Na skútri z Cypru do Talianska

Mersin-Istanbul

Tretí deň.

Po 15 tich hodinách cesty mi sprievodca v autobuse (ktorý samozrejme tiež nevedel anglicky) povedal niečo v zmysle: "chala chala, muamar, mohamad, falafel kebab english" a ukázal prstom na týpka ktorý sedel za mnou. Svalnatý arabský kulturista v prepotenom tielku ktorý bol tak veľký, že mu nestačili dve sedadlá. Nechcel by som sa s ním ocitnúť v ringu. Bol tam so svojou 6-člennou rodinou. Spýtal som sa ho či hovorí anglicky a s nadšením odpovedal že áno. Dal sa so mnou do reči, pýtal sa ma na Cyprus a aká bola cesta a podobné veci. Po chvíli mi kúsok pred Istanbulom počas nášho rozhovoru povedal, že utiekli loďou z mesta Tripoli v Libanone a chystajú sa do Európy. Povedal mi ako je v ich krajine všetko doslova zrovnané so zemou. Povedal ako miluje našu mentalitu. V Libanone vraj pracoval vo fabrike kde sa vyrábali zrkadlá. Nemali vôbec plán kam ísť. Rozmýšľali nad Nemeckom. Povedal som im že ak nechcú čakať na azyl a prípadne byť vyhostený nazad, nech idú inam. Do telefónu som mu napísal zoznam krajín ktorým sa majú oblukom vyhnúť. Chceli si predo mnou roztrhať pasy za to, ako nenávidia svoju krajinu a ponúkli mi 500 eur za sprostredkovanie leteniek "niekam kde je dobre." Nakoniec som kulturistovi ukázal link na lacné letenky z Istanbulu do Londýna a povedal mu, nech mi určite zavolá keď prídu. Takže tento príbeh v príbehu bude mať pokračovanie. Ocitol som sa opäť na svojom skútri niekde na kraji Istanbulu. Išiel som len intuitívne. Navigácia tu do úvahy veľmi neprichádza keďže si tu účtujú len skromných 9eur za MB. Videl som v diaľke občas trčať minarety mešity Hagia Sofia a intuitívne som sa snažil k ním dostať. Podarilo sa. Skoro...Došlo mi že v meste ktoré je väčšie ako Cyprus a má 20 miliónov obyvateľov sa nebude dať tak ľahko pohybovať. Nechal som skúter pri brehu mora, našiel som si hotel "za 5 korún" a išiel som si dať rande s týmto šialeným mestom. Videl som Grand Bazar, Modrú Mešitu, Hagia Sofiu, Tú vežu na kopci čo je ju zo všade vidieť a neviem ako sa volá a samozrejme staré mesto kde som chvíľu pomáhal žobrať dvom chalanom hraním na gitare. Turecké publikum vôbec nedokázalo oceniť legendárne šlágre ako napríklad Wonderwall alebo Purpurové Stany. Žiadna kultúrna pamiatka ani nič podobné ma však neoslovilo tak, ako uličky Istanbulu v noci. Takmer všade vianočné žiarovky v stromoch, neóny všetkých farieb, vôňa parfémov a korenia, štetky pokrikujúce na potencionálnych zákazníkov z okien, hudba, dym z vodných fajok a hlučný Turci vytvárali dokopy akúsi zvláštnu súhru ktorá je nádherná. Po tom ako som videl celé mesto, som sa zastavil v mešite neďaleko môjho hotela. Krásna stavba s parkom ktorý mal výhľad na celé mesto. Veľmi svedomito som vykročil k jej vchodu. Zastavil ma policajt a spýtal sa ma či som moslim, lebo vnútri sa akurát modlia. V tom nápore ma nenapadlo nič iné a lepšie ako mu povedať "áno." Na nič viac sa nepýtal. Pustil ma dnu a týmto zážitkom som dal Istanbulu krásnu bodku. Skúter parkuje pred hotelom. Zajtra nás spolu čaká ťažká úloha. Dostať sa za hranice tohto satanovho miesta zvaného "Turecko." Máme to 295 km do Grécka. Držte palce a dobrú noc!

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
0
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Juraj Ištvánffy pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.