Zrazu naspäť doma.

Keď sa Datra vráti zo sveta a pozerá sa čo nové doma. A možno aj „u susedov“.

Keď som sa narodila, ocino sa musel až opiť od šťastia a radosti, keď otvoril s mamou telegram položený dlhé dni na stole s očakávaním pohlavia svojej vytúženého potomka. Áno, bola to dcéra a obaja sa neskutočne radovali, lebo mamina predo mnou prirodzene potratila dieťatko. Zrejme to tak vtedy príroda chcela, lebo prežívali ako manželia jedno z tých pekla šťastím zlých období. Možno sme stavali dom, možno neznášali opilecké aj iné mladícke škandály svojich dvoch synov alebo sa jeden z nich chcel stať kňazom. Áno kňazom, za mlada zrejme dosť zmanipulovaný saleziánskou Domkou v Žiline a vtedajšími kňazmi, ktorí nevideli nič iné len teóriu boha. Ten zakladateľ, úžasný Don Bosco to v Taliansku na začiatku myslel s deckami asi trošku ináč. Vybavil deťom z ulice oratórium, kalčeto, veľké detské futbalové ihrisko, basketbalový kôš a prijal tieto "pouličné ovečky" do svojej náruče. Takej láskavej ako len sám, otec Saleziánov, mohol ponúknuť. Tak sa ten môj brácho neskôr nestal katolíckym kňazom, ale otcom piatich zdravých krásnych dcér. Pri tej piatej už plakali. Aj od šťastia, aj od smútku, čo si ten Boh na nich vymyslel a prečo je hriech používať akúkoľvek ochranu. Plodenie detí dosť totižto chutí. Ako každému, no dôsledky rieši každý už po svojom.

Dievčatko má ten život odjakživa dosť turbulentný a miestami ťažký, no zároveň veľmi pestrý, niekedy až príliš. Veľa dobrodružstiev, veľa vzťahov, skúseností s alkoholom, drogami, kultúrnymi šokmi, mafiánmi, politickými nadšencami, „bratislavskou kaviarňou“, veľa štátov, dediniek, umelcov aj začínajúcich umelcov, toxických ľudí, psychicky narušených aj tých dobrých, láskavých, priateľských, modrookých, zelenookých, ranených aj menej ranených životom. Keď sa rozhodla vrátiť naspäť k svojej milujúcej rodine na Slovensku, žila rok v Bratislave, ťahala tri joby, stále ako mladučká vládala, aj keď niekedy po tých dvoch hodinách spánku to zvládala ťažšie. Nájom ju v hlavnom meste však nepustil a zdravie má vždy len jedno jediné, netolerujúce akúkoľvek pracovnú mániu.

Neskôr ju vykopli z Kie, lebo údajne neovládala Excel a aj tak jej ponúkli len zástup na materskej dovolenke. No neskoršie za ňu dali slečnu, ktorej mama bola v Kii zamestnaná dlhšie. Tak fungujú asi slovenské známosti, nevedela a nechcela radšej vedieť viac. Išla si teda o nejaký čas odprezentovať svoj spísaný dobrovoľnícky projekt v Spojenej škole v Belej a dostala tam job učiteľky. Vyučovala ako nepedagogička celý druhý stupeň základnej školy, na biológii o nezmarovi, na geografii o Európe a Afrike, na informatike o mailových schránkach a Worde a na technickom vyučovaní o tom, ako sa kompostuje ovocie. Bavilo ju, keď sa s deťmi tešila zo snehu, aj keď povedala niečo smiešne na hodine. No keď mohla bobovať na dvore školy s deckami, vtedy sa bavila najviac.

A baví ju to všetko, aj keď nie ako učiteľku, až do dnešných dní. Žije totižto svoj pestrý a jeden jediný život, ktorý dostala do vienka. Stále žije, aj po tých mnohých úrazoch, či životných kotrmelcoch, lebo to proste s hrdosťou a v zdraví prežila. A Stále verí, že sa k nej život správa presne len do takej miery, aby to bola schopná zvládať. Zvládne ho ale len s jediným.

….úsmevom na perách a pokojom v mysli i na duši.....

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3

Chceš vedieť, keď Veronika Datrush Ondrisikova pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.