. Každopádne je to jednoznačne kolej, a stavím sa, že ak by som náhodou pred niektorým z mojích českých spolužiakov vytiahla slovo intrák, pozerali by na mňa rovnako nechápavo ako keď som sa ich raz spýtala: "Idete brikou?" (brika - električka po východniarsky)

"Co je to brika vole?"

"Brika... Električka no"

"Jo hele, ona asi myslí tramvaj, že jo?"

Jo vole, tramvaj - slovo ktoré som od daného momentu začala používať, a už si ani nepamätám, kedy som naposledny hoci aj len priateľovi do telefónu povedala "Hneď som tam, už mi ide brika."

Rovnako som sa musela naučiť, (nie doslova naučiť, no nejakú chvíľu mi to zabralo, nebudem klamať), české mesiace. Leden, únor, březen, duben, květen, červen, červenec, srpen, září, únor, listopad, prosinec (priznajte sa, poznali ste všetky?). Zo začiatku som teda riadne nadávala. Prečo nemôžu mať prebraté mesiace z anglického jazyka ako my? No teraz ich už viem, a tie slovenské už ledva používam.

Slovo, ktoré som dlho predlho nechcela začať používať, no nakoniec som začala, bolo slovo naschledanou. Vysvetlím vám prečo. Ono viete, aj keď človek nemá sem tam náladu alebo čo, tej predavačke v lidli by sa odzdraviť mal. Však nám preboha predáva jedlo - treba prejaviť trošku slušnosti za to, že máte večer čo hodiť do úst. Takže pri takom klasickom každodennom nákupe prebiehala komunikácia nejak takto:

"250 prosím..."

"Nech sa páči... Ďakujem. Dovidenia."

A tá pani nič. Ani bú ani mé...Najprv som si myslela že to bude proste tým, že má veľa zákazníkov, je otrávená a jednoducho má na saláme sa odzdravovať každému jednému zákazníkovi. Lenže prešiel mesiac, a mne sa nikde nikto neodzdravil. Ani predavač vo footlockeri, ani číňan na Letnej, ani nepríjemná pani keď som si dobíjala lítačku (to bude ďalšie slovo ktoré hovorím po česky)...

Až potom jedného dňa, pri vychladenom pive mi priateľov kolega prezradil mnou nepoznané tajomstvo: "Ale ty im nemôžeš povedať že dovidenia, oni tomu nerozumejú preto sa ti neozdravia". Spočiatku som tomu neverila a tak som na druhý deň šla do obchodu a po zaplatení hovorím pani v lidli: "Naschledanou!" a na moje prekvapenia, sa mi tá pani odzdravila. Takže, ak budete chcieť byť za slušných a dočkať sa nejakej odpovede, určite použite české naschledanou a vyhnete sa nechápavým pohľadom a prebdeným nociam aké som kvôli tomuto "problému" zažívala ja.

Slová, ktoré by ste do svojho slovníku mali založiť, ak žijete niekde v Česku, alebo ste tu na návšteve a chcete si čo najrýchlejšie objednať jedno z najdôležitejších vecí - jedlo - by mali byť také tie základné názvy zeleniny, ktoré vo svojom jedle nechcete :

"Jeden cheeseburger, ale bez uhorky prosím vás."

"Bez čeho?"

"Bez uhorky."

"Cože?"

"Bez okurky."

"Takže to bude jeden cheeseburger bez okurky jo?"

Ja viem že si teraz poviete - vymýšľa si. Ale prisahám, že to, že nechceme do nejakého burgra uhorku, nám tu v Prahe snáď nikto na prvý krát neporozumel. Rovnaký prípad je so slovom rajče alias paradajka. Ale tam chápem ten problém s porozumením.

Aby som to nejak celé ukončila a zhrnula, lebo tých slovíčok by bolo neúrekom, rada by som vám povedala poslednú príhodu ktorá sa stala môjmu priateľovi a na ktorej sa smejeme doteraz.

Pri nákupe v bille (hej, nie sme na tom až tak zle že by sme nakupovali len v lidli):

"Tak, to bude všechno? Tak vás poprosím 250."

"Sekunda."

"Cože?!" pani sa až zdvihla zo stoličky.

"Sekunda, len si vyberiem peňaženku."

"Jo, takhle... Já slyšela - ste kunda. Tak mne to prekvapilo."

PS: názov nadpisu som odkopírovala z pesničky Zverina - Já to žíkal. Ak ste to náhodou nepočuli, a nevadí vám rap, tak šup na youtube :)