6.8.2019 00:46

S ľútosťou Vám oznamujem, že ste úplne obyčajná" -venované slečne z kaviarne.

Môj list slečne z kaviarne, možno si ju nájde.

Sedím o desiatej ráno v kaviarni a vychutnávam si pondelkové ráno. Horúca káva mi rýchlo dvíha energiu a konečne začínam registrovať život naokolo. Mladá čašníčka sa trápi s obsluhou netrpezlivých zákazníkov.  Po oknách steká dážď.

Starší pár sediaci oproti rozbíja hektickú atmosféru. Napĺňa ma nádejou že niekde na tomto svete existuje "navždy" . Pani mi uštedrí úsmev pri ktorom sa jej rozžiari zvráskavená tvar. Usmievam sa naspäť. 

Pokojné ráno prerušíš svojim dramatickým príchodom. Keď okolo mňa prejdeš, vôňu kávy vystrieda tvoj parfém. Vidím ťa len od chrbta ale aj tak mi hlavou prebehne päť komplimentov, ktoré by som ti mohol venovať. Možno sa odhodlám na letmý úsmev. Alebo len kývnem hlavou a nenápadne ťa pozdravím.  

Stôl si vyberáš váhavo. Už si sa mohla dva krát posadiť ale ty stojíš a obzeráš sa. Nevieš sa rozhodnúť. Kalkuluješ. Táto hra na napätie ma prestáva baviť. Je úplne jedno kam si sadneš. Aj tak ti dajú rovnakú kávu. Máš presne tri možnosti ale ani jedna nie je dosť dobrá? Si príliš vyberavá. Alebo na niekoho čakáš? Asi áno lebo niekto ako ty určite nechodí do kaviarne bez spoločnosti. 

Možno začnem stopovať koľko ti tento namáhavý výber bude trvať. Prečo si radšej nesadneš. V topánkach ktoré si si obula by som nenechal stáť ani moju ex. Veď sa ti v nich podlamujú členky.  Ale nie, ty radšej budeš trpieť a stáť. Ak čakáš na frajera tak nestojí za to. Prečo ťa nechal čakať? A prečo si ochotná to tolerovať? Alei nevadí ti fyzická bolesť. Znášaš ju aby si vyzerala dobre. Asi ti nebude prekážať ani frajer, ktorý sa k tebe správa ako k autu ktoré len tak odparkuje. 

Vytiahneš si telefón a nenápadne si naprávaš vlasy. Prečo? Sú v poriadku. Koľko ti trvalo kým si si ich ráno upravila. A teraz musíš znova?  Vyzeráš super, ale stálo ti to za to? Ja by som si radšej pospal. Ešte stále čakáš. A teraz rúž? Načo? Už si sa dávno mala otočiť a ísť domov. Kde máš hrdosť? 

Tak už sa konečne otoč. Chcem ti vidieť do očí. Hovorí sa že sú oknom do duše a ja potrebujem o tebe vedieť viac. Toto neopodstatnené hádanie ma unavuje. Si ako plaché zviera, ktoré dravec pozoruje ale neodváži sa ísť bližšie. Uvedomuješ si, že ak budeš stáť vzbudíš omnoho viac pozornosti ako by si chcela? Alebo ti ide presne o to? Chceš aby sme si ťa všimli. Prečo inak by si mala v tomto počasí oblečené krátke šaty. Nie je ti zima? Nevadí ti to. Veď vyzeráš dobre.

Za chrbtom mi buchnú dvere. Jazzovú hudbu kaviarne prerušia ťažké kroky. Možno si sa dočkala. Ale ty sa neotočíš. Chceš vyzerať že si si jeho príchod nevšimla. Necháš ho nech ťa prekvapí?  Prečo?

Hráš hru. Je to tvoja jediná zbraň. Hry, do ktorých ho zamotáš aby sa cítil dobre. Alebo aby si ho potrestala? Prosím, buď nahnevaná. Aspoň mu okomentuj neskorý príchod. Neostaň potichu. 

Má na sebe bundu s nápisom, ktorým sa nám všetkým snaží povedať koľko stála. Veľa. Určite viac ako jedna mesačná výplata. Kráča naširoko, bradu tlačí do neba a aj cez slnečné okuliare, ktoré sú mu dnes mimochodom úplne zbytočné, cítiť nafúkaný pohľad. Neodzdravil čašníčku ale ty nič z toho nevidíš lebo rozmýšľaš nad svojou hrou. Tváriš sa, že ho nepočuješ. Naozaj? Myslíš si že ti to verí? 

Starší pán necháva na stole peniaze a pomáha svojej žene vstať. Oblieka jej kabát a podáva chodiacu paličku. Pomaly odchádzajú. Stretnú sa nám pohľady a na rozlúčku im venujem úsmev. On nadvihuje staromódny klobúk. 

Pozornosť vraciam k tebe. Namiesto pozdravenia, ťa vulgárne buchne po zadku. K stolu, ktorý vybral za pár sekúnd si sadne prvý a čaká že sa pridáš. Stoličku ti neodsunie. Musíš to zvládnuť sama. Pomaly sa otáčaš a poslúchneš. Konečne ti vidím do tváre. 

