Zaslúžená odmena

F**cking new guy .... alebo nováčikovské šťastie

Z minitripu jedného fotografa a jedného videomakera v Nízkych Tatrách ...

FNG ( f**cking new guy ) - skratka, ktorú vždy dostane každý americký elitný stíhací pilot počas výcviku pri nástupe na novú základňu. A je jedno, koľko hodín predtým na inej základni nalietal. Aj to, ako dlho je stíhacím pilotom. Je tam skrátka "zasr....ný" nováčik. A hotovo. U nás na horách sa im hovorí tak nežnejšie, možno až romanticky a v súlade s prírodou - zelenáč. Takým zelenáčom, alebo FNG, bol na tomto tripe môj junior, i keď o pol hlavy vyšší odo mňa.

Vymyslel som si taký vcelku ľahký a jednoduchý letný minitrip do Nízkych Tatier. Veľmi rád fotím prírodu a hory a potreboval som trochu vypadnúť na fotenie. A odkedy to jablko padlo kúsok od stromu a priviedlo môjho syna ku videu ( čo je tesne vedľa ), snažil som sa na nejaký spoločný výlet ukecať aj jeho. Aby som mu nemusel stále rozprávať o tom, aké je úžasné v noci vstať, šliapať tmou hore kopcom, nevidieť na cestu a potom zažiť to úžasné svitanie. Ak sa zadarí. Aj tak na mňa vždy iba pozeral a prikyvoval, keď som mu o takom svitaní a zážitku rozprával. Videl som, že to nechápe. Ten pocit sa nedá opísať, ani vysvetliť. Ten sa dá iba zažiť, aby to človek pochopil.

Keď som mu teda predstavil môj plán, na prvú šupu sa mu to asi páčilo, lebo mi na to hneď prikývol. Ten plán bol buď zaujímavý alebo na oko ľahký - vyraziť poobede z domu na Trangošku, vyšliapať na Štefáničku, tam večera, pivo a nocľah. Nocou na Ďumbier na svitanie. Potom naspäť dolu na Štefáničku na raňajky a podriemať ešte, kým nás nevyrazia. Cez deň presun pod Chopok na Kamienku na pivo a večeru. Západ slnka na Chopku, nocľah na Kamienke, ráno východ slnka na Chopku, zbaliť veci, raňajky a lanovkou dolu .... Dokonca necúval ani potom, čo som mu povedal, že odchod zo Štefáničky 2,15, max. 2,30. Asi to znelo ako dobrodružstvo.

V deň "D" som v práci klasicky nestíhal a vyrazili sme trošku neskôr. Najprv som sa to snažil po ceste dohnať, ale potom som si povedal, že je to zbytočné. Ubytko sme mali rezervované, jedine bolo treba cestou na Štefáničku im zavolať, nech nám nezrušia rezerváciu, tá je len do 20,00. Asi okolo 18,00 sme dorazili na parkovisko, za chvíľku zbalili veci do ruksakov aj so statívmi a technikou a mohli sme vyraziť hore, hoci všetci šli už dolu.

... selfie na začiatok tripu pri aute musí byť ...

Hore sme šliapali pomaly, nemali sme sa kam ponáhľať. Dúfal som, že to dáme do 20,00, ale prišli sme asi 20,10 na chatu. Rezerváciu nám podržali, lebo som cestou zavolal. Dali sme večeru, pivko, pokecali sme s chatárovým 90 ročným otcom ( ktorý mimochodom dáva Štefáničku zospodu za 2 hoďky ) a išli sme do hajan. Dali nás na izbu spolu ku piatim českým turistom - jedna zástupkyňa nežného pohlavia a kvarteto chlapov. Privítali nás s otázkou, či chrápeme, lebo oni ani jeden. Hovorím si fajn, aspoň sa vyspíme. Budíček sme mali na 2,00, odchod 2,15, nech sme hore včas, nevedel som odhadnúť, ako nám to s plnou poľnou pôjde pri mojej nekondícii.

