Ninka na vandrovke: Žobrala som pre deti

Mojou najobľúbenejšou rozprávkou detstva je Morská Víla Ariel. Vždy som ňou chcela byť. Plutvu mám síce len fejkovú, ale tu v Indií si občas naozaj pripadám ako Ariel. Keď ma AJ učil jesť sushi paličkami, spomenula som si, ako si Ariel na prvom obede s princom Erikom česala vlasy vidličkou. Ariel sa učila chodiť, ja sa učím novým pravidlám etikety.

India je iný svet a musím sa mu prispôsobiť.

Asi najdôležitejším pravidlom je pravidlo o obliekaní sa. Nemôžem nosiť nič, čo by pútalo pozornosť a nič, čo by ma odhaľovalo. Najprv som bola nahnevaná. Som predsa slobodný človek, zodpovedný sám za seba a môžem sa obliekať ako chcem. Argumentovala som tým, že na Slovensku bojujem za práva náboženských menšín nosiť to, pre čo sa rozhodnú oni, prečo by som teda ja v inej krajine nemohla nosiť to, čo chcem ja. Bola som nahnevaná, kam sa podela moja sloboda.

Rýchlo som však pochopila, že tieto pravidlá, ktoré mi AJ dal, sú len a len pre moje dobro a hlavne pre moju bezpečnosť. Ľudia po mne zazerajú už len za to, že nie som miestna. Popravde sa im nečudujem, pretože turistov, ktorých som tu stretla, by som narátala na prste jednej ruky. Musela som sa teda zmieriť s tým, že pokiaľ chcem mať pokoj a nebyť rozčúlená z pohľadov zvedavých a chlípnych chlapov, pri najhoršom nebyť napadnutá niekde za rohom, musím sa obliekať inak, než som zvyknutá.

Prvý deň som zažívala kultúrny šok. No bola som príjemne prekvapená. Delhi má krásne parky, v ktorých sa dá schovať pred ruchom a špinou mesta. Voľne tam pobehujú opice, množstvo veveričiek, papagájov a psy. Aj keď vlastne všetky tieto zvieratá nájdete aj v centre mesta. Plus potkany.

Večer ma AJ predstavil jeho priateľom a spoločne sme sa vybrali do baru. Bola som v nálade, čo možno umocnilo moje pocity, no tento moment bol prvým na mojej ceste, kedy som plakala od ľútosti. Dole pod barom som videla skupinku detí do 10 rokov, ktoré nafukovali balóny a snažili sa ich predať. Bola polnoc. Myslela som na to, ako som s bratom o takom čase musela už dávno spať zababušená v teplúčku, s odtlačkom pusy od mamy na líci, a oni musia pracovať na ulici. Hneď som prišla k nim a pomáhala im fúkať balóny. Popritom som občas nejaké z nich vystískala, zobrala na ruky a tancovala.

(fotky nie sú z toho miesta)

AJ s priateľmi zatiaľ dojedli fastfood a vstúpili sme do baru. Ja som ale celý čas myslela na tie deti a vôbec som nemala chuť sa baviť. Vrátila som sa dole a vystískala ich opäť. Tentokrát predávali ruže. Nemala som peniaze, tak som sa im snažila pomôcť a predať ich dvom chalanom, ktorí sedeli opodiaľ. V tom mi napadlo, že by som ruže mohla zobrať hore do baru medzi bohatších Indov. Chalani deťom preložili o čo mi išlo, dali mi niekoľko ruží a povedali cenu, za ktorú by som ich mala ponúkať.

Trochu som sa bála, či sa priatelia AJ nebudú za mňa hanbiť, ale v konečnom dôsledku mi to bolo jedno. Oslovila som snáď každú skupinku ľudí a ruže som predala do pár minút. Za 5 násobok. AJ aj jeho priatelia sa nehanbili, práve naopak. Povedala som im, čo som sa naučila na Srí Lanke.

"Ak máš možnosť niekomu pomôcť, urob to."

AJ bol na mňa hrdý. Povedal, že oni žobrajúce deti stretávajú stále, no nikdy ich nenapadlo spraviť niečo takéto. Ale tomu rozumiem. Pokiaľ niekto vyrastá v takomto prostredí, príde mu to normálne. Pre mňa to bol šok. Potom som sa ale dozvedela, že takéto deti pracujú pre miestne gangy a tie peniaze nejdú im. Nevadí. Možno sa niekto inšpiroval a zistil, že za pomoc druhým sa netreba hanbiť.

Mňa to inšpirovalo tiež. Stále premýšľam nad tým, ako pomôcť vo veľkom. Ak by ste niekto prišli s nejakým nápadom, kludne sa mi ozvite :)