Syndróm FOGO ako "choroba" dnešnej doby

Či si muž, alebo žena, či máš po dvadsiatke, či tridsiatke, môže to zastihnúť aj teba. Túto „chorobu“ si však vyberáš ty sám.

zdroj

Vysvetlenie pre tých, ktorý sa s pojmom FOGO ešte nestreli – tzv. FearOfGoingOut, je pomenový ako syndróm „strachu z vychádzania“ alebo zámerného vynechania konajúcich sa akcii, párty a pod.

Možno ti niečo viac hovorí pojem FOMO (FearOfMissingOut), ktorý je presným opakom syndrómu FOGO. Strach z toho, že niečo premeškáte, že sa nezúčastníte nejakej spoločensky významnej udalosti, postihuje skôr mladšie ročníky - dnešnú generáciu Z, ktorá vyrastá a dospieva v spleti sociálnych sietí so smartfónom v ruke (často najnovším modelom jabĺčka, na ktorý rodičia horko-ťažko našetria).

zdroj

Pár rokov dozadu som FOMO-m trpela aj ja. Neustále skrolovanie facebooku a instagramu, kde známi pridávali fotky z akcii, mi spôsobovali ľútosť či miernu závisť. Človek môže vplyvom FOMA ľahko upadnúť do depresie. V mladosti nebolo pre mňa nič horšie, ako keď mi rodičia zakázali zúčastniť sa nejakej akcie, chaty, párty... a keď som potom videla fotky a počúvala zážitky, čo sa komu stalo práve tam, kde som ja nemohla byť. Bola som nasratá naštvaná na rodičov, že nevedia pochopiť dôležitosť tej onej akcie. Dnes sa už na tom len smejem.

zdroj

Mala so 17, keď som odišla na výšku. Prvý rok – síce zlý výber školy, ale najlepší kolektív a párty na dennom poriadku. Či bol pondelok, či streda, piatok či sviatok, na intráku to žilo. Choroba a osud ma po prvom semestri pritiahol naspäť domov, ale po troch mesiacoch som už opäť balila kufre. Škola – pokus číslo dva, bol veľkým skokom z kaluže rovno do blata, ale kolektív bol ešte viac epický a partylife 24/7. Každý deň bol iný a vždy lepší, stále iný zážitok. Po prvom ročníku mi však nevyšiel intrák a tak som bola nútená nájsť si predražený podnájom. Táto zmena prostredia ma úplne odtrhla zo zabehnutého vysoko-spoločenského života. Voľný čas som začala vypĺňať brigádou a športom. Čím ďalej, tým viac som prepadala strastiam a útrapám „dospeláckeho“ života. Deň som si rozplánovala do poslednej hodiny a v neskorých nočných hodinách padala únavou a vyčerpaním do postele. Nemala som čas a pomaly ani chuť myslieť a riešiť nejaké párty. Postupne som prepadala syndrómu FOMO.

Aj keď ma známi pozývali na párty, predstava celého procesu odhodlania sa ísť (obliecť sa, nahádzať na ksicht omietku, nedajbože rýchlo umývať vlasy, cestovať na to ono miesto) ma neskutočne odrádzala. Rýchlejšie a jednoduchšie som sa vedela vždy vyhovoriť. Výhovoriek „prečo nie“ som mala v zálohe tisíce. Postupne som prepadla do stavu, kedy sa mi nechcelo už ani zdvorilo odmietať (vyhovárať sa). Naopak som sa vždy tešila na chvíle, kedy môžem byť sama.

zdroj

Prehlbujúcim sa syndrómom FOMA, som začínala mať skutočne strach a paniku niekam ísť. Keď ste denne - či už v škole, práci, alebo najhoršie - kombinácii oboch, neustále obklopovaný ľuďmi, začnete si všímať veci, ktoré vám začnú vadiť až príliš. Všimnete si, akí sú ľudia hlúpi a sebeckí.

Nič ma nevytočí viac, ako šuchtajúci sa zombíci po nákupných centrách. Ich schopnosť vycentrovať sa na stred uličky v centre je doslova dych berúca. Čím je ich viac, tým horšie. Asi zabudli na to, ako sa v škôlke učili chodiť po dvojiciach – za sebou – po kraji. Šuchtajú sa rozťahaní po celej šírke centra, krokom pomalším ako dôchodca (to je už čo povedať), najčastejšie čumiacich do mobilov alebo vybľakujúcich po sebe z jedného konca na druhý. Myslia si, že ostatní sa im budú vyhýbať a obchádzať ich. Nie raz som sa zámerne neuhla, aby dotyčný do mňa narazil a uvedomil sa. Lenže taký sa ani neuvedomí. Skôr začne nadávať a okrikovať vás, aby ste dávali pozor. Možno si poviete, nech teda nechodím po nákupných centrách, keď sa mi „nepáči“. Bohužiaľ, pracujem blízko Eurovei a často tam odbieham naobed, do potravín a všade, kam náhodou treba, preto sa takým ľuďom vyhnúť jednoducho nedá. Ale čo tam tí ľudia vkuse robia?! Nemajú prácu? Nemajú školu? Ak nepracujú, za čo vysedávajú na kávičkách a brázdia obchody?! Nuž...

Ďalšou fóbiou sú pre mňa kýchajúci a chorí ľudia v uzavretom priestore. Vždy žasnem, keď dokonca dospelý človek si ani len rukou nezakryje tú papuľu. Najhoršie je to v MHD. Keď sedím/stojím a za sebou počujem brchtať človeka.. a následne cítim dopadajúce kvapôčky jeho chorých slín v mojom osobnom priestore, vtedy si v duchu nonstop opakujme „Boh ma skúša, Boh ma skúša, Boh ma skúša...“.

zdroj

Nechcem vyznieť povýšenecky, tiež som omylná a robím chyby. Ale snažím sa nerobiť veci, ktoré vadia mne samotnej. Neobmedzovať iných a správať sa spoločensky slušne. Nikomu nechcem kázať (na to máme rodičov a farárov), ale prosím, berte ohľad na druhých.

Aby som sa vrátila k pointe tohto blogu – je v poriadku ostať v piatok večer doma, sám/s rodinou/s blízkymi a nechať si ujsť tú „epickú“ párty, ktorú prekoná každá ďalšia, či už máš 23 (ako ja), viac alebo menej. Vždy sa riaď svojim vlastným pocitom, nie podnetom druhých. Nie si povinný nikomu nič vysvetľovať. A to, že raz za čas ostaneš doma, nerobí z teba samotára ani introverta. Práve naopak. Každú akciu, na ktorej sa sám budeš chcieť zúčastniť si o to viac užiješ.

zdroj

Viem, že v tom nie som sama, ale ocením každý názor dolu v komentári :)