Noc bola taká romantická, duet pre dve osoby. Z toho chlapského kvarteta chrápali našťastie iba dvaja, ale koncert bol o to lepší. Prvý začal chrápať ešte jednou nohou na zemi. Druhý až keď prestali jeho ostatní dvaja kamoši kecať a smiať sa. Takže som nezaspal ani na chvíľku. Nepomohlo ani cmukanie, ani nič. Vonku ešte "jemne" pofukovalo a pršalo, a ja také noci moc nenaspím. Vstal som preto z postele asi 5 min pred budíkom, ležať už nemalo zmysel. Vypol som toho krikľúňa, nech nikoho nebudím a vybehol sa pozrieť von, či kamsi ideme alebo nie. Lenže vonku bolo čisté mlieko a ozaj riadny vietor. A tak som mal dilemu - ísť či spať. Nemal som tam Maroša, čo na fototripoch vždy rozhodne, čo ideme robiť. Tak som si povedal, že ideme. Môže to byť nízka oblačnosť, ktorá skončí pod vrcholom a my budeme nad inverziou. Táto predstava sa mi veľmi páčila. Tak som zobudil juniora, obliekli si výšľapové veci a dolu v predsieni dali raňajky.

... vyspinkaní do ružova ...

Vyrazili sme do hustej hmly sprevádzanej silným vetrom. Videli sme tak na 5-7 metrov, kamene boli dosť mokré po nočnom daždi, tak to bol vcelku adrenalín. Ale v Krúpovom sedle sme boli ozaj rýchlo. Sám som bol prekvapený, ako sme dobre postupovali aj s poloplnou poľnou ( časť vecí sme nechali na izbe, navyše junior niesol všetky moje ťažšie veci na prezlečenie vo svojom ruksaku ). Tak sme si čupli za kameň, kde nefúkalo a chvíľku len tak kecali v tme - romantika. Po chvíli sme vybehli hore, na Ďumbier, veď už malo svitať. A boli sme tam sami. Úplne sami. No nie úplne - my dvaja, hmla a vietor. Ale nebránilo nám to prezliecť sa do suchého a začať si užívať hmlu na vrchole. Zistili sme, že niektoré veci, čo sme "niektorí" mladší zabudli na izbe, potrebujeme. Ale našťastie rezervná kukla, ktorú stále vláčim spolu s inými blbosťami, sa konečne zišla. Moja čiapka skončila u juniora ( aj buffka aj rukavice :D ) , ja som bol za kukláča...

... vrcholovka - šťastie v očiach asi netreba popisovať ...

Chvíľu som dúfal, že sa hmla rozpustí, ale márna sláva. Ale zas bolo to lepšie, ako predpoveď deň vopred, kedy hlásili na toto ráno búrku. Ešteže sa to večer zmenilo iba na nočný dážď ( inak by sme nevyrazili, ak by hlásili búrku - to len aby bolo jasné, že nehazardujeme ). Pofotili sme a pofilmovali, čo sa dalo v danom počasí. Máme ale na to nezabudnuteľný spoločný zážitok, pár fotiek a zdrojáky na video.

... hmlisté ráno na Ďumbieri ...

Cestou dolu sme mali krátku a príjemnú zastávku. Vedľa cesty sa v kľude pásli kamzíky. A skoro vôbec si nás nevšímali. Nechali sa aj natočiť. Foťák sa mi vyberať nechcelo, aj tak som nemal so sebou teleobjektív. Tak ich filmár natočil na video, kým sme im neliezli na nervy. Bol to zážitok aj tak.

Na chate sme si dali raňajky, a išli trochu pospať. Mali sme toho vcelku dosť. Museli sme z izby vypadnúť až o 10,00. Tak sme si stihli na izbe ešte pol hodinu zdriemnuť. Keď sme vstali, turistický oddiel chrápajúcich susedov už bol preč. A asi si omylom na cestu pribalili moju termosku, čo stála vedľa postele. Čo už, snáď poslúžila...

