Na skútri z Cypru do Talianska

Paphos - Silifke

Prvý deň mojej cesty som stihol prejsť horskými serpentínami zdola nahor celý Cyprus. Vyrazil som o 4:30 z Paphosu a až do 8:00 som nestretol ani jedno auto. V dolinách bolo okolo 5°c a na horách tak 40°c. Stretol som veľa ľudí ktorých som sa pýtal na cestu do najbližšej dediny. Všetci vraveli že najbližšia dedina je príliš ďaleko a ísť tam je šialnestvo. Nuž a takto sa to opakovalo až do cieľa :). Po cca 5 hodinách cesty som prišiel do Nikózie. Strašne nezaujímavé mesto. Preto z neho nemám jedinú fotku. V strede mesta sa nachádzal prechod medzi Severným a Južným Cyprom (Turecko-Grécko).

Stačilo prejsť túto hranicu a Britský pokojný Cyprus sa zmenil na Tureckú divočinu. Okamžite som začal počuť tie staré otrepané frázy typu : "No problem, my friend" "Very good price my friend" "No possible here" a tak ďalej. Vzal som cestou stopára ktorý nestíhal školu v meste odkiaľ mi išiel trajekt. Do Girne som dorazil okolo 11:00. Polícia mi v prístave oznámila, že mi na hranici asi omylom zabudli zaevidovať pas, a že podľa nich teda ani nie som v Turecku. Hádka o tom že som tam naozaj bol, že oni sú retardovaný a nie ja (aj keď som aj ja) a že v Turecku naozaj som, sa skončila o 14:30 kedy kvôli tejto záležitosti už pol hodinu meškal odchod trajektu. Nakoniec sa colník rozhodol poslať fotku môjho pasu do Nikózie, a veľkomožne mi dať pečiatku. Na lodi som si trochu poplakal za Cyprom. Veľmi mi to miesto prirástlo k srdcu a teším sa, že sa tam po svojom výlete vrátim :) Loď po 6 hodinách plavby dorazila do prístavu v meste Tasuçu. Vypustili nás ako bandu utečencov. Po ďalšej hádke o tom či som naozaj v Turecku, som o 23:00 vyrazil. Úloha znela jasne. Potrebujem seba a scooter dostať preč z Turecka. Potrebujem prepraviť nás oboch. Turecké cesty sú horšie ako najstrašnejší horor. Prídem teda na prvú benzínovú pumpu.

"Hello sir, do you speak english?" Spýtal som sa.

"Yes." Hrdo odvetil

"So I need to find a bus terminal where I could buy tickets for a bus to Istanbul"

*nechápe ani pol slova*

*zahajujem nižší stupeň angličtiny*

"Me, go, Istanbul, where bus" Spýtal som sa zúfalo.

"Yes, Istanbul very good" Odpovedal s najširším úsmevom na tvári.

Zistil som že toto nemá zmysel. Púmp som obišiel takto celkovo 6. Na poslednej sa pošťastilo. Mladý asi 25 rovný chalan mi dal cigu a posunkami naznačil že mám počkať. Do 15 minút prišli dve baby. Začali rozprávať plynule po anglicky a mne sa začali z toho tísnuť slzy do očí. Vysvetlili mi všetko čo som potreboval vedieť a poslali ich kamaráta aby ma autom zaviedol až pred stanicu. Nevedel po anglicky ani ceknúť, no tak moc sa snažil pomôcť že to bolo až dojemné. Vybavil mi autobus aj hotelovú izbu z ktorej toto celé teraz píšem.

A či mám nasraté od strachu v gatiach?

Áno.

A či by som sa to rozhodol spraviť aj podruhé?

Zatiaľ určite :)!

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
0
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Juraj Ištvánffy pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.