Život za (trochu inou) pokladňou

Žijem si na vysokej nohe a okrem toho robím za pokladňou.

Som celkom veľký asociál, závisí od môjho obdobia.

Pracujem ako IT podpora pri nasadzovaní samoobslužnej pokladne v potravinovom reťazci. Názov pozície je lákavý asi ako nedeľná omša, ale v skutočnosti som si ho vymyslela sama. Moja práca nemala názov, hlavu ani pätu, ale ako by správny Slovák povedal, aspoň bola dobre zaplatená. Jediná náplň práce bola pomoc ľuďom, ktorí sa trápili s blokovaním. A ešte taká drobnosť. Trápiť sa som ich tam zavolala ja.

Neodmysliteľnou súčasťou tejto špičkovej práce boli small talks, takzvané malé rozhovory, ktoré som absolvovala takmer s každým zákazníkom. Tuším som začala tento blog vetou, že som asociál.

Bežná konverzácia začínala mojou iniciatívou, keď som oslovila zákazníkov, aby prišli platiť ku mne. Ich pohľady boli na nezaplatenie.

Jednak bolo ťažké rozhodnúť, koho zamestnanec som, keďže som bola poctená iba tričkom s podtlačou tohto obchodu, ale nikto sa mi neuráčil ponúknuť aj oranžovú fluffy vestičku a biele ortopedické topánky. Takýto dresscode si zaslúžili iba moje kolegyne vo vedľajších pokladniach a ja som im mohla len tíško závidieť. Vlastne som dostala ponuku dať si červenú šiltovku s logom predajne, ale odmietla som ju po predstave, že by som vyzerala ako rozhodkyňa na futbalovom zápase a nie ako IT-čkarka, preboha.

Druhak, cez moje trojtýždňové rúško nebolo počuť môj jemný hlások, nieto ešte aby mi aj rozumeli.

Keď sa na mňa konečne usmialo šťastie v podobe človeka smerujúceho k (mojej) pokladni, vybalila som na nich prvé eso z rukáva, že platiť môžu iba kartou. Túto psychológiu som odhalila postupne až po dvoch týždňoch. Ľudia proste milujú voľnú pokladňu ale treba ísť na nich opatrne. Bežne pri otázke, či platia v hotovosti alebo kartou si mysleli, že robím nejaký dotazník, z pochopiteľných, vyššie uvedených dôvodov a rýchlo utekali preč. Očividne sú slepí, keď si nevšimli, že ich chcem len zavolať do novej pokladne.

Takže, keď ich už konečne zlanárim, posledné eso znie: „Nech sa páči, samoobslužná.“ Takzvaný gól v bránke. Zákazník sa totálne zdesí. Tento pohľad dokážem rozoznať aj keď ich tvár pokrýva rúško. Ešteže ho nosia pod nosom a neukrátia ma o ich krásny výraz tváre. Keďže sa ale v práci nechcem nudiť, ubezpečím ich, že im s nákupom pomôžem a nemusia sa ničoho báť.

Ich prvá súvislá veta začína bežne: „Toto tu máte nové.“

Očividne áno, milá pani. Snažila sa len zachrániť situáciu, tak jej to odpúšťam a pokračujeme v blokovaní. Medzičasom ju musím upozorniť, že blokuje príliš rýchlo a ten softvér proste nestíha. Rovnako ako ona nečíta informatívne texty na tom pokladničnom monitore. Človek je taký ignorant, že ignoruje, čo mu to tam píše a miesto toho pozrie na mňa vyčítavým pohľadom, že prečo to nefunguje. Podídem teda k monitoru, vyriešim konflikt mojou vernou privilegovanou kartičkou a pokračujeme ďalej. Pani si neodpustí komentár, že v Tescu to majú lepšie. Odpustím si nevhodnú poznámku a radšej ju upokojím, že na všetkých nedostatkoch sa usilovne pracuje a, že keď príde nabudúce, všetko bude opravené.

Samozrejme, že nebude. Mňa hreje pocit, že keď príde nabudúce, už tam nebudem a kasa bude „fungovať“ bezo mňa. To ale znamená iba jediné – konflikt budú musieť vyriešiť pokladníčky, ktoré sú rovnako (ne)schopné ako Matovičova vláda. Škodoradosť prináša radosť? Asi mali na túto pozíciu nájsť niekoho menej takého, ako som ja.

Na konci nákupu nezabudnem podotknúť, že jej to išlo výborne a ona nakoniec odchádza s úsmevom. Ľudia milujú UZNANIE. V tom momente som vyhrala tento futbalový zápas.

Podarilo sa mi ale vyhrať viackrát – skoro som utiekla s platobnou kartou a pin kódom, ktorý mi milý pán, mierne spoločensky unavený, s radosťou nadiktoval. Išiel platiť jednu basu piva a dve fľaše šampanského. Hovorí, že jemu sa to nechce blokovať, nech to urobím ja. Keďže nerada vyvolávam konflikty, bez slova som mu to nablokovala a počas toho mi dal do ruky kartu, že nech to aj vyplatím. Medzi tým sa odo mňa vzdialil a podišiel k východu. Hovorím pokladníčke: „Potvrdíte to prosím?“ Potvrdila z vedľajšej kasy, že pán už dovŕšil osemnásty rok života a teda softvér ma pustí k platbe. Pán ale kontextu nerozumel a hovorí: „Treba potvrdiť? Tak 7180.“

Ticho.

Tých pár sekúnd znamenalo pre mňa iba jedno. Utekať a začať nový život niekde na Islande? Budú mi stačiť tie peniaze na jeho karte? Nechytí ma ten šesťdesiatročný SBSkar?

Ovládla som sa a dala som si facku. Síce len v mojej predstave, ale začervenala som sa ako po poriadnom výprasku. S kľudom som to pánovi vysvetlila a poďakovala za dôveru. Nenechal ma v tom samú a teraz sme sa už červenali dvaja.

Ďalšie zážitky ma priviedli k zisteniu, že najviac milujem ľudí predošlej generácie, ktorí nemajú tušenie, kde zoženú platobnú kartu.

„Platíte kartou?“ opýtam sa.

„Nie,“ odpovedá mi pani so šedivými vlasmi „kartou?“

„Áno, platobnou,“ pre istotu som upresnila, pretože minule mi jeden ujo chcel platiť členskou kartičkou, na ktorej však žiaľ zbiera len body, nie peniaze.

„Viem. Kde sa dá taká kúpiť?“ pokračuje pani.

„V banke.“

„Aha,“ a odišla.

Tieto konverzácie ma dostávajú k zemi. Ku kontaktu k ľuďom, ktorí sú niekde úplne inde a zároveň pár metrov odo mňa.

Ak nebudeme odporcovia small talks, možno to raz dotiahneme do Tesca. Možno raz k pin kódu a neposlednom rade k výpovedi. Milujem.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Poslať správu
Zajtrajšok nikdy nepríde

Chceš vedieť, keď random.girl pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
26.7.2020 22:47
Vzdajte sa uznania
21.6.2020 22:28
Učím sa plakať