Na potulkách po Českej republike, 1. časť

Priznám sa, že nie som zrovna ten cestovateľ, ktorý si plánuje cestu mesiace dopredu. Nerobím si špeciálne internetové obhliadky zaujímavých miest, ako to robí teraz väčšina týchto trendy travel-boom-blog-vlog ľudí, keď sa rozhodne niekam vycestovať. Nenavštevujem miliónkrát omieľané miesta známe z tuctových fotografií a moje pohnútky k cestovaniu nemusia byť pre viacerých ľudí pochopiteľné. Skrátka a dobre – asi ani nie som turista v pravom slova zmysle. Nazval by som to skôr dobrodruh? Aj keď, ani to asi nie je správne pomenovanie, pretože ja si dobrodruhov spájam skôr s nejakými dramatickými situáciami. Počas mojho pobytu v Čechách som ale v nejakej zvlášt závažne dramatickej situácii neocitol (aj keď treba uznať, že niekedy tento môj postoj dobrodružný je, ale k tomu sa dostanem neskôr, potom upozorním ;) ). Povedal by som, že dobrodruhovia sa držia hesla Veni, Vidi, Vici... mne stačí Veni, Vidi a ak sa k tomu pridá Vici, príjmem to s radosťou, ale ako vravím - pre mňa je viac dôležité dostať sa niekam a vidieť na vlastné oči alebo vyskúšať si to na vlastnej koži.

Do Českej republiky som sa dostal na pár mesiacov vďaka stáži na filmovej škole v Písku. Sám som študoval filmovú dokumentárnu tvorbu a keďže mám rád staré české filmové klasiky ako Černí baroni, Osudy a cesty dobrého vojáka Švejka a iné (odporúčam prečítať aj knižné predlohy), rozhodol som sa, že si spravím nejaké výlety – ako inak s filmovou tématikou.

Vyššie spomínané filmy/knihy som tu nespomenul náhodne. Začnem teda Švejkom. Ak nepoznáte obsah tohto diela, dovoľte mi v krátkosti len pár info, aby ste chápali súvislosti. Vojak Švejk slúžil u nadporučíka Lukáša, keďže vymastil prúser jak Brno, prevelili ich do Českých Budejovic, Švejk sa však v Tábore nadporučíkovi Lukášovi stratil a peniaze, ktoré dostal, prepil v nejakej staničnej hospúdke a na cestu vlakom do Budejovic mu nič nezostalo. Rozhodol sa teda, že sa do tohto mesta dostane po vlastných nohách, ale zablúdil a v Putimi ho žandrári zadržali ako ruského špióna.

Cesta do Putimi bola pre Švejka pomerne zdĺhavá. Pripadalo mi to tak, že pochodil skoro celý Juhočeský kraj, keď som si to tak porovnával na mape, počas čítania knihy. Myslím, že vďaka tomu, a na jejho počesť, vznikol turistický pochod - tzv. Švejkova 50tka. Ja som sa tejto akcie bohužiaľ nezúčastnil, pretože som mal na ten dátum už naplánované iné veci, zato so študetami z Písku sme vyrazili do Putimi týždeň predtým a zvládli sme statočných 18 kilometrov. Kráčali sme popri brehu rieky Otava, kde bežne vidno člnky s rybármi, či čundristov, ktorí prišli na splav a kochali sme sa prírodou.

Putim je malá dedinka, ale uvítal som, že všade boli smerovníky. Ono totiž v dedinách to nie je ako v meste, kde je nejaká štrukúra – historické centrum, priemyselná zóna, obytná zóna a sídliská,... V dedinách to funguje trochu inak a preto je dobré, že som sa zo smerovníkov dozvedel kadiaľ ísť a čo tam môžem vidieť. Nachádzala sa tu aj Švejkova socha, ktorá sa vynímala na krásne udržiavanej ploche, blízko miestneho pohostinstva, kde sme sa boli po prvých zdolaných deviatich kilometroch občestviť. Filmový priestor je niekedy ilúzia – nemusí sa stotožňovať s realitou. Jednoducho si už filmári dokážu spraviť New York v Paríži a Paríž v Moske, avšak... niektoré scény z Putimi sa skutočne točili v Putimi, konkrétne v tomto dome.

V Čechách som obdivoval, že za každou dedinou, či mestom bola vodná nádrž – niekde menšia, niekde väčšia, ale vždy tam bola. Pokojná voda, vodné vtáctvo, ktoré si zmáčalo svoje nohy vo vode, podobne ako my a boží pokoj navôkol.

Z Putimi sme sa pohli spolu so západom slnka, stihli sme spraviť ešte niekoľko záberov v zlatej hodinke a vracali sme sa späť do Písku. Aby to však nebolo rovnaké, ako keď sme išli tam, zvolili sme alternatívnu trasu, popri poľnohospodárskych poliach osadených repkou olejnou.

Švejka žandári odniesli na krajské veliteľstvo, kde nakoniec zistili, že sa o žiadneho ruského špióna nejedná. Nasadili ho na vlak a odviezli spolu s eskortou až do Budejovic. Výlet v tomto meste som však už absolvoval sám. Keďže bola nedeľa poobede, väčšinou bolo všetko zatvorené a tak som sa pomotkal len po námestí a priľahlom okolí. Dominuje tu Čierna veža a Samsonova fontána. Podarilo sa mi tam spraviť takýto záber, ktorý na mňa tiež pôsobí biblickým dojmom, ale skôr mi to pripomína Jána Krstiteľa s vodou pri krste, než Samsona. Z nebies vzlietla biela holubica, ktorá v biblických ilustráciách symbolizuje ducha svätého.

V Čiernej veži som zase objavil túto litografiu z polovice 19. Storočia. Je to úžasné, keď človek môže z hora Čiernej veži pozrieť okolie, mať Budejovice ako na dlani a následne porovnať s touto starou grafikou.

Niektoré domčeky na námestí vyzerali ako z rozprávky. Hýrili farbami a ich architektonické prevedenie bolo úchvatné. Išiel som si pozrieť aj blízke okolie a narazil som na krásny podchod s neuveriteľnou svetelnou atmosférou. Na konci podchodu bol most cez mŕtve rameno rieky Malše, ktorá sa tu vlieva do Vltavy. Blízko tohto sútoku je krásny park, kde som videl baviť sa všetky vekové kategórie. To miesto sálalo na mňa skvelou atmosférou, bolo plné ľudí, ktorí spolu komunikovali a “neleštili sklíčka“ svojich telefónov. Bol som rád, že vidím komunikáciu v praxi na mieste, kde ľudia relaxujú a nepotrebujú k tomu telefóny. Zamrzelo ma však, keď som videl, ako si toto miesto niektorí jedinci vážia a zahnojili ho odpadom, len tak voľne pohodeným na trávniku.