Cítim ako sa mi rozšírili zreničky. Bože Prečo? Prečo si niečo také so sebou urobila. Povedz mi, ktorá črta je naozaj tvoja a ktorý kúsok tváre si nezakryla? Prečo si sa rozhodla chodiť s maskou ktorá ťa tak strašne zmení. Všetci vedia že tie pery nie sú tvoje. Ani nos. Ani líca. A si vlastne naozaj blondína? Kto ti kedy povedal že nie si dosť pekná aby si sa rozhodla  že potrebuješ šesť plastík. Kvôli komu? Aby si sa nám páčila. Alebo jemu?  Prečo si im uverila? A ak to bolo kvôli tebe, prečo si potom zakryla svoju "novú" tvár vrstvami iných klamstiev. Je na tebe vôbec niečo skutočné? Kto sa ukrýva pod tým všetkým? Faloš. 

Nevšíma si ťa. Pozerá do telefónu a spoza chrbta vidím ako znudene preklikáva fotky na instagrame. Zober mu ten mobil a pozri sa čo v ňom má! Trápi ťa to ale nechceš spraviť scénu. Prečo? Môžeš. Máš na to právo. A dôvod. Kto iný sa o teba postará. Postav sa a choď! 

Nie. Ty ho radšej chytíš za ruku. Prestala si hrať hru. Je ti to ľúto. Prosebne na neho pozrieš. Zdvihne hlavu a skúma ťa pohľadom. Chce zistiť ako ďaleko môže zájsť. Pravdepodobne ti neskôr kúpi kabelku. To ti stačí? Odtiahne sa a ďalej pozerá do mobilu. Vieš na čo sa pozerá. Viem to aj ja a najradšej by som mu ten telefón rozbil. Presne také ako ty ale “krajšie“. Nové. Iné. Lepšie. Chudšie. A nie sú blond. Kedy si zmeníš farbu vlasov? Ak ťa nabudúce stretnem na ulici, spoznám ťa? Alebo budeš niekto úplne iný, aktuálnejšia, podľa jeho novej chute. Si ako chamelón. 

Už aspoň viem prečo si sa ráno toľko snažila. Zbytočne. Koľko máš ešte času, kým ho prestaneš baviť. Alebo budete navždy spolu? Naozaj tomu veríš? 

Je mi ťa ľúto. Naozaj, úprimne, ľúto. Všimneš si môj pohľad. Výstražne zdvihneš nakreslené obočie. Na sekundu vieš čo si myslím. Brániš sa tomu. Odvraciaš oči a z drahej kabelky vyťahuješ mobil. Ideš hrať hru. Svetlo z lampy ti kontúruje tvár a ty to využiješ na selfie. Nakloníš hlavu, našpúliš pery. Trošku privrieš oči. Je to nacvičený pohyb. Perfektne cielený, odskúšaný. Najlepší uhoľ. Rýchlo sa odfotíš a obzeráš sa či si ťa niekto všimol. Zase sa nám stretnú pohľady. V očiach mám otázku na ktorú ty bleskovo odpovedáš. Vlasy ti padajú do tváre keď sklonená ťukáš do telefónu. Tri... dva... jeden.. a je to. S nádejou stlačíš zdieľať. Chvíľku čakáš. Príde prvý like. Potom druhý. Potom sto, dvesto.. telefón ti vibruje ale ty si ho nestíšiš. Aspoň nie si sama. Nech vie. Veď máš ich. A im sa to páči. Pozrieš sa na mňa posledný krát. V očiach máš hrdosť. Snažíš sa ma presvedčiť že ti to stačí. Naozaj tomu veríš? Prosím, neklam aspoň seba. Nikoho iného nemáš. Prišiel ti ďalší like a ty sa ho pýtaš či sa mu tvoja nová fotka páči. Mykne hlavou. Dal ti predsa srdiečko. Sklopíš hlavu. Kliká daľej. 

Nie, nesúdim ťa. Nemôžem ťa súdiť. Nepoznám ťa ale aj tak viem kto si. Viem ako sa cítiš aj keď tomu neveríš. Ak by som mal niekoho súdiť sme to my všetci. Vyrástla si vo svete ktorý ťa presviedča že nie si dosť. Že musíš byť krajšia. Chudšia. Mať iné vlasy a pery a nos a boky a zadok a vlasy a oblečenie a kabelky a iphone a aspoň tisíc followerov a drahé dovolenky aby si bola aspoň niekto. A čo za to chceme? Všetko. Musíš sa vzdať seba aby si splnila naše očakávania. Máme totiž formu, do ktorej sa ťa tak ako všetky ostatné, pokúsime vtesnať. A potom, keď sa nám budeš páčiť. Keď všetko splníš, až potom ťa budeme mať radi a možno ti dáme srdiečko. Ale nezabudni zajtra skontrolovať či sa nám nezmenila chuť.

Vstávam od stola a chcem ťa pozdraviť. Alebo sa aspoň usmiať. Nevidíš ma, máš predsa ich.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
6
Poslať správu
Píšem čo chcem. Neber si to osobne. -Bratislava kid

Chceš vedieť, keď onlyluke pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.