Spomienky na Južnú Ameriku - 5 - stratení v nočnej džungli

Náš veľký výlet sa začal. Cieľ Machu Picchu. Dali sme si budíček na 6:00 ráno, veľké batohy s vecami nechali na hosteli v Cuscu (mali na to odkladaciu miestnosť, kde si všetci nechávali svoj majetok nesúci na chrbtoch ) a iba s malými vakmi sa vybrali na autobusovú stanicu. Systém klasika - každý vykrikoval kam ide, čakali sme kým sa nenaplní celý Van (cca 8 ľudí) podľa toho bol odchod. Ako Európanom - turistom nám hneď chceli dať o 20% vyššiu cenu. (Oproti už zvýšenej turistickej cene). Nedali sme sa, na informáciách nám povedali inú sumu a tak to pani šoférka išla akože preveriť. Obišla raz celé auto a povedala že dobre, cena môže byť.

4 hodiny sme sa trmácali v hmle po rozbitých serpentínach. Potom sa z hmly vynorila bujná pralesová flóra. Bolo to krásne. Vysadili nás v džungli pri pár plechových stánkoch. Značka ukazovala, že sme v Santa Marii. Tu sme mali prestúpiť na taxík. Najprv však dávka čerstvo vyšťaveného džúsu.

Kde tu máme nájsť taxík? Pustili sme sa bezcieľne po ceste a po pár minútach pri nás pristavilo staré auto. Hľadáme taxík? Do Santa Terezy? On je taxík ! :) Nemal to nikde napísané ani uvedené, ale neriešili sme to. Nasadli sme a po pár metroch sme s asfaltovej cesty zišli na nejaký blatný lesný chodník. Bola som presvedčená, že toto nemôže byť správny smer. Za chvíľu s nami auto zastalo. A je to tu. Všetky story o tom ako ťa okradnú o všetky veci aj oblečenie a nechajú tak mi teraz vírili v hlave. Ani sa nemáme ako brániť... Sorry guys my car is broken. Šofér povedal, že sa mu pokazil motor a do Santa Terezy nedôjdeme. Musí ho dať opraviť. Ešte sa mu podarilo naštartovať a odviezol nás späť na odbočku z asfaltovej cesty, vybavil iný taxík a odišiel. Zadarmo. Krádež sa nekonala. Nový taxík (znova bez akéhokoľvek značenia) čakal až kým budeme štyria. Potom nasledovala ozaj nebezpečná cesta. Veľmi porovnateľná s Death road v Bolívii (napíšem v samostatnom blogu). Po hodinke a pol modlenia sa o vlastný život sme prišli do Santa Terezy. Zopár domov uprostred hôr. Po tomto úkaze, sme si už nikdy nekúpili ich kukuričné semienka a Matej to veľmi rád ukazoval každému, kto si na nich práve pochutnával. Škodoradosť najväčšia radosť.

Najedli sme sa a vyrazili podľa značky ku miestnym termálnym prameňom. Plán bol ešte pred výstupom do Aguas Calientes sa pekne okúpať.

Pustili sme sa popri rieke. Po 15 minútach sa pre istotu pýtame 7 ročného chlapca, či táto cestička vedie správne. Chlapec potvrdí, ukáže smer rovno a pustí sa po veľmi zaujímavom "moste" cez rieku doprava. Ideme hneď za ním. :) Volá sa to "cable car", človek si normálne pritiahne po lane autíčko a potom ručkuje cez rieku na druhú stranu. Ohromná sranda.

Prichádzame k prameňom. Vstupné cca 1 euro. Úžasná atmosféra, teplučká voda, studené pivo. Ozajstný relax. Raj. Vrchný bazénik je najteplejší, má cca 37°C ostatné potom každý o stupeň chladnejší. Ostali sme o hodinu dlhšie ako bol plán.

Vydali sme sa na cestu smer Aquas Calientes. Podľa inštrukcií vyberača vstupného. Tu nastal nečakaný zvrat. Podľa plánu sme mali ísť cca pol hodiny ku dedinke Hydroelectrika a odtiaľ ďalšie dve popri železničke až do cieľa. Kráčame po hlinenej ceste, nikde ani živej duše. Zotmelo sa. Sme tu v období keď sa stmieva o 18:00. Máme čelovky, pohoda. Po hodine sa nás začne zmocňovať panika. Ideme dobre? Prečo sme stále uprostred hôr? V Andách keď sa raz zotmie, tak je úplná tma - iba hviezdy svietia. Začíname byť unavení, došla nám aj voda. V diaľke za zákrutou sa črtá svetlo. To bude určite ono! Nebolo. Po dva a pol hodine sme došli k nápisu Hydroelectrika. Stretli sme tu prvých miestnych, ktorí nás nasmerovali k plechovej búdke - bufetu. Kupujeme vodu a pivo. Jedlo nemajú. Zisťujeme, že tá pol hodina cesty sem mala byť taxíkom a nie pešo... Čakajú nás teda ešte minimálne ďalšie dve hodiny popri železnici, alebo prespať vedľa bufetu. Berieme možnosť A. Bola by to pekná prechádzka. Cez deň. Takto ideme v totálnej tme, v džungli. Ignorujeme okolité zvuky. Divoké zvery, hady a pavúky som z mysle vytesnila. Železnička ide miestami cez rieku, preskakujeme pražce a dúfame že nespadneme dole. Niekedy je lepšie nevidieť, človek sa menej bojí. Na jednej zastávke ide Matej k zemi, že už nevládze. Kým mu podávam vodu, zablysnú sa nad ním dve oči. "Maťko, nad tebou je asi opička." Neviem čo to bolo, ani sa to už nedozviem. Silou vôle pokračujeme. O cca 22:00 prichádzame k perónu. Sedí na ňom nejaký chlapík. Pýtam sa na Aguas Calientes, či už sme tu. Povie, že máme zísť dolu zo železnice a popri tejto ceste ísť ešte asi 15 minút. Najprv sa nám to nepáči. Koľaje predstavujú istotu, že ideme dobre. Nakoniec schádzame na cestu. Cesta chvíľu ide popri železnici, potom sa zatáča. Koľaje pokračujú do tunela. Keď sme na zákrute, z tunela sa zrazu vyrúti v plnej rýchlosti vlak. Nákladný. Posledný vláčik mal ísť o 15:00 a potom už nič. Keby sme ostali na železnici a vošli do tunela, už by sme z neho asi nevyšli. Nabehli mi zimomriavky, chlapík bol pre nás ako anjel strážny. Konečne sme dorazili. Nikto nevedel, kde je ulica na ktorej som bookla hostel. Matej sa rozhodol spať na lavičke. Ja hľadať ubytko. Zrazu sa na mňa z dverí ozvalo: "Lady what are you looking for?" Angličtina?? Dokonca fráza? Vysvetlila som situáciu. Slečna odpovedala že aj ony majú pekné izby. Spýtala som sa na cenu čakajúc, že to bude asi tak tri krát viac ako hostelworld. Cena bola polovičná, ubytovanie krásne. Matej sa pozviechal z lavičky a nadával, že je to až na treťom poschodí. Zajtra náš mal skoro ráno (04:30) čakať výstup na Machu Picchu. Zavrhli sme to. Normálne sa vyspíme a uvidíme.

Viac v ďalšom blogu - výstup na Machu Picchu