22 rokov

Beriem si papier, čiarou ho rozdelím na dva stĺpce.

Do jedného píšem plusy, do druhého mínusy.

+môžem šoférovať auto

+môžem si sama kúpiť pivo

-výdavky na každodenný život sú podstatne vyššie

-vidím prvé vrásky

-nevydržím tancovať do rána

-všetci okolo mňa sú zasnúbení, vydatí, tehotní, dlhodobo zadaní

-stála si neuvedomujem, že 17 som mala pred 5 rokmi

Keď niekto povie pred 5 rokmi, pripadá mi celkom v poriadku vrátiť sa do doby keď som mala 12 a život bol peříčko.

Rýchlo si však prepočítame roky a uvedomím si, že pred 5 rokmi som mala 17 a myslela som si, že o 5 rokov už možno budem voňať fialky od spolu lebo moje telo nezvládne moje každovíkendové žúrovanie.

Tiež som si vtedy myslela, že v tomto veku sa už budem minimálne rozhliadať po vlastnom bývaní, rozmýšľať o svadbe, obliekať sa ako dáma a(!) budem vedieť kam v živote smerujem.

Opak je však pravdou.

Oficiálnym miestom pobybu je stále dom v ktorom som vyrástla, neoficiálne je to intrák.

Vlastné bývanie by bolo fajn. Nikto by nekritizoval pribúdajúce prázdne fľaše od vína, nikomu by nevadila neumytá miska od ovsenej kaše, nikto by ťa ráno nezobudil elektrickým mlynčekom na kávu. Na druhej strane, nikto by nenaplnil chladničku, nedokúpil toaleťák a neskontroloval, či je žehlička naozaj vypnutá. 

Ako si však 22 ročný študent vysokej školy môže dovoliť vlastné bývanie? Samozrejme, vždy sa dá popri škole brigádovať ale plat sa dá vo väčšine prípadov považovať skôr za privyrobenie a nie zarobenie. Zarába sa na život, na jedlo, byt, auto. Privyrába sa na nové tenisky, ktoré vyšli minulý týždeň a v skrini na topánky je po vzornom uložení 30 párov stále miesto na tie nové, stosedemsediat eurové, ktoré zúfalo potrebuješ lebo si nemáš čo obuť.

O svadbe premýšľam často. Nie však o tej mojej, ale o svadbách v mojom okolí. Vždy som prekvapená, keď sa dozviem o svadbe mojich známych. Moja prvá reakcia je vždy: Bože, ľuďom už fakt šibe. Všetci sa zrazu berú.

V zápatí sa však zamýšľam nad tým, že moja mama vo veku 22 rokov vyvárala robotníkom, ktorí pomáhali jej manželovi stavať dom. A kým som ju ja pri varení obťažovala z brucha, jej syn mal už vtedy 3 roky a vedel sa s autíčkami zahrať aj sám.

Touto historickou vsuvkou som len chcela povedať, že 22 rokov možno nie je tragicky mladý vek na to, aby človek sľúbil vernosť v zdraví i chorobe...

Módne trendy mám rada. Vysoké opätky, kožušinkové vestičky, bledučké kabáty, luxusné kabelky- to všetko sa mi páči. Ale na niekom inom. Alebo na fotke.

Keď som mala 17, myslela som si, že sa jedného dňa naučím chodiť na lodičkách, ktoré mi budú ladiť s kabelkou, ktorá doplní môj ultra ženský outfitu. Namiesto toho sú jordany, rifle, basic tričko a koženka stále mojimi každodennými kúskami. A keď chcem pôsobiť trochu slušnejšie, jordany vymením za all stars-y.

Ako od 22 ročnej osoby by som od seba ale očakávala, že budem vedieť ČO. ČO chcem robiť so svojím životom, ČO ma bude živit, ČO je správne, ČO je nesprávne a podobné otázky s ČO. Všetky tie otázky ČO ma desia.

Pred 5 rokmi som si myslela, že keď budem mať 22 budem sčítaná. Že nájdem v sebe skrytý talent a budem ho rozvíjať, budem sa učiť a budem mať jasno v rozhodutiach ohľadom môjho zamestnania a podobných dospeláckych vecí. Ako som už však povedala: opak je pravdou.

Zdá sa mi, že keď som mala 17, som mala vo veciach jasnejšie ako teraz. Vtedy som jedonoducho vedela, že raz príde ten deň, ktorý mi zmení život a nakopne ma aby som kráčala na ten správny smer. A teraz, päť rokov neskôr, keď mám stále pocit, že sedemnásť som mala nedávno, sa cítim ako chlap v obchode Victoria's Secret. Len stojím na mieste, obzerám si ponuku, ale reálne si nevyberám nič, pretože viem, že tie veci jedhoducho pre mňa nie sú tie správne.

Uvidíme. Možno o 5 rokov.