Je Nepál destinácia len pre vysokohorských extrémistov alebo tiež mekkou pre rekreačných turistov?

Projekt 22/11, krajina tretia - Nepál

Sledujte nás na instagrame:

@j_saliba, @martin.halasta, @lukasbaranovic

5. deň, streda 4.7. 2018. Po získaní víz v imigračnej kancelárií medzi Indicko-Nepálskymi hranicami vstupujeme do Nepálu, mesta Siddharthanagar o 17:30 miestneho času.

Priznám sa vám, že pred cestou som si týmto prechodom nebol moc istý a úprimne som si nevedel predstaviť ako by sme sa dostali z New Delhi, veľkej metropoly severnej centrálnej Indie do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu, ktoré je na vzdialenejšom východe krajiny. Popravde? Absolútne bez problémov. Poznáte ten pocit, keď idete do niečoho nového a vôbec neviete ako váš plán dopadne a že či je vôbec realizovateľný? Nejako podobne som to videl s celým Projektom 22/11 a najmä s týmto prechodom India-Nepál, taktiež kvôli tomu, že som fakt nebol schopný nájsť akékoľvek informácie o tejto ceste ani na internete.

Za realizáciu tejto časti našej cesty vďačíme najmä pánovi Sanjayovi (náš hosťujúci domáci v Indii, spomínaný v predchádzajúcom článku "krajina druhá"). Takže, prechod India-Nepál. Zaujímavé bolo, že na hraničnom priechode síce stoja colníci a polícia pri piatich detektoroch kovu ("plastové zárubne" rovnaké ako na letiskách) ale jediná konverzácia medzi nami, bola otázka z akej krajiny pochádzame. Po našej odpovedi nás príslušník colničnej polície bez slov pustil ďalej len mávnutím ruky. Do konca, bez skontrolovania pasov. Následkom bolo že pri vstupe na imigračné v Nepále nás rovno poslali naspäť do Indie pre výstupnú pečiatku z krajiny ako potvrdenie že opúšťame krajinu. (tiež krátko opísané na konci predchádzajúceho blogu, "krajina druhá")

V momente ako náhle prekročíte hranice sa ocitnete ako na predmestí nejakého práve-zbombardovaného mestečka. Žiadna cesta, žiadne chodníky, kanalizácia preteká cez stred "mesta", šialene sa práši a do konca aj keď tu už je nejaké to pivo, je rovnako drahé ako v Indii. Domnievame sa, že dôsledkom tohto stavu je zemetrasenie z roku 2015, ktoré malo na svedomí takmer 9,000 obetí v Nepále.

Na druhú stranu, to tu žije. Pouličný predavači, stánky s jedlom, deti behajú a áno ja viem, vyznie to jak otrepané klišé ale tí ľudia vyzerajú fakt šťastne a spokojne. Neriešia. Má obchodík s vodou, čipsami a cigaretami, za deň možno zarobí v prepočte 10 eur ale ten úsmev od ucha k uchu s tromi čiernymi zubami je úprimný a nikto mu ho nevezme. Ľudia sú tu oveľa prívetivejší, srdečnejší a aj keď stále na nás zazerajú je to niečo iné ako v Indii. Sú zvedaví, prihovárajú sa nám a pýtajú sa odkiaľ sme. Aj keď nemajú ani páru kde alebo čo je Slovakia, pritakávajú a len sa ďalej usmievajú.

Dokonca sme tu ochutnali doteraz jeden z najchutnejších pokrmov, kuracie momo s čili omáčkou, ktoré je veľmi obľúbené a všade dostupné v Nepále.

Cestovné kancelárie sú nastavané jedna vedľa druhej a všetky ponúkajú rovnaké výlety a odvozy. Paragliding v Himalájach, raftovanie na rieke, výstup na základný tábor Mt. Everestu, návštevu pohoria Annapurna, rovnako ako odvoz do Pokhary alebo do Kathmandu. Tým, že náš itinerár je niekedy naplánovaný do slova na hodinu presne, tak sme nemali nad čím premýšľať, aj keď sme chvíľu závystlivo pozerali na všetky tie úžasné výlety.

