Malo (by) to byť v poriadku

Mal som cestovať, nakupovať, tráviť čas vonku s priateľmi, oslavovať ich narodeniny, tešiť sa z príchodu jari a teplejšieho počasia, chodiť do práce, nerušiť zabehnuté každodenné činnosti. Nerobím nič z toho, čo som vymenoval. Hnevám sa. Mám strach, cítim sa neistý a akosi nie veľmi komfortne. Chápem to, no nerozumiem ako je možné, že sa ma to takto dotklo. Zisťujem, ako sú na tom iní, všímam si, že na rozdiel od nich sa ešte držím. Dokedy? Pýtam sa dokedy. Desí ma, že to bude trvať ešte dlho. Uvedomili sme si to neskoro a môžeme si za to my? Možno. Stalo sa, karty sú rozdané, hráme s tým, čo máme v rukách. Sme obyčajnými hráčmi pokru, s rúškami na tvárach, aby si súper nevšimol našu neistotu. Rozdiel je v tom, že nehráme proti sebe. All-in, sme v tom spolu. Vďakabohu, žiaľbohu? Rozohrali sme kartovú partičku, o ktorú nikto nestál.

Pracujem z domu. Musím, nemám na výber. Som jeden z tých šťastnejších. Zo začiatku to bolo super. Zmena. Oddýchol som si aj napriek tomu, že som denne robil, akoby som sedel v práci. Po dvoch týždňoch mi to začalo prekážať. Nevydržím dlho na jednom mieste, v karanténe. V takej, akej by som si prial byť, aby som neohrozil seba ani druhých. Teraz sedím doma a rozmýšľam. Iní toto čaro homeofficeov nepoznajú. Vyzerá, že prídu o prácu, jednoducho nemajú také šťastie ako ja. Lusknutím prsta sa veci zmenili, nemohli vedieť, čo sa stane. Nie sú na homeoffice, ale na neplatenej dovolenke. Vzniká panika. Taká tá súkromná, existenciálna, ktorá nemusí vyvrcholiť dobre.

Mal som cestovať. Všetko čo som mal naplánované, som zrušil. Veľmi sa hnevám, no chápem, že to nie možné. Nebolo by zodpovedné, ak by som to porušil. Hanbil by som sa. Peniaze mi vrátili. A? Rozlúčil som sa s nimi, chcel som ich vymeniť za zážitky. Na teraz nemožná výmena. Dokedy? To by som rád vedel.

Na ulicu nevkročíme bez rúška. Snažíme sa byť uvedomelí, no existujú tí, ktorých sa to akosi netýka. No, bohužiaľ sme ľudia. Nie vždy tí najmúdrejší. Mali by sme sedieť doma. Nevieme sa ovládnuť, sme naprogramovaní socializovať sa. Aj keď nenávidíme ľudí, v úplnom kútiku duše nám chýbajú. Tí, ktorých znesieme, na ktorých nám záleží. No nenavštevujeme ich. Držíme si odstup. Bojíme sa. Strach je prirodzený, no nečakal som ako nás zasiahne.

Niektorí pracujú viac ako inokedy. Robia veci, ktoré predtým nerobili, boli zakázané alebo jednoducho ich robiť nemuseli. Dnes sú vystavení najväčšiemu ohrozeniu. Voláme ich hrdinovia a sú v prvej línii. Je mi nevoľno, keď počujem túto vetu. Prvá línia. Asociácia vojny, strachu, nebezpečenstva, smrti. Tlieskame im, chválime ich, nie sme v ich koži a nevieme si ani len predstaviť, čo prežívajú. Tak prečo? Pýtam sa prečo, si nedáme povedať, porušujeme pravidlá a ohrozujeme ich.

Veľa počúvam. Tak naozaj, nielen na jedno ucho. Všímam si, ako ľuďom nie je jedno čo sa deje. Cítiť z nich strach, nezvyk, akési obmedzenie slobody, ktoré sme, my mladší, nikdy nezažili. Tak sme si zvykli na voľnosť, že sa stala samozrejmou a panikárime, lebo sa bojíme neistoty. No všímam si aj iné. Nielen strach, ale aj odhodlanie. Presvedčenie. Vzdor.

Nemáme na výber. Minca má dve strany. To vie každý. Aj napriek strachu a roztraseným rukám dokážeme mincu otočiť. Vidíme zmeny, nielen u nás, ale aj tie vonku. S obmedzeniami prišli možnosti. Príroda, sebarealizácia, rozvoj, príležitosti. Nie sme si ukradnutí a vieme si pomôcť. Učiť sa doma, zdokonaľovať sa, sústrediť sa na veci, ktoré sme vždy chceli, venovať sa sami sebe a naučiť sa porozumieť. Možno tá otrepaná fráza “všetko zlé je na niečo dobré” nebude tak úplne na škodu. Možno sa zastavíme, uvedomíme si, že prázdne školy, prázdne ulice, zavreté obchody, plné nemocnice, zavreté hranice, strach a neistota nie je to, čo by sme mali vidieť a cítiť. Možno. Možno sa predsa len blížime k tomu, keď si uvedomíme, že sa ako jednotlivci dokážeme pomyselne spojiť a vrátiť sa tam, kde sme žili predtým. Na miesto, ktoré nebolo vždy ružové ani čisté, no dávalo nám priestor na realizáciu a dobrý život bez strachu. Taký ten, v ktorom chceme žiť. Na miesto, ktoré nikdy nebolo dokonalé. No bolo lepšie.

Rovno na koniec. Záver? Nechcem sa viac hnevať. Nechcem byť smutný a nechcem sa báť. Chcem sa cítiť opäť slobodný.

Zdroj:

https://pixabay.com/photos/city-man-person-solo-window-alone-1868530/

https://pixabay.com/photos/night-street-light-flash-way-3011787/

https://pixabay.com/photos/corona-virus-pandemic-disease-mask-4945391/