Prečo bol pre nás Vietnam doteraz "najtragickejšou" krajinou?

Projekt 22/11, krajina ôsma. Ktoré destinácie nemôžete vynechať na ceste Vietnamom a čo všetko musíte jednoznačne skúsiť a ochutnať?

1. deň, 24.7. 2018 ... Mne už len prebliskne...Hmmm, žeby toto bol môj koniec?

Našťastie to ten šofér-sebevrah nejako ubrzdil a vyrovnal celý autobus a my sme mohli živí a zdraví, len trochu vyšokovaní pokračovať v našom nočnom presune z Kambodže do Ho Chi Minhovho Mesta (po starom, Sajgon).

Našou jedinou zastávkou je Phonh Penh, hlavné mesto Kambodže, kde presadáme už na normálny sedadlový autobus. O 04:30 ráno vysadáme na rohu predmestia Phonh Penh, kde čakáme asi 30 - 35 minút. Príde pán na rikši a začne odvážať všetkých čakajúcich niekam na jeho skromnom dopravnom prostriedku.

Už sme na rade aj my traja.

Super!!!

Priviezol nás na ulicu iného bloku predmestia Phonh Penh.

Zápach rovnaký, rovnaký počet vykrikujúcich chlapov, trúbiacich taxíkov len sa do toho navyše mieša nezameniteľný, pôvabný zápach durianu.

(pokiaľ neviete čo je durian, tak ide o jednu z najvýraznejšie zapachajúcich surovín/potravín na zemi. Je zeleného až tmavohnedého sfarbenia, môžu dorastať až do veľkosti obrovskej dyne a pripomína obrie, oválne kivi s pichliačmi. Miestny ho tiež nazývajú "kráľovským ovocím".

Obsah, dužina, je to, čo tak výrazne páchne. Je bledo žltej/maslovej farby a dozretá dužina je jemná, takmer ako nátierka. V niektorých krajinách Ázie túto lahôdku nájdete na každom kroku a sladko-amoniakový zápach sa tiahne celými ulicami. Aziati svoj durian milujú na toľko, že z neho vyrábajú absolútne všetko, od zubnej pasty, cez krémy, keksíky, mliečne nápoje, limonády, cukríky, čokolády až po omáčky a zmrzlinu. Nájdete ho aj sušený (v niekoľko kilogramových baleniach).

Veľmi neradi ale “bohužiaľ” odolávame tejto miestnej delikatese. Nechceme sa dos*ať hneď takto zrána. Nie sú tu ani toalety no ale ani náš autobus. A to čakáme už hodinu... A už ďalšiu hodinu... A ďalšiu... Pekne sme si od 04:30 počkali do 07:30 na ulici na náš odvoz. Ale už nastupujeme a mierime smer diaľničný prechod Kambodža/Vietnam.

Na priechode treba opustiť autobus, prejsť colničnými kontrolami, dostať pečiatku na povolenie na vstup do krajiny po preukázaní sa pasom spolu s platnými vízami.

Tak... Nemôžem tomu ešte moc uveriť ale už kráčam po ôsmej krajine našej cesty. V jednom okamihu sa len tak zamyslím a predstavím si čo všetko sme doteraz prežili, za taký krátky čas. Chvalabohu, zatiaľ nám to vychádza. Hlavne aby to tak išlo ďalej.

Na koniec neprichádzame do Ho Chi Minh mesta o 10 ráno ale o 13:00 poobede. Hlavne že sme tu.

S jedným našim nemeckým spolucestujúcim z autobusu si berieme taxík do centra, aspoň si rozdelíme cenu za odvoz. My bývame na 15. poschodí .... v budove Rivergate Residence.... hneď nad riekou Saigon v hotely Saigon Party Home Hotel.

Po viacerých dňoch presúvania a neprespatých nociach sa rozhodneme si rezervovať kvalitnejšie ubytovanie. Súkromný, 3-izbový byt nás vychádza $15 na každého ale stál za každý jeden cent. Práčka, kúpeľne, kuchyňa, chladnička, bazén, TV, wifi, kvalitné postele a v neposlednom rade aj klimatizácia.

