Spánková paralýza - príbeh

V tomto článku sa zameriavam na mnohým neznámy pojem - spánková paralýza. Z viacerých rozhovorov som si uvedomila, že veľa ľudí nevie čo to presne znamená.

Práve im venujem tento článok, v ktorom sa ju pokúsim definovať podľa seba. Vybrala som jeden z mojich snov, ktorý prenesiem do príbehu, kde sa detailným opisom prostredia a pocitov pokúsim čitateľom priblížiť stav paralýzy čo najpresnejšie. Príbeh je z časti prikreslený, aby sa lepšie čítal ale hlavné črty paralýzy sú zachovalé. V mojom prípade bolo stresujúce obdobie, ktorým som vtedy prechádzala. Paralýzy sa striedali s nespavosťou a vyčerpanosťou po dobu dvoch mesiacov. Mnoho nepríjemných myšlienok som držala v sebe a v snoch sa to len násobilo. Tieto sny nazývam aj ako živé, pretože niekedy nebolo možné rozoznať sen od reality. Vrcholom je stav, kedy počas spánku pocítite silný strach a stanete sa nehybným, nemáte nad svojim telom žiadnu kontrolu, nemôžete nič povedať ani to inak ovplyvniť. Zvyčajne trvá len pár sekúnd, kedy skončí prirodzene prebudením alebo pomocou iného vonkajšieho podnetu. Táto neschopnosť pohybu je sprevádzaná aj rôznymi vidinami a občas aj zvukmi. Mojimi vidinami boli väčšinou démoni a čierne postavy.

Letný deň

Dnešné popoludnie so sebou nieslo niečo viac ako zvyčajne. Obloha zdobená drobnými oblakmi tvorila priam dokonalé počasie pre letné prázdniny. Práve som sa prechádzala jednou z tichších ulíc mesta a obdivovala nádherne, kvetmi zdobené predzáhradky. Priznám sa, že nie raz som mala nutkanie natrhať si vlastnú kyticu z kvetov z cudzej predzáhradky ale vždy ma odradila predstava smútku, ktorý by som tým spôsobila ich majiteľom. Mňa by to veľmi nahnevalo a priala by som tomu zlodejovi kvetov len to najhoršie. Preto vždy radšej strčím ruky do vreciek a kráčam ďalej. Najviac zo všetkých milujem ruže a to vo všetkých farbách. Nikdy si neviem vybrať, ktoré ruže sa mi viac páčia, či tie žlté alebo biele. Možno by som siahla aj po klasických červených alebo ružových. Všetky sú nádherné a preto je pre mňa tak ťažké sa rozhodnúť. Najkrajšie ruže má predzáhradka domu, ktorý stojí na konci ulice ktorou dnešné popoludnie opäť prechádzam. Tento dom je starší. Tvary tvoriace bielu bránu do seba dokonale zapadajú a ich vrch sa formuje do malých, špicatých slimákov. Schody vedúce k hlavným dverám sú skryté pod malou strechou, ktorú pridržiavajú mohutné stĺpy. Ruže v predzáhradke sú také nádherné, že som sa musela pri nich pristaviť, pričom som jednu z ruží jemne chytila do dlane a privoňala si k nej. Z toho úžasu ma prebral hlas. Ženský hlas. „Páčia sa ti moje ruže?“ Vo dverách domu stála stará pani s bielymi vlasmi zviazanými do vrkoču siahajúceho asi po plecia. Vystrašila ma, takže chvíľu trvalo kým som zaostrila zrak. „Ja. Ja. No viete, máte nádherné ruže.“ Svojou paličkou stúpala dolu schodmi veľmi pomalým krokom. Čím bola bližšie, tým viac sa mi zdala byť povedomá. Už len 5 metrov nás delilo od stretnutia tvárou v tvár ale už vtedy som si uvedomila, že táto stará babička, je moja prababička. Moje srdce nadskočilo. Áno, ako som len mohla zabudnúť. Dúfam, že sa na mňa nenahnevá. Jej oči boli hlboké a modré ako jazero a spadnuté viečka pôsobili dojmom smutných očí plných trápenia. Úsmevom, ktorý zdobil jej drobnú tvár ma ukľudnila. „Poď dnu, upiekla som kakaovník. Viem, že ho ľúbiš.“ Previedla ma kamenným chodníkom k schodom vedúcim ku vchodovým dverám, ktoré pokračovali cez prach až do chodby. V dome som sa cítila príjemne a bezpečne. Po stenách viseli maľované obrazy s mohutnými rámami a na zemi ležali staré vzorové koberce. Otočila sa na mňa a mávla rukou aby som ju nasledovala. Previedla ma chodbou až do kuchyne, kde ma na stole čakal kakaovník. Vyzeral vynikajúco a ešte aj vynikajúco voňal. „Dáš si k nemu pohár studeného mlieka?“ povedala príjemným a starostlivým hlasom a ja som len pokývala s hlavou hore a dole ako znamenie súhlasu. Celým domom sa niesla príjemná atmosféra. Nábytok, vázy a tie obrazy boli ako z filmu. Po chvíli som si uvedomila, že som v kuchyni už dlhšie úplne sama. Prepadol ma nepríjemný pocit. Moje ruky sa spotili a v krku vyrástla jedna veľká guča, ktorá spôsobovala sťažené dýchanie. Cítila som prítomnosť niekoho, alebo skôr niečoho iného. Ľadový pot vyliezal z každého póru môjho tela. Striaslo ma zimou. Strach stúpol ešte viac keď sa z chodby začalo ozývať pískanie a každou sekundou sa približovalo a silnelo. Keď som sa chcela obzrieť či len pohnúť, moje telo bolo akoby priklincované k stoličke na ktorej som sedela. Snažila som sa kričať ale z mojich úst nevychádzali žiadne slová iba slabé mrnčanie. Na moje temeno dopadla ťažká ruka, ktorá sa mi zaryla do vlasov. Ruka pomaly padala smerom k ramenám. „Chýbala si mi.“ Pustila ma a so smutným výrazom sadala na stoličku oproti mne. Cítila som silný strach. Pozreli sme si do očí. Jej oči boli čierne. V zlomku sekundy ma schmatla pod krk a ja som sa nemohla nadýchnuť. „Skapeš!“ Zakričala. Všetky predmety z podlahy vrátane mňa leteli rovno na strop len ona stála pevne na zemi a dlhou rukou ma stále držala pod krkom a tlačila. Lapala som po dychu. Prebrala som sa obliata studeným potom a triaslo ma zimou.

Podobné paralýzy s mojou prababičkou sa opakovali 2 týždne vkuse každý večer. Nechápala som prečo práve s ňou, pretože vždy sme mali dobrý vzťah. Ukončili sa až po tom ako som sa bola pomodliť na jej hrob.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Poslať správu
Vitajte na mojom blogu. Námetom mojej tvorby je duševné zdravie. Svojimi príspevkami chcem podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami a predovšetkým ukázať, že nikto z nás v tom nie je sám. Okrem toho píšem aj príbehy, ktoré to budem takisto zverejňovať.

Chceš vedieť, keď marcela.izakovicova pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.