Kamarátka vs. mama

Nevieš sa dočkať momentu, kedy im povieš, že budeš mamou. A potom sa to naozaj stane...

Myslela si si, že sa budú tešiť. A ony sa aj tešili. Naozaj, úprimne. Objali ťa, poplakali si od šťastia a odprevadili ťa na cestu, ktorú si si zvolila. Ony predsa len pôjdu inokade. 

Bola si zaneprázdnená svojim rastúcim bruchom, občasným, či častejším objímaním toalety a všetkým tým vzrušením, ktoré si prežívala. Nákupmi, obzeraním stránok s detskou výbavou, študovaním tabuliek a receptov s príkrmami a dokončovaním všetkého, čo bolo ešte nutné stihnúť. A ony zatiaľ žili ako predtým. Bez teba. 

Potom sa človiečik narodil, prišla si domov, učila si sa žiť s ním. Celé dni a noci inhalujúc jeho vôňu si prestala nachvíľu vnímať svet aj svoje kruhy pod očami. A potom...nechcela si byť tá otravná mamička, ktorá rieši každú nádielku v plienke s celým svetom. Z takých ste sa predsa vždy smiali. Nechcela si každú debatu otočiť na nový pohyb, vyslovenú slabiku, zjedenú mrkvu, či iný pokrok svojho potomka, aby si nepomysleli, že si už "iba" mama a nie je s tebou reč. 

No iné témy boli akosi mimo teba. Nevedela si zrazu, o akom "vtedy" a "tam" hovoria, ak ste sa náhodou niekedy stretli v rozhovore. Nebola si už súčasťou ich príhod a nezabudnuteľných zážitkov. A oni neboli súčasťou tých tvojich. Výrazne ste sa totiž míňali nie len v prioritách ale aj v čase. Zatiaľ čo ty si sa márne snažila o obnovu stretnutí v časoch medzi desiatou a druhou poobede, ony utužovali svoje vzťahy naďalej v časoch priam mimozemských. Po siedmej večer. 

A potom, keď si sa vymanila z prvých najzväzujúcejších mesiacov, či rokov, a bola si pripravená vrátiť sa aspoň sporadicky do ich životov, zapípala ti správa s tou najlepšou novinou. Budú mamami! Spolu a naraz, ako si to celý život plánovali...