Tváre Mesta #2

Keď som mala 9 rokov, ocka odsúdili na 15 rokov väzenia. Pomáhal mladým kňazom utekať do zahraničia cez rieku Moravu, aby mohli študovať v zahraničí na školách teológiu. Pamätám si, ako nás zato zobrali a presťahovali z Trnavy do Bolerázu. Nebabrali sa snami. Strašne som sa hnevala na tých kňazov. Prečo im pomáhal, veď, kvôli ním je môj ocko vo väzení. Aj naňho som sa hnevala. Vtedy som ešte nevedela aký hrdina to vlastne bol. Boli sme siedmi súrodenci a chceli nás dať do domova. Tlačili všemožne na našu mamičku, že sa o nás nebude vedieť postarať. Veľmi sme sa báli. Našťastie sme mohli ostať doma. Veľmi sa snažila a nadrela sa, aby nás nezobrali od nej preč. Bola to veľmi silná žena. Ocka pustili z väzenia po 10 rokoch. Pamätám si, že sme nevedeli presný deň, kedy príde, a tak maminka dva týždne, každý deň piekla čerstvý makovník a čakala ho. Ocko sa nám vrátil a vtedy som vedela, že je skutočný hrdina.