Vianoce jedného Miša
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden Mišo. Nie hocijaký, ale Pavlov Mišo. Nie, že by patril akémusi Pavlovi. Priezviskom taký bol. Chlapec zamyslený a dookola až otravne rozmýšľajúci o svete. Ako by som to, no jednoducho, celý rok mal ako na horskej dráhe. Raz bolo dobre, raz bolo zle. No o tom pokoj, to by bol Rok jedného Miša. Po jeseni sa očakával zlom, kedy sa to ustáli, zrejme na tom zle. Vianoce. Mišo bol extrém, ktorý len málokedy spadal do priemeru. On a jeho vzťahy boli komplikované, škoda reči, rovnako ako jeho vzťah k Vianociam. Alebo, že by predsa?
Nie, že by Vianoce nemal rád. Každému hovoril, že sú to najhoršie dni v roku, že sa na ne neteší, kiežby už bolo po nich. Ale bolo tomu naozaj tak? Z časti. Mišo vyrastal v dobrej rodine, v kompletnej rodine, v takej akej by mali vyrastať všetci. Nikdy mu nič nechýbalo, mal všetko, čo potreboval. Nikdy si pod stromčekom nepotreboval nájsť kopu darčekov. Vyrastal na dedine, v jeho detstve bolo snehu dosť, polnočná omša stála za to, čakanie na Ježiška v okne detskej izby zatiaľ čo jeho rodičia chystali darčeky tiež, aj rozbalovanie darčekov malo svoje čaro. Kde teda nastal zlom, kedy sa Vianoce stali neobľúbeným obdobím? A prečo vôbec?
Vianočná večera. Mišo bol odjakživa zjav. Vianoce pre neho rozhodne neboli gastro zážitkom. Keď bol väčší smial sa, že je asi americké dieťa, ktoré by si miesto kapra, zemiakového šalátu a kapustnice, dalo poriadny kus mäsa, po vzore amerického Vďakyvzdania. V tom prípade, celý deň nejesť, uvidieť zlaté prasiatko a navečerať sa do prasknutia pri spoločnej večeri nedávalo zmysel. Zádrhel.
Roky ubiehali a dnes je Mišo dospelák. Taký ten už zodpovedný sám za seba, nielen vekom. Vianoce stále nemá rád. Asi klamem a nepoznám ho dobre - má ich trochu rád svojim zvláštnym spôsobom. Stále nevidí zmysel v dávaní darčekov. Celé na silu, len preto, aby sme si pod stromčekom niečo našli. Roky ubehli, sám Mišo sa vo veľa veciach zmenil, no v tomto nie. A hoci je sám, jeho cesta nie je ani v polovici a nenašiel to, čo hľadal uvedomuje si silu blízkych. Dôležitosť ich vzťahov. Tu je tá časť, prečo predsa len Mišo Vianoce ľúbi.
Smeje sa. Keď vidí plné nákupné centrá a plné nákupné tašky. Je mu to ľúto, no ľudia si musia hodnoty zoradiť sami. On nedokáže všetkých presvedčiť. Miluje ten zhon, keď sa každý niekam náhli a on dokáže len tak stáť a sledovať ten chaos. Miluje svetielka. Sám si vždy spraví jemnú vianočnú výzdobu. Miluje vianočné svetre. Dokonca aj tie gýčové, ktoré zrnivo hrajú nejakú odrhovačku. A nakoniec miluje koledy. Keď ide k rodine a v aute mu vyhrávajú tie tradičné, aj menej tradičné, pri ktorých mu slzia oči, ale len tak trošičku. Lebo spomína na celý rok, čo mu dal, čo mu vzal. Na tých, ktorých spoznal, ale aj na tých, ktorí z jeho života odišli. A hoci tento rok asi nenasneží, je to pre neho čarovný čas, taký iný ako ten, ktorý je počas roka. Keď sa ľudia vedia pozdraviť a popriať si pekný deň, nielen zo slušnosti.
A tak je pár dní pred Štedrým dňom a Mišo sedí vo vlaku. Cestuje len preto, aby ste si prečítali o jeho Vianociach. Vo vlaku sa mu dobre píše. Koniec koncov, nákladovo finančne to výjde rovnako, ako keby písal v kaviarni. Pár dní do Vianoc, ktoré budú rovnaké ako tie minuloročné, ako tie predtým a tie predtým. A aj keď chce, aby už skončili, úplne ďaleko-schovano ich má rád. Lebo ich trávi doma. S rodinou, ktorá hoci je to trápne priznať, je pre neho útočiskom. A možno stretne tých, ktorých dlho nevidel a chcel. Pre toto sú Vianoce fajn. Ľudia si už uvedomujú, že by sa mali stretnúť, že Vianoce nie sú len o darčekoch - aj keď ich kupujú.
A tak teda na konci bude asi fér priznať, že Vianoce jedného Miša sa každým rokom menia, lebo ľudia okolo začínajú myslieť. A to je vždy dobré znamenie.
Zdroj fotiek:
https://unsplash.com/photos/vdyeDY-_ufw
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.