Hor sa na hory! Ako prežiť cestu z Rishkeshu do Joshimathu

V Afrike sa používa fráza TIA – This is Africa (keď vám donesú iné jedlo, aké si objednáte alebo keď vás pošlú na autobusový spoj, ktorý neexistuje, alebo keď vás taxi vysadí na vlakovej stanici miesto letiska). Pre Indiu som nenašiel nič podobné a to je veľmi divné. To ozaj neexistuje fráza, ktorá by charaktetizovala, že všetko je tam iné ako očakávate? Niečo ako "Yes, sir", indická univerzálna odpoveď na všetko. Keď vás o šiestej ráno pošlú na miesto pri hlavnej ceste, odkiaľ určite ide autobus alebo “shared 4x4” do Joshimathu, 260 kilometrov vzdialeného mesta v horách, odkiaľ na druhý deň začíname trek.

Čakáme na zaprášenej ceste v Rishikeshi, kde síce stojí jeep na každom kroku, niektorí aj so šoférom, no nezhodujú sa naše predstavy o mieste, kde túžime byť o 9 až 12 hodín. Zďieľané 4x4, alebo “shared jeeps” fungujú tak, že stará veľká Mahindra alebo TATA, ktoré vyzerajú ako Land Rover Defender, čaká so šoférom, ktorý zbiera ľudí na konkrétnu destináciu. Keď sa zaplní, vyráža sa. Alebo sa vyrazí aj keď je auto poloprázdne (čo vlastne znamená, že na sebe nie ste nalepení ako Pringles), no čakanie už je pridlhé a ľudí láka presadnúť na autobus.

Nechce sa nám stáť na mieste, keďže v špinavých uliciach Rishikeshu sa ani to nedá robiť poriadne. Autám i motorkám patrí okrem cesty aj krajnica, aj chodník (ak existuje), aj tridsať centimetrová diera medzi budovami, kde sa dá prepchať skútrom. Po krátkej vychádzke nám našťastie zastaví mladý chalanisko. Vraví, že nejde až do Joshimathu, ale môže nás zviezť osemdesiat kilometrov tým istým smerom. Odtiaľ vraj ľahko chytíme autobus. Hodí nám vaky na strechu a ideme ešte desať minút v opačnom smere na autobusku hľadať ďalších ľudí. Keď už to vyzerá, že berieme jednu trojčlennú rodinku, vyženie nám ju z auta iný šofér, pekne im otvorí dvere a pošle ich do svojho auta. Nechápeme, čo sa deje, akurát vidíme, že ten druhý šofér nie je taký sympaťák a je s kamošmi v presile. Napokon sa zaplníme tak akurát, vpredu traja so šoférom, ja s frajerkou a jedným mladým indickým hipsterom v strede vedľa seba, kolienko pri kolienku. A úplne vzadu sú dve lavice oproti sebe a tam sa zmestia ďalší štyria. My sme tam napchali len jedného policajta a slušácky oblečeného dedka. To sme ešte netušili, že toto je najpohodlnejšia jazda cestou do Joshimathu.

"I am very hungry, 10 minutes breakfast" vraví šofér. Zastavíme pri stánkoch s jedlom, ktoré vôbec nevyzerá zle. Keď chceš byť cool indický stánok, tak ti tam musí visieť štyridsať minibalíčkov chipsov s tridsiatimi príchuťami. Miestni to žerú na tony a vyhadzujú von oknom na kilotony. Snažia sa o to, aby ich bordel bolo raz vidieť aj z vesmíru.

Najpohodlnejšia časť cesty končí po troch hodinách jazdy, šofér je dobrý týpek a zastaví nám autobus. Je plný, ale to nevadí. Ja si sadnem vedľa riadiacej páky k šoférovi autobusu, frajerka na niečo, čo nikdy nebolo vyrobené na sedenie, ale zadok to udrží. Celá cesta je ako stúpať hore na Čertovicu po ceste, ktorá by sa u nás nekvalifikovala ani na príjazdovú cestu na chatu. Autobusy majú vždy šoféra a sprievodcu. Šofér nemusí robiť nič, len kérovať cez zákruty a nezabiť nás. Sprievodca zháňa ľudí do autobusu, vyberá peniaze za cestu a snaží sa organizovať cestujúcich tak, aby každý sedel. Po neurčenom počte hodín máme prísť do Karnaprayagu, kde nás má čakať spoj na posledných 80 kilometrov hore kopcom. Zvykáme si na cestu, ja mám vpredu super výhľad, aj keď vždy, keď chce šofér preradiť, tak ma najprv musí chytiť za koleno. Vedľa mňa sedí týpek s dobrou angličtinou, ktorý vraj bol už na Aljaške a vo všetkých krajinách Európy (to bola asi druhá vec, čo mi o sebe povedal). Preto vedel, kde presne sa nachádza Czechoslovenia.

