,,ADHD mi diagnostikovali v 30tich rokoch."

Zuzka je študentkou psychológie, má 30 rokov a jej diagnózou je ADHD. To, akou diagnózou trpí celý život sa dozvedela až v dospelosti, presnešnejšie v 3Otich rokoch.

Na svojom Instagramovom profile adhd_in_30 ukazuje čo obnáša život s touto poruchou. Jej príspevky sú originálne a kreatívne spracované. Využíva animácie, pre jednoduchšie pochopenie a vyjadrenie rôznych psychologických pojmov. Poďme sa jej spýtať pár otázok.

ADHD ti vlastne diagnostikovali až v tvojich 30 rokoch. Ako si reagovala keď ti to povedali?

,,O tom, že by som mohla mať ADHD som tušila už pred návštevou odborníka. Prišla som tam však s tým, že mám problémy s pozornosťou, sústredením, že mi to spôsobuje problémy v práci. Nespomínala som priamo ADHD, ale iba symptómy, ktoré som pociťovala. Už pri prvej návšteve lekárka spomenula ADHD s tým, že mi hneď dala kontakty na psychodiagnostiku. Tá sa však ťahala cez 2 roky, kým som sa na ňu dostala, z toho rok som čakala na výsledky. Keď mi psychologička povedala, že určite tam je ADHD, tak sa mi veľmi ulavilo."

Navštevovala si odborníka aj v puberte, alebo predtým než si dostala diagnózu?

,,Prvýkrát som psychiatra vyhľadala, keď som mala myslím 23. Vtedy mi bola diagnostikovaná sociálna fóbia, generalizovaná úzkostná porucha a mala som nábeh na panickú poruchu. Tiež som mala depresie.
,,O tom, že by som mohla mať ADHD som tušila už pred návštevou odborníka. Prišla som tam však s tým, že mám problémy s pozornosťou, sústredením, že mi to spôsobuje problémy v práci. Nespomínala som priamo ADHD, ale iba symptómy, ktoré som pociťovala. Už pri prvej návšteve lekárka spomenula ADHD s tým, že mi hneď dala kontakty na psychodiagnostiku. Tá sa však ťahala cez 2 roky, kým som sa na ňu do"

Čo bolo za tým, že si sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc?

,,Také prvotné vyhľadanie pomoci bolo hlavne preto, že v dôsledku nejakých životných zmien (VŠ, sťahovanie, rozchod) som bola psychicky vo veľmi zlom stave a už som nezvládala bežný život.
Keď sa mi podarilo dostať pod kontrolu depresie, úzkosti a všetko ostatné, zistila som, že stále sa nedokážem na nič sústrediť, potom sa to striedalo s hyperfocusom, kedy som nerobila nič iné, kým ma to neomrzelo. Nevedela som žiadnu činnosť dokončiť, všetko som odkladala lebo mi to prišlo strašne vyčerpávajúce. Keď som to povedala mojej prvéj psychiatričke, tak povedala, že “každý má s tým trocha problém” a aj ona, že nedokázala v škole dávať pozor. To ma na nejaké obdobie demotivovalo.
Keď sa však veci zhoršovali, som si našla novú psychiatričku, ktorá to brala do úvahy hneď (viď prvá otázka), aj keď jej prvotná liečba bola antidepresíva, lebo tuež predpokladala, že by to mohla byť aj skrytá depresia."

Ja osobne poznám mnoho ľudí s ADHD a myslia si, že to nie je potrebné riešiť. Z druhej strany sa zato hanbia, pretože to ľudia ešte stále vidia ako niečo hrôzostrašné. Ako si svoju diagnózu prijala ty?

,,Nikdy som nebrala akúkoľvek diagnozu ako hanbu ani nejako negatívne, skôr som to brala ako vysvetlenie problémov. Pre mňa to bol taký odrazový mostík v tom ,riešiť ten problém. Samotnou diagnózou sa nič moc nezmení, ale človek vie, aký je problém a tak ho vie potom aj ľahšie riešiť.
Pre mňa bolo aj akosi dôležité mať to podložené lekárom, lebo som mala pocit, že bez toho mi ľudia neveria, že to tak je. Ak som sa snažila niekomu vysvetliť, že prečo mám taký a taký problém, tak ma odbili hneď, že ale to určite nie. Lebo nespĺňam nejakú “typickú” definíciu človeka s ADHD."

Ľudia ešte stále nevedia o tom, že človek s ADHD môže viesť normálny život aj keď má viac prekážok ako človek bez ADHD. Keď si to v pubertálnom veku ešte nevedela, ako si zvládala školu? Mala si problémy, alebo len stačilo si nájsť ten správny systém ako sa sústrediť?

,,Vždy som si myslela, že proste nie som dosť múdra. Známky som mala také priemerné, ale vždy som mala taký pocit, že KEBY sa viac snažím, keby viac sa tomu venujem, tak by som mohla byť lepšia. Lenže mi to nešlo, pri učení som nevydržala dlho, hlavne na základnej škole ma máloktorý predmet bavil. Stačilo mi však pomerne málo námahy, aby som prešla tou školou tak nejako priemerne."

Aké sú tvoje najvýraznejšie rysy spojené s ADHD?

,,Problémy s udržaním pozornosti, hlavne na činnosti, ktoré sú monotónne. Pozornosť ako taká, zvyknem robiť chyby z nepozornosti, nedokážem robiť jednu činnosť dlho. Hlavne sústrediť sa na niečo hovorené (prenášky v škole, slovné pokyny na prácu, rozhovory). Potom zas ak ma niečo moc chytí, tak hyperfocus,s tým že som zameraná iba na jednu činnosť, nič iné nechcem robiť, ale je to krátkodobé. Regulácia emócií, veľmi impulzívne reagujem v konfliktoch a hádkach. Impulzívne rozhodnutia, nákupy, keď ma niečo napadne, chcem to hneď. Problémy s organizáciou všetkého, udržiavanie poriadku, systému v práci, doma. Hyperaktivita sa skôr prejavuje u mňa ako taký konštantný nepokoj vnútorný, veľa myšlienok, ktoré mi robia problém zaspať v noci."

Na ľudoch s ADHD, ktorých poznám, by som to nikdy nespozorovala pokial by mi to sami nepovedali. Ako reagovala tvoja rodina a okolie na diagnózu?

,,Nevedia to, iba naozaj malý okruh ľudí vie, že mám ADHD. Nie je to, že by nejako to skrývam, skôr, že necítim potrebu o tom ľudí nejako informovať a následne to obhajovať a vysvetľovať. Tá stigma je stále veľmi silná, a v minulosti som mala veľmi zlé skúsenosti s tým, ako aj napríklad moja rodina reaguje na akékoľvek duševné problémy. Preto selektujem, s kým o tom hovorím."

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu
Vitajte na mojom blogu. Námetom mojej tvorby je duševné zdravie. Svojimi príspevkami chcem podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami a predovšetkým ukázať, že nikto z nás v tom nie je sám. Okrem toho píšem aj príbehy, ktoré to budem takisto zverejňovať.

Chceš vedieť, keď marcela.izakovicova pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.