Už niekoľko týždňov hovoríme len o tom ako si dáme pravé vietnamské Pho Bo, takže pochopiteľne ideme na lov tohoto tradičného vývaru z mäsa s množstvom zeleniny (mäty, jarnej cibuľky, koriandru, klíčkov, čili a limetky).

Delikátnou čerešničkou na torte ako dezert je sladká vietnamská káva. Horúca prekvapkávaná káva, dochutená kondenzovaným mliekom (salkom), podávaná aj na studeno ako ľadová káva s našľahaným sladkým mliekom. Zamiloval som si ju!!!

Pred príchodom do Vietnamu nám Martin rozprával o Saigone ako o oveľa chudobnejšom a menej civilizovanom meste, v porovnaní s Bangkokom. No mne mesto prišlo ojedinelé, plné zelene, parkov, širokých ulíc lemované vysokými stromami, obrovskými trhmi so suvenírmy a oblečením všetkých značiek sveta. Reštaurácie sa tu predbiehajú o zákazníkov s pouličnými stánkami na jedlo (ktoré im právom konkurovali, v prípade chuti a kvality) a do toho sa nad vami vypínajú luxusné, sklenené, výškové budovy medzinárodných firiem z celého sveta. A taká malá pikoška: čo sme doteraz videli, Ho Chi Minh mesto má asi najviac skútrov z celej Ázie. Ale ako fakt šialené množstvo.

Prvý deň vo Vietname ukončíme v bazéne na 7. poschodí našej budovy, odkiaľ je výhľad pomaly na celú metropolu.

2. deň, 25.7. 2018 Dnešnou prioritou je zohnať lístky na nočný vlak do mesta Da Nang, ktoré je našou ďalšou destináciou vo Vietname ale predtým, vietnamská káva musí byť. Keďže v tomto ročnom období aj Vietnam spadá do zoznamu krajín s dažďovou sezónou nie je divu že sem tam spŕchne.

Po príchode na vlakovú stanicu je nám povedané, že lístky na nočný vlak sú už vypredané ale nám je jasné, že to je hlúposť a nenecháme sa odradiť tetou pri pokladni na stanici. Prechádzame turistické kancelárie a jeden zo zamestnancov nás pošle na 3. poschodie ich budovy, do zadných dverí v pravo. Samozrejme, že sem turisti a zákazníci určite nechodia už len preto, že by túto kanceláriu nemali šancu nájsť. Zjavne nás poslali priamo do riadiaceho centra, kde sme už dopredu boli ohlásení a čakali na nás. Po chvíľke strečkovania s platbou, kalkulovaním ceny a prekladaním vietnamského účtovníctva do angličtiny máme 3 lístky (1 milión dongov za 1 lístok = cca. $43 na nočný vlak do mesta Da Nang, nachádzajúceho sa v strede krajiny, niekde na pól ceste do Hanoju.

Keďže Lukášovi pomaly ale isto dosluhuje jeho batoh (mal v ňom takú dieru, že už ani zips nemusel otvárať) tak sme sa vybrali na ďalší trh s rôznorodým zbožím ale hlavne oblečením, kde bolo taktiež neúrekom stánkov s kabelkami, peňaženkami a batohmi.

Po asi hodine odchádzame s niekoľkými tričkami značky Under Armour (1 tričko = $4) kraťasmi, “špičkovými” slnečnými okuliarmi Ray-Pin (najnovšia kolekcia od Ray-Ban exkluzívne len vo Vietname... ) za $5 a 66 litrovým batohom North Face za asi $30.

Stihli sme aj chutný obed, ešte priamo na trhu. Takže dnešný deň je zatiaľ 100% úspech a spokojnosť.

Vlak nám odchádza o 20:30, takže máme ešte pár hodín. Rozhodneme sa zaparkovať v bare plnom domácich kde to vyzerá, že to naozaj žije.