UŽITOČNÉ INFO: Ak uvažujete nad expedíciou na Mt. Everest do základného táboru, skúste si o tejto výprave niečo zistiť. Turizmus sa tu tak pretrhol, že turistické chodníky pripomínajú skôr D1 v piatok poobede, než cestu na najvyšší vrch sveta. Osobne mi to už príde riadne komerčná destinácia a absolvoval by som tento výstup len aby som si povedal, že som tam bol ale určite by som dal skôr prednosť ceste na pohorie Annapurna alebo menšie, menej známe časti Himalájí.

TIP: Keď tak to skúste cez Tibet, základný tábor je aj z tejto strany, aj keď som sa dopočul, že o niečo náročnejší ako ten cez Nepál. Možno práve preto je tam ľudí jak smetí.

Kupujeme tri lístky na autobus s označením "Quality A/C" čo po našom znamená že autobus má byť vyššieho štandardu, s klimatizáciou, WiFi pripojením, TV, dokonca dostanete aj vodu. Hovoríme si "Paráda, možno to na koniec nebude také zlé a aj sa vyspíme." Hmmm... No, jasné. Predstavte si poorané betónové pole a vy po ňom jazdíte 12 hodín autobusom, ešte v poslednom rade autobusu. Alebo zaspávať na tucte zbíjačiek alebo sedieť v mixéri. Neviem ako by som to už prirovnal ale keď sme dorazili do Káthmandu na druhý deň, 5.7. niečo pred 06:00 ráno, tak som si povedal, že už nikdy v živote nebudem nadávať na slovenských cestárov.

Dôvod prečo cesta bola v tak strašne dezolátnom stave, bolo samozrejme v niektorých úsekoch aj kvôli zemetraseniu z 2015 ale hlavnou príčinou bol nekvalitný asfalt na ceste, ktorý sa za tie roky a pod váhou tôn, non-stop prevážaných obrovskými kamiónmi doslova nazhŕňal a vytváral na ceste vlny. Tie pôsobili ako nekonečný retardér.

Aj tak tú cestu neľutujeme a vieme s istotou povedať že z New Delhi do Káthmandu vedie aj pozemná preprava, nie len letecká.

Prichádzame na hlavnú autobusovú stanicu v Káthmandu. Hneď po nás skáču taxikári ako hladní vlci, my sa chceme porozhliadnuť po meste a chodíme peši asi hodinu kým nasadneme do taxíku a ideme hľadať Trekker's Home Hotel v turistickej časti mesta, vo štvrti Thamel. Cestou sa pri okienku taxíku pristaví mladý Biki, 25 ročný horský sprievodca a šerpa. Hneď sa ochotne pýta kam potrebujeme ísť. Potom ako spomenieme meno našeho hotelu, okamžite odpovedá že on presne vie kde sa hotel nachádza lebo že v ňom pracuje.

Potom ako sme sa ubytovali nás Biki pozval na raňajky do neďalekej kaviarne Mitho. Pridal sa k nám aj jeho kamarát Matt z Austrálie, z Queensland, ktorý dnes, po troch týždňoch v Nepále odlieta.

Raňajky sme si objednali "tradičné nepálske", malé lievance z tmavej múky s medom, zasmažené vajcia predvarené na tvrdo, varené zamiaky s kari cícerom a petržleňom.

Biki nám hovorí o jeho galérii a ako sa musíme ísť pozrieť na tradičné budhistické maľby.

Po zaplatení nás vedie uličkami starého Káthmandu, ktorého ulice pripomínajú prekážkovú dráhu... Následky zemetrasenia. Rozkopané cesty, motorky, sem tam auto, musíme byť obozretní ale pritom aj dostatočne rýchly aby sme našemu sprievodcovi stíhali, ktorý má nahodené tempo ako keby nestíhal na záchod. Možno to má niečo dočinenia s jeho 600 výstupmi v Himalájach, ktoré začal absolvovať od jeho 14tich rokov.

Umelecký ateliér je jedna malá miestnosť s umeleckými dielami úplne inými než na aké umenie sme zvyknutí my. Žiadny impresionizmus, kubizmus alebo abstraktné diela moderných umelcov. Tieto diela tu majú oveľa hlbší, až filozoficko-náboženský zmysel, ako nám vysvetľuje vedúci galérie, ale to má v Nepále asi všetko. Majiteľ nám prezentuje jedno dielo za druhým (oficiálny názov malieb je mandala), hovorí o šiestich elementoch, rôznych čakrách, o troch bránach pred vstupom do nirvány a rovnako aj o umelcoch, učňoch tohoto umenia a tiež o majstroch, ktorých diela sú pochopiteľne najkrajšie a najkomplikovanejšie, no samozrjeme tomu zodpovedá aj ich cena.

