immediate

Vstal som od úžasnej knihy Miku Waltariho, geniálneho fínskeho spisovateľa a otvoril okno „mé lásky“ dokorán. Chladný vietor čeril hladinu jazera a hnal vlny nesúce na svojich hrebeňoch drobné chumáčiky peny od cintorína až k chate rozbíjajúc ich o ostré kamene brehu. Dnešné jazero nemá vôbec nič spoločné s kľudnou mláčkou v ktorej si včera večer ligotavé pstruhy chytali hmyz prelietajúci tesne nad hladinou a kreslili na vodu kruhy, ktoré sa rozlievajúce po celej ploche jazera vyzerali z pol-kilometrovej výšky tak nádherné, ako nikde inde nemôžu byť. Zliezol som teda z kopca, zašil sa do postele a zaspal spánkom pútnikov. Cez okno žiarila bledá tvár Mesiaca a miliardy hviezd.

Ráno prší – prvý krát a voda steká po obločnej doske. Je tu zima a krásne. Nikde nie je tak krásne ako tu. V stredu bola tiež zima. Prechádzali sme oblakom a vlhkosť sa po perlových kvapôčkach zrážala na lístkoch čučoriedok, kanadách i uniforme zákona...

Odchádzame. Hore sneží...

Skalnaté pleso, zdroj: UbytovanieNaSlovensku.eu

Vraciam sa domov. Môj dvojkolesový kôň je už dávno mŕtvy. Zlámal si prednú nohu – musel som ho zastreliť. Teraz mám nového, ale už to nie je ono... Nikdy to už nebude ono. Zažili sme spolu veľa dobrého a krásneho, aj keď ma pár krát zhodil. Nedávno som bol navštíviť lužné lesy a pozdraviť parníky, ale stádo plechových zverov zožralo les na brehu mocnej Mississippi. Navždy pochovali nerušené pláže, kde som prežil niekoľko najkrajších momentov svojho bezvýznamného života, moje ohnisko, kostry storočných lodí a strom pamätajúci vojnu za nezávislosť som našiel napoly zahrnutý v zemi sto metrov odtiaľ, kde tristo rokov nerušene rástol a kde sa cez jeho korene prelievali vlny Veľkej Rieky.

Nič už nie je tak ako bolo...

Spite sladko.