Na chvíľu posedíme, povenujeme sa blogu a využijeme neodolateľnú akciu na pivo za absurdných $0,50.

Po dopití druhého lavóra pív sme uvážili že je na čase ísť. Zastavili sme sa kúpiť večeru, v podobe Bahn Mi bagiet .

(Bahn Mi bagety sú francúzske bagety s pečeným alebo grilovaným mäsom s čerstvou zeleninou a vietnamskými dresingami/omáčkami).

Pýtate sa čo robia francúzske bagety vo Vietname?

Vplyv ešte od čias kedy francúzska veľmoc mala hlavné slovo nielen v miestnej gastronómií. Viem, že to neznie tak výnimočne, tiež som od toho moc nečakal ale je to úplná delikatesa).

Na naše šťastie, tento vlak mal nie len veľmi solídne zariadenie v podobe pohodlných postelí v klimatizovaných kupé a toaliet ale aj reštauračného vozňa. Chceli sme si dať ešte jedno pivko na dobrú noc, no potom ako sa nám rad za radom začali prihovárať všetci domáci a pripíjať si snami už nebolo cesty späť. Postarší pár z Holandska, tri študentky z Británie asi 40 štrbavých, od ucha k uchu vysmiatych Vietnamcov, ktorí boli našimi najlepšími kamarátmi a do toho všetkého my traja...

Naozaj som nechcel aby ste si mysleli že na tejto ceste pijeme kade chodíme, ale v tom vlaku sa naozaj nič nedalo robiť. Asi o 2 ráno zatvárame reštauračný vozeň aj s čašníkom.

3. deň, 26.7. 2018

Ráno sa len zobudím trochu zmetený no prekvapený ako som sa dostal na to lôžko 2 metre nad zemou. Ja som v kupé s ďalšími cestujúcimi a Lukáš s Martinom, keďže sme lístky kupovali v deň odchodu, miesta pohromade už neboli. Ideme späť do reštauračného vozňa, no tento krát len na kávu alebo vodu. Z diaľky už vidíme že všetci naši kamaráti z minulej noci tu už sedia a pijú prvú ligu pekne od 8 rána. A že Slováci pijú... Kde sa my môžeme hrabať na Vietnamcov.

Do mesta Da Nang, v centrálnom Vietname prichádzame pred 14. hodinou.

Našu rutinu už niektorí z vás dobre poznajú, WiFi, Booking.com, rezervovať ubytko, pozrieť mapu a poď ho, smer ToTo Hostel v centre mesta, v cene $4 na osobu za noc.

Po ubytovaní dávame jednu z vynikajúcich prekvapkávaných vietnamských káv s kondenzovaným mliekom. Mimochodom, spomínal som už že túto kávu Vietnamci ponúkajú aj v studenej verzii ako ice coffee? Len salko je našlahané aj s vajcovým žĺtkom a káva je skôr ako ľahký krémový dezert.

Motorky, ktoré sme objednali už po príchode nás čakajú pred hostelom. Už sa nezdržujeme, nemáme veľa času a chceme toho vidieť čo najviac.

Prvou zastávkou je svetoznáma cesta "The Hai Van Pass" v kopcoch nad zálivom, často hodnotená ako najkrajšia cesta na svete s výhľadom na celé pobrežie, pláže a ďaleko na more a horizont.

Na motorkách to je, povedal by som, že príjemný adrenalín, keď brázdite kľukatú cestu do kopcov, sem tam sa v ceste objaví stádo kráv a po celý čas vás sprevádza takáto scenéria....

Konečne sa nám podarí osamostatniť sa a prevetrať aj drona, lebo tu to naozaj stojí za to.

Zostrih cesty po Vietname a zábery z dronu.

Vraciame sa a v meste zastavujeme len na skontrolovanie cesty a večeru, no chceme niečo miestne a autentické. Pre nás sa už pomaly stáva nepísaným pravidlom, že kde je veľa domácich a čím väčší "pajzel" to je, tým väčšiu záruku máme že to bude originálny kulinársky zážitok.

