Na potulkách po Českej republike, 2. Časť

V minulej časti som Vás oboznámil s mojou snahou, priblížiť Vám miesta u našich západných susedov, ktoré som navštívil počas môjho pôsobenia na stáži v Písku. Keďže som filmár, vybral som si tématické miesta, ktoré sa objavili v nejakých českých filmoch alebo nejakým spôsobom s filmami súvisia. Minule som písal o Švejkovi, dnes to bude o filmoch viacerých, ale aby som nadpojil tam, kde som minule skončil, vráťme sa na chvíľu ešte k tomuto českému dobrému vojakovi.

V prvej epizóde som spomínal, že Švejk poblúdil po južnej časti Čiech, keď smerovali s Lukášem do Českých Budejovic, pretože ich presunuli na “maršbaťák“. Švejk sa ale s nadporučíkom do Budejovic nedostavil, pretože sa zabudol na vlakovej stanici v Tábore – a práve Tábor je ďalšie mesto, ktoré je spojené s mojou púťou po tejto krajine.

Začal by som asi niečím vizuálne zaujímavejším. V Tábore existuje tzv. Housův mlyn. Na internetovej stránke lákajú podtextom – zážitkový skanzen husitství. No a prečo zážitkový? Housův mlyn totiž v sebe ukrýva areál prerobeného starého mlyna do dobového prostredia. Ak hľadáte zaujímavé miesto pre návrat do histórie, myslím že toto miesto je pre Vás ako stvorené. Pre mňa bola hlavným lákadlom historická zbrojnica, zaujímavá hlavne tým, že vystavené exponáty si môže “omakať, poťažkať a pochytať,“ čo v iných múzeách nepripadá VÔBEC v úvahu. Samozrejme, že aj tu sa dodržiavajú nejaké zásady, ktoré treba dodržať. Zaujímave je tiež to, že to nie sú obyčajné rekvizity, ale historickéobleky a zbrane či zbroj, ktoré ste mohli vidieť v mnohých filmoch zahraničnej, ale i domácej produkcie. Spomenúť môžem napríklad Narniu, Troch Mušketierov, Solomon Kane, Van Helsing, Hellboy a z domácej napríklad muzikálový Drakula, Jakubiskova filmová Bathory, či z filmov Otakara Vávry Žizka alebo Hus. Poviem vám, že som sa nikdy necítil byť bližšie ku Kate Beckinsale, ako keď som držal palcát, ktorý predtým držala ona :D Okrem toho, že som si tieto exponáty mohol vyskúsať, dozvedel som sa od sprievodcu a z priložených panelov čo-to aj zo zákulisia jednotlivých filmov, pikošky o ktorých sa zrejme na internete nedočítate.

Po prehliadke som trochu vyhladol a vysmädol. V areáli Housůvho mlyna je aj historická krčma, kde sa človek môže občerstviť nejakou varenou stravou a vynikajúcim pivom s medovinou. Interiér pohostinstva je tiež zdobený historickými husitskými halapartňami, štítmi, rôznymi erbami. Zlatý kalich či slová husitskej hymny Kdož jste boží bojovníci v interiéri tiež nechýbajú.

Mesto Tábor je postavené na dosť členitom a hornatom priestore. Uličky sú tu preto veľmi úzke, zato veľmi sympatické – teda až na veľmi nevydarené snahy nepochopených umelcov. Ja proti graffiti kultúre nemám nič, pokiaľ to je na legálnych priestranstvách, ale striekať úplne jalové nápisy bez pointy po stenách, a k tomu ešte esteticky otrasné – to človeka zamrzí. Uličkami sa môžete dostať do stredu mesta, kde je menšie námestie s typickými dominantnými znakmi každého väčšieho sídla - kostol, fontána a socha venovaná významnej osobnosti z tohto kraja. Obyvatelia Tábora venovali piedestál Janovi Žižkovi.

Prečo má súdruh Žižka v ruke hentakú vyrezávanú halúzku? Veď to nebol voľajaký kapelmajster lebo farár! Dajte mu do ruky aspoň ľahký guľomet!“ Tak nejako mi prebehla táto hláška hlavou, keď som videl palcát ktorý držala socha Jana Žižku v ruke. Správne, citát je z filmu Černí Baroni.

Myslím, že Tábor sa vo filme neobjavil, zato v knihe sa toto mesto vyskytlo. Vojak Kefalín, sem bol prevelený a mne to príde ako príhodný mostík na presun k Nepomuku.

