Ninka na vandrovke: Dobrovolničenie v Kambodži
Ako som sa k tomu teda dostala? Google. Prisahám, že na ňom nájdete úplne všetko! A tak som aj našla stránku helpx.com, zaplatila vstupný poplatok 20eur a začala si prezerať inzeráty. Išla som na vlastnú pesť bez nejakej agentúry. Ja som vlastne vedela len to, že chcem ísť do Ázie a o tom kam presne, mala rozhodnúť ponuka, ktorá ma osloví.
Mojou prvou zastávkou je ostrov Koh Rong v Kambodži.
Po prvej noci v strašidelnom bungalowe som si sadla k raňajkám s ostatnými dobrovolníkmi. Cítila som sa zmätene v novom kolektíve, ako keď príde nový žiak do triedy. Popravde nebolo to príjemné a moje myšlienky z predošlého dňa o úteku sa len umocnili. O nás, dobrovolníkov, sa starala jedna z dobrovolníčok - Sandra z Francúzska. Mala chladné srdce a nebola ku mne najmilšia.
Ale viete ako. Všetko sa deje z nejakého dôvodu a všetko zlé je na niečo dobré. Bola som smutná a cítila sa zle, ale povedala som si jednu vec, ktorú si odvtedy opakujem v každej nepríjemnej situácii.
Táto situácia ťa má niečo naučiť. Neutekaj pred ňou, ponor sa do nej a vyrieš ju tak, aby si sa zase cítila dobre.
Po raňajkách sme sa pustili do práce. Malovala som bungalowy so 49-ročnou Austrálčankou Sam a 29-ročnou Maďarkou Florou, v spoločnosti khmérskych robotníkov a pobehujúcich detí. Práca nebola obzvlášť náročná, náročné to bolo len v tom, že sme trávili 7 hodín na horúcom slnku a na rozžhavenom lešení, ktoré sme si sami postavili.
Atmosféra pri práci sa menila. Občas si khmérski robotníci spievali, a my sme len ticho s úsmevom na tvári maľovali, občas sa rozprávali, na čom sme sa s dievčatami smiali, pretože ich jazyk nám pripomínal kvákanie žiab v rybníku. Nič v zlom. Občas sme skoro stúpili na mŕtve hady, občas sme nadávali od zúfalstva, no väčšinu času nám bolo hej a diskutovali sme na témy od šampónu na vlasy, cez minimálne mzdy, po životné sny. Ženy.
Najkrajším momentom bolo, keď mi khmérsky robotník podaroval čerstvý kokos, ktorý práve rozbil. Predstavte si tú chuť šťavnatého kokosu po niekoľkých hodinách práce na slnku. Almázia.
Do Khmérov som sa zamilovala. Sú to tí najpriateľskejší ľudia, akých som doteraz poznala. Obyvatelia ostrova nehovorili po anglicky, tak sme sa dorozumievali len úsmevom a rečou tela. Tak málo stačilo na to, aby mi prirástli k srdcu. Môj najobľúbenejší bol Picasso.
Nazvala ho tak Sam, pretože nakreslil naše portréty ceruzkou na drevo. Chodievala som ho zdraviť pred jeho dom, spravila mu fotky s jeho ženou, a pri odchode z ostrova som ho objala a podarovala mu môj lístok na pevninu (nevedela som, že naspäť pôjdem zadarmo).
Ale Picasso nebol jediný, koho som si obľúbila. Ešte tam bol Michael Jackson, ktorý stále hovoril "ooookeeeeyy" hlasom starej korytnačky z Nema, kuchárky, ktoré pre nás pripravovali khmérske pokrmy a moje zbožňované miestne deti, s ktorými sme si vždy tľapli rukou. A ladyboy, ktorý/á ma chcel nalíčiť, ale nepodarilo sa, pretože mi nevedel odpísať na sms, pretože nerozumie reči môjho kmeňa, respektíve našej abecede.
Čo mi dali Khméri?
Flašu domácej miestnej whisky. A okrem nej pocit domova. Prijali ma medzi seba bez toho, aby vôbec vedeli, ako sa volám. So Sam sme boli jediné, ktoré si s nimi vybudovali hlbší vzťah. Obe máme vo zvyku prihovárať sa ľuďom. S pokorou. O tej mám toho ešte čo povedať v ďalších príbehoch.
Ľudia mi hovorili, že budem plakať od lútosti z toho, v akých podmienkach Kambodžania žijú. Oni naozaj žijú v príšerných podmienkach. Teda pre nás v príšerných. V rozpadnutých drevených chatrčiach, v ktorých nemajú ani postel, ale nájdete tam napríklad taký televízor.
Pri pohľade na Kambodžanov som ani raz nepocítila lútosť. Cez ich úprimný úsmev mi na to nedali dôvod. Skôr som mala pocit, že oni by mohli lutovať mňa. Napríklad za to, aké scény som robila kvôli môjmu bungalowu. Za to, že som zhýčkaná a nedokážem vybrať špinu z odtoku holými rukami, alebo za to, že kvôli jednému pavúkovi nevkročím do miestnosti.
Človek by povedal, že kambodžské deti nemajú nič. Nevidela som u nich žiadne hračky. Teda pardon. Žiadne kúpené hračky. Deti sa hrajú s tým, čo našli na ulici a vo svojej fantázii to zmenili na čokoľvek, na čo len chceli. Behajú tu bosé po ulici, skáču do špinavej vody, smejú sa a sú šťastné. Myslím, že v určitom ohľade toho majú oveľa viac, ako naše deti. A to je to, čo si odtiaľto zoberiem. Budem sa snažiť, aby som vďaka spomienkam na toto miesto bola raz dobrou mamou a vychovala rozumných ľudí s dobrým srdcom a správnymi hodnotami.
Stále som na ceste. Vyrazila som 9.decembra a vraciam sa pravdepodobne v apríli. Prešiel mesiac a skúsenosti a priateľstvá môžem vážiť na tony.
Najbližšie sa dostanem k tomu, ako som moje pocity úzkosti nakoniec premenila na čarovné zážitky.
PS Ďakujem spoločnosti CANON za požičanie techniky na fotenie <3 niektoré fotky sú fotené na mobil, tie krajšie sú na zrkadlovku :)
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Nina Skalikova pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.