Aj keď sa nám diela od majstrov najviac páčili, uznali sme že vyhodiť $60 za jednu maľbu si teraz nemôžeme dovoliť tak sme sa uskromnili aj s mandalami od učňov.

Po výhodnej kúpe týchto nadpozemských diel sme sa rozhodli ísť na izbu a oddýchnuť si na 2 hodiny. Biki, teraz už náš neoficiálny sprievodca Nepálom a náš najnovší kamarát nás príde vyzdvihnúť o 14:00. My sme na izbe padli jak mŕtvy. Zaspali sme, trochu meškáme. Biki už čaká na recepcií. Prvé miesto na našom itineráry je Monkey Temple, Opičí Chrám s vyše 9,000 opicami.

UŽITOČNÉ INFO: Ak váš najbližší kontakt s opicami bol cez hrubé plexisklo v ZOO a ešte ste nemali tú česť zažiť malé, mrské opice juhovýchodnej Ázie tak mi verte, že to nie je to isté. Sú neskutočne rýchle a ako náhle raz niečo schmatne môžete sa stým rozlúčiť, či je to čiapka, mobil alebo fotoaparát a o jedle ani nehovorím. Buďte pri opiciach obozretní a hlavne POZOR! na matky s mláďatami, tie vedia byť na svoje potomky veľmi háklivé a na turistov obzvlášť agresívne.

Tu to už začína vyzerať naozaj nadpozemsky a máte pocit že sa ocitáte na svätom mieste. Rituálne oltáre, tradičné, farebné, modlitebné zástavky a sochy Budhu v mnohých podobenstvách na každom kroku.

Pristavujeme sa pri jazierku prianí. U staršej pani si môžete za menší poplatok kúpiť pár mincí, ktoré sa následne hádžu do stredu jazierka, soche Budhu k nohám, do nádoby.

Ďalšia zastávka je najvyššie položená pagoda v centre Káthmandu, Swoyambhu v časti Swoyambhunath Stupa.

Do teraz, zo všetkých krajín Ázie tu podľa mňa mali najoriginálnejšie suveníry. No, keby sme tak každý nemali tých 7 kg batožiny tak kúpim tie drevené, ručne vyrezávané masky, modlitebné náhrdelníky, sošky budhov, kovové spoločenské hry, pripomínajúce dámu alebo šachy... Možno nabudúce. ...Pokračujeme

TIP: Viete čo je asi najväčším benefitom nadviazania kontaktu s domácimi obyvateľmi, nech už cestujete kdekoľvek? Informácie z prvej ruky... Jasné, dávajte bacha na podvodníkov, ktorý vám povedia čokoľvek len aby sa na vás priživili ale nie je nad to sa zoznámiť s týpkom/mladou partiou, ktorí vás pozvú na ich tradičnú večeru, zoznámia s rodinou a ukážu skutočné poklady ich krajiny a kultúry.

Podobné výhody sme zažívali s Bikim, aj keď sme začali pociťovať že sem tam nás možno trochu zneužíva, v podobe platenia jeho obedu, lístku na autobus alebo aj taxíka ale zatiaľ sme to trpezlivo ignorovali lebo nás ochotne sprevádzal po celom hlavnom meste. A teraz nás dokonca berie do jeho obľúbenej "reštaurácie" (v zmysle dva stoly s plastovo-ružovými stoličkami na treťom poschodí ošarpanej budovy v tmavej uličke) s miestnou kuchyňou. Hlavným pokrmom je Dal Bhat, obľúbený pokrm, kde zaplatíte sumu a dostanete opakovane toľko porcií koľko si vyžiadate, koncept bufetu v trochu inom znení.

Po výdatnom, neskorom obede sa presúvame na Námestie Durbar v starej časti Káthmandu, ktoré bolo takmer úplne zrovnané so zemou počas zemetrasenia z 2015. Stavebné práce sú tu v plnom prúde. A nie len tu, po celom meste vidno ako robotníci non-stop makajú a snažia sa dať mesto do pôvodného stavu.

