Vzdajte sa uznania

Ego v našej subjektívnej realite nemôže uspieť. Môže uspieť len v niekoho inej realite, do ktorej sme sa dostali kvôli potrebe uznania.

Prečo aj ľudia v 21. storočí môžu pociťovať smútok, keď svet ponúka toľko možností? Hranice sú otvorené, lietadlá pomerne lacné, oblečenie tiež, skrátka môžeme mať všetko, na čo si len dokážeme pomyslieť. Ak nie teraz, tak po pár rokov šetrenia určite.

Prvou otázkou je, či nás materializmus dokáže obšťastniť. Na chvíľu možno áno. Druhou, kam sa až v spoločenskom rebríčku chceme dostať. Treťou, kvôli komu by sme to robili?

Sú to naozaj možnosti, ktoré okolo seba vzhliadame alebo sú to len subjektívne reality niekoho v našom okolí? Všetko, čo okolo seba vidíme sú len reality ľudí, ktorí žijú okolo nás. Nevieme sa rozhodnúť, na akú vysokú školu ísť? Nad koho realitami uvažujeme? Či to má byť medicína, lebo tak by sa to páčilo mame, či to má byť informatika, lebo tak by sa to zas páčilo otcovi. Kde je naša realita? Ani sami nevieme. Nevieme, čo chceme. Neveríme našej realite. Nevieme ani kde je.

Niekedy je však veľmi ťažké spoznať svoju vlastnú realitu. Ľudia majú pocit, že žijú pre seba ale ťažko odlíšia, či nie sú ovplyvnení napríklad subjektívnou realitou náboženstva alebo rodičov. Náboženstvo môže byť nebezpečnejšie, pretože hranice jeho reality „musia“ byť prispôsobené miliónom ľudí. Musí to proste fungovať. Rozprávka musí byť dokonalá, hlavne uveriteľná a ľahko aplikovateľná do každého subjektívnej reality. Takto sa vytvára ale naša spoločná realita, realita veriacich, menom náboženstvo. Jedinec sa stratil, pretože ľudia nerozumejú Veľkému tresku a v dôsledku toho musíš mať sex až po svadbe alebo nosiť sukňu siahajúcu až pod kolená.

Niekto tieto hranice k životu potrebuje. Hotové cudzie hranice si predsa jednoduchšie osvojíme, než vytvoríme vlastné. A to už ani nehovorím o spoločnosti, ktorá odsudzuje takéto oslobodzovanie sa.

Nájsť svoju vlastnú cestu je ťažké, lebo neveríme tomu, že naša realita by nám mohla stačiť.

Potrebujeme uznanie.

Hranica toho, či vyvíjaná snaha v našom živote je dostatočná, zavisí jedine od toho, komu potrebujeme ukazovať svoje výsledky. Komu potrebujeme ukazovať svoju snahu. Od koho potrebujeme počuť uznanie. Nie som to ja, kto túži po uznaní, je to moje ego. Iba moje ego túži po dosiahnutí úspechu. Úspech ega však nie je možný v našej vlastnej realite. Preto sa snažíme prispôsobiť širokému okoliu a dostať uznanie v ich svete. Prispôsobiť sa každému je nemožné, preto máme tendenciu vyberať si realitu, ktorá nám je najbližšie. Väčšinou realita rodiny alebo partnera.

Koho realitu ale budem považovať za dostatočne objektívnu, ktorú prijmem a budem spokojne žiť, že nič viac som nemusela urobiť, pretože som dosiahla úspech v tej najvyššej SUBJEKTÍVNEJ, ešte k tomu nie vlastnej, realite?

Znie to veľmi hlúpo. Ľudia sa radi s takýmto životom uspokoja. Prichádzajú o zodpovednosť, vytvoriť si ten vlastný.

Pokiaľ objavíme svoju realitu, nebudeme potrebovať uznanie iných, uznanie bohov, rodičov ani spolužiakov. Pokiaľ dokážeme nájsť odosobnenie sa od svojich závislostí na druhých, nájdeme pokoj a odrazu nič nebude také dôležité.

Náhľadový obrázok: https://artefuse.com/2017/02/20/europes-first-large-scale-show-on-virtual-reality-the-unframed-world/

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
1
Poslať správu
Zajtrajšok nikdy nepríde

Chceš vedieť, keď random.girl pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.