Z Pluta na Zem a zase naspäť :)

Vždy sa pri mne ľudia "udrbávajú", chytajú za bruchá od bolesti bránice, možno za hlavu, ako je toto na Zemi vôbec možné. A ako Pluťanke Vám veľakrát neveria, možno nechcú a možno sa len strašne radi smejú, nechajú si na Váš účet objednať to druhé pivko a vzdialia sa na zemskej kôre.

A vy teda kráčate novým smerom a naopak zas nechápete, prečo sú ti ľudia- tzv pozemšťania, niekedy tak strašne jednoduchí, prostí, krehkí, okerovaní a občas aj dofetovaní z lacného matroša. A prečo zrazu tomu Pluťanovi plače nejaký manažér na pleci na zasneženej lúke, že nezvláda svoj život. Keď sa slušne a vychovane opýtate na dôvod, ten aj zaznie: "Je to kvôli Tebe, Pluťanka, lebo si vstúpila do môjho života a ja blbec som ešte súhlasil so spoločným vzťahom. Hm, tak to býva a tak to aj zostane, keď sa 30 ročný pozemšťan stane nejakým managerom , no v realite je stále tým mladučkým chlapcom, čo sa radšej na byte so svojimi pozemskými parťákmi hráva PC hry a popíjajú popritom nejaký ten etanol. A keď Pluťanka potrebuje od pozemského partnera podporu a istotu, ten protipol sa ide radšej poprechádzať so svojou maminkou niekde na kopec. Tak nech sa,pozemšťania, prechádzajú,ve ď je to predsa zdravé a učili sa o tom už aj v škôlke. Aj na Plute sme mávali vzduch, len trošku farebnejší a každý ho dostal na prídel, podľa toho, ako sa správal ku kvetom a stromom, ktoré vyfasoval od vlády minulej generácie. Tak to bývalo u nás. Museli sme sa vždy vzorne starať o živé rastlinky, dýchať vzduch v takom množstve akom sme si svojím konaním aj zaslúžili. No proste KARMA. Veď o tom písal aj jeden múdry ujo Dalajláma v nejakom celkom múdrom mysliteľskom smere, budhizme. Tak nejako to, myslím, že v tej požičanej knižke bolo.

Ale späť k tomu managerovi. Na plute bolo vždy najhorším prehreškom ,ak ste tvorili súzvuk duší - tzv. symbiozu s partnerom , ktorý o to nestál a dával šancu veciam, ktoré boli síce fajn, no nazvime to aj pozemským jaykom-detinské. Tak si Pluťanka zbalila svojich pár pozemských švestiek, pár erotických oblečkov zo skrine, možno aj obedárov, ktoré nakúpila v Tigeri a išla kade ľahšie. No ľahké to nebolo. Ono keď zabolí srdiečko, aj tá Zem sa otriasa so svojou magmou v základoch.

No občas sa mi zdalo, že sa skôr otriasa v základoch z nevedomosti tých krásnych živých ľudských bytostí. Veď dostali do vienka kamene, stromy, ropu, rôzne látky aj nelátky a čo je najdôležitejšie- ľudský rozum. Tak prečo boli takí hlúpi a občas ho aj kdesi zapatrošili? Možno si len nepamätali, kde si ho nechali a márne sa ho snažili v tom živote opäť nájsť. Niektorým sa to veru aj pošťastilo, niektorí na tej ceste tú svoju cestu aj skončili a niektorí len tak prežívali- občas sa flákali, občas niečo spravili, aby sa predsa nepovedalo.

Ale chcela som vlastne povedať , aké to bolo pristáť z planéty Pluto na planétu Zem . Trochu ma boleli päty, lebo bol ten náraz na asfaltovú cestu plnú dier strašne strmý. No iní mi povedali, že sa nemám báť, že aj tie diery tam nebudú na trvalo a budú zaplátané ď alším asfaltom. Len musím počkať, kým budú vládnuť nejakí schopní, v tých ich politických spolkoch. No keď že ma potom skoro zrazilo nejaké hybridné auto, vykašľala som sa na nejaké pozemské politické keci a pobrala som sa o krok ď alej- do tzv. domova. Mala som totiž zajednaný čik-čik domček v jednej slovenskej rodine medzi krásnymi zelenými lúkami a lesmi.

Privítali ma chlebíkom a soľou a pohárikom niečoho veľmi štiplavého a silného. Bolo tam cítiť slivky a naozaj to bolo mega zaujímavé, lebo sa mi na chvíľku začala točiť z toho pocitu moja pluťanská hlava a svet bol pre mňa na chvíľku na tej Zemi dosť dobrý ,veselý a tak strašne jednoduchý. Niečo ako u nás dávno na Plute a to sa mi fest rátalo, tak som sa poď akovala a tešila sa na ď alšie pozemské ráno.