Prechádzame cez mesto Srinagar, relatívne veľké mesto na rieke v strmom údolí. Stojíme v centre, ktoré pripomína trhovisko (ako všetky mestá, ktoré na severe vidíme) a tam prichádzajú detičky z vystrčenými rukami. Vojdú do autobusu, ale sprievodca ich pošle preč. To už spokojní sedíme na normálnych miestach pri okne. Preto sa jedno prešibané dievčatko rozhodne zvoliť taktiku žobrania priamo pod oknom. To už frajerka neodolá a dá jej banán. Ja som sa na ten banán tiež chystal. Peniaze vraj neslobodno rozdávať.

Vezieme sa ďalej spokojní na vlastných sedadlách, dokonca aj 4G sieť sem tam ide, dajú sa čítať správy, i keď mne je takto do piatich minút na vracanie. V jednej dedine nás odrazu vyženú von, že vraj máme prestúpiť na autobus, čo stojí pred nami. Prikyvuje aj týpek, čo bol na Aljaške, i keď on nepresadá. Napriek tomu, že mal ísť presne tam, kde my. Nechápeme, ale prestupuje skoro celý autobus. Do autobusu, ktorý už je plný. Nevadí, opäť "sedíme" tak, že je nám pohodlne ako v slovenskej nemocničnej čakárni. Po X hodinách dojdeme do Karnaprayagu, mesta, ktoré má vraj taký a taký chrám a je to obľúbenou zástavkou pútnikov. Ale inak je to škaredé a prašivé mesto, kde sa nám ozaj nechce čakať na ďalší plný bus. Dočkáme sa, dokonca sedíme celé tri hodiny na sedadlách určených pre ľudí. Posledná destinácia je Joshimath. Scenéria začína odhaľovať zasnežené hory a terasovité políčka. V Garhwalských Himalájach sme už od Rishikeshu, ale tu to Himaláje z pohľadníc ozaj pripomína. Po dvanástich hodinách konečne vystupujeme v centre Joshimathu, ktoré, ako inak, vyzerá ako trhovisko a voláme týpka z trekovej agentúry.

Pýta sa ma "where are you? ", poviem mu názov obchodu pre pohrebné a smútočné predmety vedľa nás, povie "ok, I come to you". O 10 minút volá naspäť a pýta sa "where are you?", tak mu dáme k telefónu chlapíka z obchodu. Nakoniec k nám dôjde na motorke, dohodne odvoz a ideme na ubytko. Od ubytovania nečakáme veľa a to je super, lebo príjemné prekvapenia sa najlepšie vychutnávajú s nulovými očakávaniami. Má to mega výhľad do doliny, ďaleko od hlučnej horskej cesty a majiteľ je ako indický Louis de Funès, malý, veselý a možno to aj trochu hral .. čo nevadí. Po geniálnej večeri ešte dohadujeme s motorkárom plán cesty na druhý deň. Ideme to dať na lordov a najbližších šesť dní strávime prechodom tzv. Lord Curzon Trail v Nanda Devi National Park.

India je v horskej turistike nepríjemne byrokratická. Všade treba nejaký permit, sprievodcu a najradšej by vám dali celý balík aj s kuchárom a mulicami (vrátane mule boya). Najprv som nad tým ohŕňal nosom, no po prepočítaní nákladov v peniazoch a nákladov v počte kilogramov batožiny sme si to bookli celé aj s kuchárom na 6 dní. Ráno sú náš vodca a kuchár nastúpení načas. Mule boy už čaká s mulicami hore v Auli, o pár stoviek metrov vyššie. Vyrážame.