Poslednou zastávkou je u známych našeho sprievodcu, ktorý nám ponúkli ryžové víno. "Jasné, to je něco jako japonské saké, že?“ pýta sa nás Martin. Mimochodom, vôbec to nebolo ako jemné japonské saké ale bolo to skôr ako naša pálenka s približne 30% alkoholu. A ani fakt že nám to nalievali do dvojdecákov nás o tom nepresvedčil. Lukášovi s Martinom to aj tak už bolo úplne jedno po treťom pohári.

Deň ukončíme v uličkách štvrte Thamel, kde sme ubytovaní a kde vnímame najväčšiu koncentráciu turistov, rovnako ako aj dílerov trávy a hašišu, ktorý nenápadne namiesto odvozu v ich rikši sa pýtajú okolo idúcich či chcú niečo z ich pestrej ponuky a verte, o soškách Budhu nehovoria.

6. deň, 5.7. Vstávame o 07:30. Turistický sprievodca Biki nás už čaká na recepcii našeho hotela. Chystáme sa na našu prvú turistiku počas Projektu 22/11. A rovno do džungle v Nepále do výšky 2500 m. n. m. na horu Chandragiri, s prevýšením cez 1200 metrov.

Nepal, I will definitely come back! #kathmandu #nepal #explore

A post shared by Martin Halašta (@martin.halasta) on

Výstup nám trval niečo cez tri hodiny a jedným z dôvodov prečo sme sa rozhodli liezť na tento kopček bola svätyňa na úplnom vrchu, kde sme si chceli dať vysvätiť naše umelecké diela, mandaly.

Na vrchu hory bolo aj niekoľko podnikov, kde sme sa zastavili pre ľahký obed.

Bohužiaľ sme cez hmlu nevideli panorámu Himalájí, ktorá sa nám mala naskytnúť a ani toho tigra počas výstupu, o ktorom hovoril náš sprievodca.

Po návrate z výstupu sa zastavujeme u "horských ľudí", ako ich pomenoval Biki.

A vybavil nám fľašu pravého, domáceho, nepálskeho ryžového vína, kde sa neskôr na izbe Martin po zistení, že je riedené vodou takmer rozplakal, pri slovách, "vždyť to je z*urvená voda." Cestou z výstupu nasadáme na autobus späť do centra Káthmandu. Do slova, sme len nasadli, nič viac. Stáli sme v zápche cez celé mesto už dobrú pól hodinu.

Už nás to nebavilo a vychádzame z autobusu a kráčame do centra peši. Obrovské kamióny, autobusy a autá stoja nehybne v nedohladnom rade. Chodci a motorkári ich predbiehajú a na hlavnej križovatke mesta vzniká celkom solídny chaos. Policajti riadiaci premávku majú čo robiť. Prach sa zdvihol už tak, že bez rúšky na ústach sa už nedá kráčať.

V centre sa rozdeľujeme s Bikim, s naším "brother", ktorý nakoniec nebol až taký brat keďže sme počas týchto dvoch dní postupne zisťovali, že sa nás celkom snaží využívať. Včera dostal za exkurziu po meste $30 od nás, dnes si pýtal ďalších $30. Dali sme mu $20 a s urazeným ksichtom len odklusal do davu ľudí. Náš druhý deň v Nepále sme ukončili vodnou fajkou, medzinárodnou večerou a pivom pri fandení ďalšieho futbalového zápasu z majstrovstiev sveta, tento krát Brazília : Belgicko v podniku s názvom Electric Pagoda. Jednoznačne odporúčame túto "vychillovanú" oázu v centre Káthmandu,

TIP: Vezmite si hotovosť, nedá sa tu platiť kartou.

Nepál bol nakoniec skutočne výnimočným zážitkom a narozdiel od Indie, sme si istí, že sa sem skôr či neskôr vratíme na dlhší čas. Dúfam, že sme boli schopný vám prostredníctvom tohto článku priblížiť naše zážitky, dojmy a názory na ľudí a krajinu. A že aj vy začnete uvažovať o Nepále ako vašej nasledujúcej destinácií.

Dalšia krajina sa blíží. Ak jste sa dočítali až sem, menšie promo na našich instagramoch.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Dobrodruhovia MYSB pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.