Podobne tomu bolo aj tento raz.

Prašné parkovisko, s plachtovým prekryvom, plastové stoličky ako pre deti zo škôlky (takéto malé stoličky tu majú úplne všade po celom Vietname, pomaly v každom podniku a doteraz som nezistil dôvod, zas taký krpci nie sú) a dva vozíky s jedlom.

Vedeli sme, že sme našli miesto, kde budeme večerať. Ako sme sa priblížili, 4 ľudia k nám priskočili, ponúkali nám miesto na sedenie, menu, rýchlo utierali stôl a naháňali ďalších nech prinesú vodu... Ukážka miestneho pohostenia, aj keď len na ulici.

Z 50-60 Vietnamcov s nami komunikoval jediný, lámanov angličtinou asi v štýle, že keď sme si objednali grilované kura, prišiel nám tanier varených rybých ikier (to sme len prirovnali takému niečomu, dodnes netušíme čo sme jedli), ale super zážitok, nové známosti, zasýtení sme a môžeme pokračovať na ceste. Mimochodom, za asi 5 tanierov jedla a nápoje sme dali možno $7.

Vyvrcholením dnešného dňa má byť mesto Ho Ian, necelú hodinu jazdy na motorke smerom na juh od Da Nangu. Ho Ian je známy svojími klasickými vietnamskými uličkami a drobnými obchodíkmi po stranách vodného kanálu pretekajúceho stredom mestečka.

Najväčšou raritou sú tisíce lampiónov vysiacich na budovách, bránach a najmä na kanály plaviacich sa pomedzi člnky s turistami.

No Ho Ian si za svoju jedinečnosť pýta daň v podobe obrovských más turistov. Počas našich ciest je toto jedno z turisticky najzamorenejších miest. Možno aj to bol jeden z dôvodov prečo sa nám cestou späť do Da Nangu stratil Lukáš ! ! !

Už bola tma a premávka naozaj hustá. S Martinom sme behali na skútroch hore-dole okolo Ho Ianu ale už sme nemali šancu ho nájsť. Preto sme sa rozhodli vrátiť sa a počkať ho na hostely. Po chvíľke mi Luki volal, že sa cestou späť zastavil v kaviarni, poprosil domácich dobiť mobil, dal kávičku a pozrel mapu... No proste skúsený cestovateľ dobrodruh nájde východisko z každej situácie... Čo vám poviem.

4. deň, 27.7. 2018 Prvá zastávka ráno je miestny trh, kde by sme chceli ochutnať ďalšie vietnamské pokrmy. Je tu ovocie, zelenina (mimochodom, vôbec žiadna zelenina a ovocie na aké sme zvyknutí na Slovensku: dračie ovocie - pitahaya, durian, zelené rajčiny, baby banány, červené banány, liči, rambután, hurmikaky... A to sú len tie čo som vedel rozoznať) domáce potreby, mäsiarstvá, tradičné odevy ale aj zlatníctva, šperky a dokonca aj butik so vzácnymi, voňavými, drevenými  náramkami, ktoré sme hľadali v Kambodži. Ale tu sa ceny už zjednávať nedajú a jeden náramok stojí priemerne 70 až 120 dolárov.

Jedlo sme našli, no podobne, vôbec nevieme čo sme jedli, keďže nikto z obsluhy nehovoril ani slovo po anglicky.

My sme prišli, oni na nás zakývali, my sme sadli, oni naservírovali, my poslušne zjedli, oni spratali, my zaplatili a všetci sme sa usmiali... Vybavené!

(Najväčší zážitok z nás mala babička, sediaca pri mne, ktorá z nás nespustila ani na sekundu oči. Ako keby videla mimozemšťanov).

Odhlasujeme sa z hostela, vraciame motorky, objednávame taxík, mierime na letisko. Lietadlo mešká dve hodiny, SUPER!!! Aspoň môžeme dorobiť ďalší článok do blogu, dať kávu a nejaký ľahký obed.

Prilietame do Hanoju, hlavného mesta Vietnamu. Z letiska berieme mestskú linku za cca $2 do centra.