Keď sme si oddýchli, presťahovali sme sa dolu do jedálne. Dali sme čaj a kávu a trošku driemali a kecali pri stole. Keď sa začala jedáleň plniť turistami, čo už prišli z dolín, pomaly bol obed. Tak sme niečo malé zjedli a pobalili všetky veci. Bol čas nezavadzať a vyraziť pomaly na Chopok. Aj tak sme tam zaberali miesto.

Počasie v ten deň pokračovalo v tom, aké bolo ráno - občas sa obloha rozprestrela a videli sme do doliny aké také výhľady, občas sme videli iba na pár metrov pred seba. Celou cestou si hovorím, že nám to moc nevyšlo, čo som chcel mladému ukázať. Západ nevyzeral nejako, že bude úžasný, tak som bol chvíľku z toho skleslý. Ale potom ma to prešlo pri spomienke na to, ako sa junior hore tešil a bol na seba pyšný, že to dal. Milujem takéto naše chlapské spoločné zážitky...

... výhľady nič moc, ale na cestu sme videli podstatne lepšie ...

Cestou po Krúpové sedlo to šlo pomalšie, ako ráno. Jednak sme mali plnú poľnú a jednak za sebou neprespatú noc s ranným výšľapom. V sedle už začalo byť celkom dosť veľa turistov, ale s tým sa ráta na tejto lanovkovej highway ... Prúser tejto highway je, ak na teba príde volanie divočiny v zrýchlenom formáte, to je tam potom dosť veľká výzva.

Smola toho dňa pre nás bola ešte jedna. Všetko bolo mokré - tráva aj skaly. Nedalo sa nikde riadne ani zložiť a na chvíľku natiahnuť. Ale po nejakých 2 hoďkách sme si spravili prestávku na keksík a vodu a zložili sa, ako to šlo.

... pomalý nástup únavy členov výpravy , ale kamerovať aspoň s GoPro sa musí ...

Každú chvíľku som dúfal, že už uvidíme Chopok a nálada sa zlepší. Keďže som túto trasu išiel mesiac dozadu s polovičkou, myslel som si, že to tam už poznám. Ale keď je nízka oblačnosť alebo hmla, neviem kde som, strácam orientáciu. Tak som sa snažil mladého hecovať, že tam za tým kopcom je už Chopok, už sme iba kúsok.

... tam za tým kopcom je Chopok ...

Keď som mu tretí krát povedal, že už za tým kopcom ho uvidíme, otočil sa na mňa, z hlboka sa nadýchol a povedal krátku vetu: "Tato, už radšej nič nehovor....". Tak som bol potom radšej ticho. Ale mali sme už dosť. Obaja. Tie ťažké svine na chrbtoch boli ťažšie a ťažšie, mali sme pocit, že musia mať aspoň 25 kg ( mali "len" 15 ). Ale dočkali sme sa. Kamienka pred nami. Zázrak a úľava pre nás oboch. Vbehli sme do reštiky, objednali pivo a jedlo a zvalili sa stoličky vedľa ruksakov. Musím sa priznať, že som tam mal na tej stoličke mikrospánok, kým sme dostali jedlo.

... dali sme to, už len pozitíva a sociálni jistoty ( rozumej večera, pivo a spánok ) ...

Zatiaľ, čo sme sedeli pri stole, z domu mi dvaja moji najčastejší fotosúputníci Maroš a Tomáš nezávisle od seba písali, že dnešný západ bude ako zo sna. Oboch mám ako meteoguru, tak si hovorím, že tomu chalani asi rozumejú. Lebo keď som pozrel von z okna a videl čisté mlieko, myslel som si v tej unavenej hlave všeličo, len nie to, že majú pravdu. Ale nehádal som sa, v podstate som dúfal, že nekecajú a že to vyjde a ja konečne juniorovi môžem ukázať, čo je krásne na fotení západov a východov.

Keď sme čosi fajné zjedli, šli sme sa ubytovať. Dali sme si luxusnú sprchu s mincovým automatom a dohodli sa, že si pospíme. Mali sme do západu trošku času. Dal som budíka a driemali sme. Kamienka má otvorenú miestnosť, kde sme sa zložili na spanie, a býva tam pokope naraz viac ľudí. Ale ani nám nemalo kedy vadiť, že tam stále ktosi behal. Padlo dobre trošku si pospať. O to horšie bolo vstávanie, ešte stále do hmly. Ale hovorím mladému poď, má to byť super. Tak išiel. Už keď sme sa obúvali, začalo sa to zrazu čistiť. Ale to, čo sme zažili priamo na Chopku, bolo ako z iného sveta. Bol to sen.

