Definícia definitívneho

"Rím stojí v plameňoch" povedal a pritom si nalieval ďalšiu skleničku. A ja tu stojím po kolená ponorený v rieke chlipnosti.

Je to tu, pomyslel si. Ďalšia pôžitkárska, whisky presiaknutá tiráda o tom ako šialene skvelé to všetko bývalo kedysi. Ako sme sa my úbohé duše narodili príliš neskoro aby sme sa ponad vlastné zúfalstvo pohybovali s nadhľadom. Veriť na šťastné konce je pomerne banálne, ale čo ak dokáže niekto proste všetko posrať ? Poväčšine spíname ruky do súbežnej polohy a kladieme otázku s pohľadom upretým do nebies "Prečo ? Prečo Bože?" a následne hľadáme komplikované verzie vlastného zatratenia. Mojou domnienkou je, že odpoveď je pomerne jednoduchšia. "Proste si ma sral".

Narodili sme sa príliš neskoro, tak neskoro že už nemôžeme vidieť Debussyho alebo čeliť vlastnému strachu len preto že ho neoznačovali vymyslené nálepky. A človeka vlastný strach proste pohltí. A človek sa zožierať proste nenechá. Tak ho zničil. Teraz dostáva strach nálepky a tie mu dali moc. Vendeta už sa kuje. Príliš neskoro na to aby všetko nebolo označkované a orazítkované cenovkou zo zvyku.

Problém je ten, že si neustále musíme vyberať medzi dvoma zlami, a bez ohľadu na to, ktoré si zvolíme, vždycky potom prídeme o kus seba až skončíme vyžmýkaní na kosť. Vlastne sme zmeškali úplne všetko pre čo má zmysel žiť. A to najhoršie bolo, že mal pravdu.

Sme tu, pomyslel si. Na konci sveta. Na samom pokraji civilizácie a všetci tak zúfalo túžime niečo cítiť. Hocičo, čo nás prinúti aby sme sa zomkli a spoločne sa presmilnili ku koncu sveta. A na tom konci bytia stála ona, akoby sa pred nami zjavil posledný zázrak sveta - vo chvíli, keď už sme na zázraky neverili.

Život bol proste jednoduchý a pomerne bezbolestný. Možno nebol ani tak zmysluplný ale tá bezbolestnosť bola zmysluplná dosť. Nenaberajte si viac, ako zjete : lásky, vášne, nenávisti ...