Našim cieľom je konkrétna autobusová stanica, z ktorej by sme sa mali prepraviť do oblasti Ninh Binh, vzdialená hodinu cesty autom/busom na juh od Hanoju.

Po blúdení a hľadaní tohoto imaginárneho autobuska sa zastavujeme na káve a pripájame sa na Wi-Fi aby sme prehodnotili naše možnosti. Po chvíli zistíme že stanica sa nachádza asi 3 km od nás, zháňame taxík no popritom nás zastaví náhodný pán, ktorý práve vyskočil z idúceho minibusu a hneď sa Martina spýtal, či chceme odvoz do Ninh Binh. Martin chvíľu nechápal ale spýtal sa na cenu. 70,000 dongov na osobu

Hneď na mňa zakričal, že máme odvoz. Ja som sa len Martina neveriacky opýtal...

"A ako on vedel že ideme do Ninh Binh?"

A to je práve to, nevedel...

UŽITOČNÉ INFO: Preto, si myslím že je vždy dôležité komunikovať s ľuďmi v okolí, hlavne s miestnymi. Všímam si, že veľká väčšina ľudí, hlavne mládež dneska, má problém sa niekomu prihovoriť, opýtať sa na cestu alebo len požiadať o pomoc (90% prípadov, nie že by sa nevedeli dohovoriť ale preto, že sa hanbia). Osobne nenávidím akúkoľvek technológiu (možno to je preto, že som na elektroniku, PC a podobné technické vynálezy našej doby úplný, negramotný imbecil). Preto, vyhľadávaniu cesty a informácií, LEN cez mobil a na internete, nie že neverím ale nespolieham sa iba na takýto zdroj informácií. Podľa mňa, nie je nad to, keď si môžete vymeniť cestovné typy a triky s ďalšími cestovateľmi, ktorých stretnete alebo si necháte poradiť od niekoho, kto v meste/destinácií žije celý svoj život a dá vám informácie z prvej ruky (v takýchto situáciách je najväčšia pravdepodobnosť, že získate rady a inštrukcie k miestam o ktorých iní turisti ani netušia).

Moja rada?

V minulosti som už písal že si myslím, že ostražitosť a zodpovednosť sú asi najdôležitejšie aspekty cestovania (najmä v prípade cestovania jednotlivcov a cestovania na vlastnú päsť) ale niekedy proste musíte mať trochu u riti a gule na to, sa opýtať, niekoho prerušiť a prihovoriť sa, zaklopať na okienko, vojsť do obchodu, do banky alebo na policajnú stanicu a požiadať o pomoc. Cestovanie vás dostane do situácii o akých sa vám ani nesnívalo a najdôležitejšie je zachovať chladnú hlavu a byť schopný racionálne uvažovať a riešiť problém v podmienkach a prostredí v akom ste a so zdrojmi aké máte. Prečo vám toto všetko vysvetľujem? Už o chvíľu vám rozpíšem nie zrovna najšťastnejší záver našej 8. krajiny.

Pravdepodobne sa nikto z vás nepoučí, to ani nečakám. Každý si musí zažiť sám a učiť sa na vlastných chybách. Chcem vám aspoň prostredníctvom tohoto článku vykresliť že aj podobné situácie môžu nastať pri cestovaní.

Späť k pánovi a minibusu do Ninh Binh. Pristavil sa, opýtal sa, my sme povedali kam chceme ísť a už sedíme v buse smer naša destinácia a ani nevieme ako.

Náhoda?

Asi... Čo ma potom, hlavne že sme už na ceste, už je skoro 8 večer a máme pred sebou jeden a pól hodinovú cestu. Na izbu do nášho Ham Rong Homestay komplexu prichádzame niekedy okolo 10 večer. Takže až ráno zisťujeme v akom prostredí sme ubytovaní.

Ham Rong Homestay Hotel v Ninh Binh, Vietnam

5. deň, 28.7. 2018 Ešte večer sme objednali skútre a po raňajkách hneď vyrážame na cestu. Na pláne toho máme naozaj veľa. Nie je čas, vyrážame.

