Horská dráha

Žijem. Žijem, lebo som. Som ja. Ja, ktorá sa smejem, lebo smiech milujem. Plačem, lebo je toho občas na mňa veľa. Robím chyby, aby som sa učila. Spoznávam, lebo rada objavujem. Milujem, lebo to ma robí šťastnou. Ako ma vieš potešiť, tak aj zraniť. Rozosmiať či rozplakať. Toľko rôznych emócií vieš vo mne vzbudiť. A ja tu stále som. Pokračujem tak či tak vo svojej ceste, aj keď občas stojím. Často rozmýšľam, čo je správne. Čo mám robiť, keď neviem, kade ísť. Nikde nie je napísaný návod, a tak sa vydám cestou, ku ktorej ma to ťahá.

Stále mám pocit, akoby som ja, moje pocity a okolnosti boli na horskej dráhe. Viete ako sa hovorí, raz sme hore a raz dole. No tentokrát horskú dráhu prirovnám k jej rýchlosti. Pomalé stúpanie a rýchle klesanie. Naše životy niekedy naberú obrovskú rýchlosť. Ani nevieme, čo máme skôr urobiť. Tak uponáhľaný život. A potom sú dní, kedy nám chvíľu trvá, kým z úplného dna sa vyšvihneme na vrchol. Čas, spoločnosť, život. Nikto mi ešte nepovedal, že to bude jednoduché, ale to neznamená, že si to nemôžeme užiť. Užívať, žiť, objavovať. Nechcem prežívať, prišla som žiť.