... krátke video aj s úžasným západom a krásnym nasledujúcim východom...

Oblačnosť klesla tak, že celý Liptov bol zaliaty a oblačnosť držal hrebeň Nízkych Tatier, na druhú stranu ich nepustil. Akoby si hlavne Ďumbier povedal, že tak to teda nie, ja to ďalej nepustím.

... vzadu v diaľke strážca Nízkych Tatier ....

Bolo to neskutočné divadlo. Človek nevedel, čo fotiť, kam sa dívať, skrátka nádhera. V tej chvíli ma ale išlo trafiť od jedu, pretože som niesol iba širokouhlý objektív. Teleobjektív zostal doma, je to 1,3 kg navyše. Ale štvalo ma to, že ho nemám ...

... Rotunda v oblakoch - západ z ríše snov ....

Potom sme už len sedeli a dívali sa na to divadlo. Našťastie tam nebolo veľa ľudí. Ale aj tých pár, čo tam prišlo z chaty, aby sa pri západe pofotili, nám vliezli do záberu na timelapse. Ale nevadilo nám to. Mali sme za sebou západ snov. Videl som asi rok dozadu fotku západu z Chopka s inverziou a myslel som, že takéto šťastie mať ja nikdy nebudem ( bol som na Chopku ako turista už 6x, vždy v hmle. Tatry odtiaľ som videl len na fotkách iných ). A mal som. Bola to ozaj zaslúžená odmena pre oboch . Aj pre FNG - alebo teda greenhornového začiatočníka, a aj pre mňa. Že to vyšlo na parádu. A hneď na prvom tripe...

Keďže Chopok je od Kamienky ozaj na skok, nemuseli sme druhé ráno ani extrémne skoro vstávať, ani extrémne dlho šliapať. Mal som odmerané z večera, že 10 min z izby aj so zaviazaním topánok je na vrchol. Tak sme ráno luxusne pospali do 4,40. Východ bol až 5,17, ak si dobre pamätám, a mal byť tiež celkom pekný, aspoň podľa mojich meteoguru.

A myslím, že nebol márny. Nebolo to divadlo, ako večer, ale aj tak to bolo krásne. Inverzia nad Liptovom zostala, obloha bola trošku slabšia, ale aspoň sme neboli zahalení v hmle, ako ráno predtým.

... Východ slnka nad Tatrami ....

Opäť som bol ráno na seba nahnevaný, že nemám dlhé sklo. Dali by sa urobiť krásne výrezy v krajine, ktoré mám v poslednej dobe veľmi rád. Povedal som si, že nabudúce ho sem beriem aj ten a vyhodím z ruksaku niečo iné. Proste ho musím mať. Aj keby som ho mal vyniesť na chrbte ( ak nepôjde lanovka ).

Keď už bolo slnko vysoko, zbehli sme na Kamienku a ešte si trošku zdriemli. No a keďže všetko dobré musí skončiť, končil sa aj náš minitrip. Po raňajkách sme šli lanovkou dolu, prešli k autu a hajde domov, poobede som musel zarezávať v práci.

Bol to výborný trip. A som za to rád. Boli časy, keď som chcel, aby vyšiel každý jeden východ, každý jeden západ. Teraz som rád, že idem na fotenie, vyvetrám hlavu. O to viac som si trip užil, lebo bol so synom. Spoločné zážitky na nezaplatenie....

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
10
Poslať správu
Pochádzam z Trnavy, ale už viac ako 20 rokov žijem v Novom Meste nad Váhom so svojou rodinou, kde i pracujem. Som hobby fotograf a najradšej fotím krajinu a hrady alebo portréty ľudí.

Chceš vedieť, keď Ľuboš Balažovič pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.