Zase som sa dobre rozpísal...

Čo keby som vám radšej ukázal viacej fotografí a videí?

1. Trang An oblasť, v delte Červenej rieky, chrámy, jaskyne & oblasť z natáčania King Kong Ostrov Lebiek .

Prostredie z natáčania King Kong, Ostrov lebiek.

2. Hang Mua - Dračie Schody.

Čo človek nespraví pre jednu fotografiu...

3. Ryžové polia a tradičný pohreb v prírode.

4. Chrámový komplex Bai Dinh.

Stihli sme vsetko čo sme mali na pláne a aj to čo sme nemali. Určite sme nemali na pláne sa stratiť na vidieku vo Vietname, za tmy, na troch skútroch s prázdnymi nádražami, bez internetu a navigácie, pól hodinu pred odjazdom späť do Hanoju. Ale čo by to bolo zase raz za dobrodružstvo bez trochu stresov, však?

To sme ešte nevedeli že to bol len začiatok zvýšenia našej hodnoty adrenalínu.

Odvoz z ubytovania v Ninh Binh sme ledva stihli. Museli sme ešte dobaliť veci, zaplatiť a odhlásiť sa z komplexu. Hneď sme nasadli na 3 motorky na ktorých nás pracovníci Ham Rong Homestay rezortu odviezli k minibusu. Tým sme išli asi 10 minút a presadali sme do 2. vozidla. Už späť v Hanoji sme nasadli do taxíku ale šofér nebol ochotný nás odviezť na naše požadované miesto, preto berieme iný taxík. Musíme prejsť asi 15 minút rušným centrom uličkami plnými trhov, motorkárov a turistov. Prichádzame na hostel kde máme stráviť jednu noc a skoro ráno letieť do 9. destinácie našej cesty...

"Hello, welcome to our hostel, are you checking-in?" (pýta sa nás recepčný) "Good evening, yes we would like to check-in." -(zdravím recepčného a potvrdzujem že by sme sa radi začekovali.) (Ja) "Chalani, dajte mi vaše pasy nech nás začekuje." (Martin) "Kluci, nevíte kde mám MacBook? V obalu počítače mám taky pas."

...

Pre Martina nastali 2 týždne vybavovania náhradného pasu vo Vietname a povolenia odletu späť do Českej Republiky. Svoj obal na MacBook aj s MacBookom a pasom hľadal s pracovníkmi hostelu, s pracovníkmi a šoférmi dvoch taxi služieb do ktorých áut sme ten večer nastúpili, so šoférmi dvoch prepravných spoločností, ktorých minibusi nás viezli späť do Hanoju a aj  policajtmi z troch policajných staníc. Po počítači a pase ani stopa...

Keď som písal, ako je dôležité byť obozretný a zodpovedne si dávať pozor na svoje veci tak som to myslel vážne a tentokrát vám to môžem už potvrdiť aj so živým príkladom. Bohužiaľ, teraz sme sa osobne my stali živým príkladom zaváhania a sekundy nepozornosti. Nejde len o počítač a "len pas."

Nemáte pas?

To znamená, že sa už nepohnete ani na krok, maximálne musíte vybaviť náhradný, jednorazový pas na cestu do krajiny, ktorej ste občanom.

Takže ak sme v 8. krajine našeho projektu 22/11 a máme v pláne precestovať ďalších 14 krajín, čo to znamená pre Martina?... Už nič.

Takže ak sme túto expedíciu plánovali posledných 13 mesiacov, nakúpili

28 leteniek, niekoľko lístkov na vlaky po Číne a Japonsku a medzinárodné autobusy, taktiež zarezervovali ubytovanie v nasledujúcich 14tich krajinách čo to znamená pre Martina?... Už nič.

Jedna sekunda... Jeden pas... ... Hotovo!

Tak čo, ponaučili ste sa?

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
9
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Dobrodruhovia MYSB pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.