Výlet do tohto miesta, kde sa nachádza zámok Zelená hora, na ktorom bola základňa pre vtedajšie vojenské zložky PTP, som si takisto neplánoval nejako dopredu. Proste som sa vychystal a šiel. Zámok na mňa mával už z diaľky a od vlakovej stanice to trvalo nejakých 40 minút kým som sa dostal k cieľu cesty. Veľa ľudí sem však zrejme nechodí. Súdim tak podľa slov miestneho pána, ktorého som stretol pred veľkou zelenou bránou – vchodom do zámku. Povedal mi totiž, že zámok otvárajú pre verejnosť len tak tri krát do roka, ale nevedel mi povedať ani kedy. Myslím, že toto miesto takto stráca svoj turistický potenciál a je to veľká škoda. Ja som ale tvrdohlavý a tak som dúfal, že sa dostanem nejakou “dierou v plote“ aspoň na to námestíčko pred kasárňami a zámkom. V minulej epizóde som spomínal, že pripomeniem, prečo som toto putovanie nazval dobrodružným. Ono niekedy sa vybrať do cudzieho kraja tesne pred búrkou do lesa, kde nie je najbližších pár kilometrov ani živáčka celkom dobrodružné je. Zvlášt keď v lese objavíte schátralú opustenú budovu. Pôsobilo to celkom hororovým dojmom. Chmúrna obloha, prítmie, zvuky hromov, chladný vánok na šiji a opustené temné schátralé budovy a ja sám uprostred toho celého. Čakal som, kedy na mňa odtiaľ niekto vybehne s nejakým klackom v ruke a bol by som asi zasratý aj za ušami, keby sa to naozaj stalo. Ťažko to aj opísať slovami, ale skrátka - vtedy som si nachvíľu aj vravel, prečo si ty chumaj radšej nesedel doma. Trochu adrenalínu však nikdy nezaškodí a pokračoval som ďalej. Dieru v plote som nenašiel, zato som zistil, že do týchto lesov zrejme mládež chodí robiť downhill na bicykloch, pretože som pri výstupe do kopca objavil zopár cestičiek a skokanských mostíkov. V konečnom dôsledku som aj rád, že som tú dieru v plote nenašiel. Pri spiatočnej ceste som sa zastavil ešte pri spomínanej veľkej zelenej bráne a objavil tam varovanie pred kamerovým systémom a psami. Predstava trávenia zvyšku mojho pobytu v nejakej CPZtke v Česku nebola zrovna najlepšia vízia budúcnosti a tak som to už radšej nepokúšal.

V knihe Černí baroni sa spomína aj dedinka Klášter, ktorá leží severne od Zelenej hory. PéTéPáci si sem chodili zaplávať a popíjať pivko. Tak som myslel, že si nachvíľu zvlažím hrdlo týmto fajnovým mokom a pokochám sa jazierkom, ale krčma ešte bohužial nebola otvorená, zato pokochal som sa teda do sýta - nie len rybníkom, ale aj vynikajúcou inžinierskou vychytávkou – telefónnou šnúrou natiahnutou ponad nádrž. Rybári musia mať radosť J. Aj keď je Klášter malá dedinka, ľudia si tam vážia, čo tam majú a po dedinke bolo veľa informačných dosiek k jednotlivým zaujímavostiam obce. Sú tu napríklad zbytky kláštora, ktorý bol vypálený a zničený husitmi. Myslím, že názov obec dostala zrejme práve kvôli tejto budove.

- Čo vy tuná s hentým bazmegom! Neni ste vy nejaký americký špión? Nechcete odfotografovať naše kasárne? Priznajte sa!

- Né, to né, jenom jsem si prohlížel zámek, ale dovolil bych si navrhnout jednu malou změnu soudruhu majore...

-akú zmenu? Čo to trepete?

- Támhleta věž, ta úplne kazí vzhled budovy. A ono to opravdu nevypadá moc jak kasárna lidovo demokratické armády. Ale kdyby se ta koule sundala tak...

- Tak guľu sundať, no neni ste špión vojak! Myslíte pokrokovo

No ale aby bolo jasno! Guľa na veži zotrváva :D a aj keď som si Zelenú horu z blízka nepoobzeral, poprechádzal som sa aspoň po miestach, kde sa dej knihy a filmu odohrával. Mne to za ten nie celkom vydarený výlet do Nepomuku stálo.