Nestrať samého seba

Povedzme si úprimne. Každý z nás minimálne raz predstieral, že je niekto iný. Skrýval svoje názory, myšlienky len, aby ho ostatní prijali. Tak veľmi mu záležalo na tom, aby ho mali radi, že stratil samého seba. Nemal vlastný názor, súhlasil len s názorom väčšiny.

Všade sa vraví, ako máme byť sami sebou, ako nás svet musí prijať, že každý má právo na názor. No máte pocit, že to tak naozaj aj je? Ja častokrát o tom pochybujem. Pretože x-krát sa mi za život stalo, že práve preto, že som sa názorovo líšila od väčšiny a nesúhlasila som s nimi, ma odmietali. Jednoducho nedokázali a nechceli prijať, že niekto myslí inak, že niekto s nimi nesúhlasí.

Je ľahšie sa kamarátiť s niekým, kto má rovnaké názory a myšlienky. Samozrejme, to ľudí zbližuje. No koľkokrát sa v živote stane, že sa kamarátia ľudia, ktorí majú možno na pohľad rovnaké názory, ale v skutočnosti sa niekto z nich len pretvaruje, aby ho mali tí ostatní radi a stráca samého seba.

Pamätám si na jednu príhodu z reštaurácie, kde sme si boli sadnúť ešte s pár ľuďmi. Bolo to ešte v čase korony a nosili sa rúška. Bavili sme sa práve o tejto chorobe, o tom ako je to oveľa vážnejšie ako niektorí myslia, o tom, že to nie je len výmysel a ľudia naozaj na ňu zomierajú alebo minimálne je to častokrát jedna z príčin, prečo sa im pohorší a oni zomrú. Všetky sme spolu súhlasili.

Ako sme tak jedli, prišiel jeden starší pán, asi otrávený životom a začal vykrikovať, že na čo máme rúška, že aj tak je to celé výmysel a žiadna korona neexistuje. V tom sa ozvala práve táto jedna z kamarátok, s ktorými sme sa pred chvíľou o tom zhovárali a začali s ním súhlasiť. Vraj presne tak, máte pravdu.

Ja som na ňu sklamane pozrela a opýtala sa, prečo to povedala, keď pred chvíľou súhlasila s nami a vravela pravý opak. Nevedela, čo povedať. Sklamalo ma to. Pretože namiesto toho, aby si stála za svojim, sa snažila len s každým súhlasiť. A vtedy som si uvedomila prvý raz, že vlastne ona žiadny svoj názor nemá. Odvtedy sa stalo ešte pár takých príhod, kde som sa v tom len utvrdila. A prišlo mi jej ľúto.

Ale nemôžem ju súdiť. Nemám právo ju súdiť. Vždy sa snažila, aby ju mali všetci radi, aby ju všetci obdivovali, aby všetci hovorili o nej pekne. Je to vlastne pekná vlastnosť, lebo bola na každého milá, s každým súhlasila a vôbec si neuvedomovala, že stratila svoj hlas. Že vlastne vraví len to, že vravia ostatní a vôbec nepremýšľa nad tým, čo tie slová znamenajú.

Ja som dosť hádavý typ, idem si za svojim názorom, čo nie je niekedy úplne dobré, ale niekedy si jednoducho nedokážem pomôcť, inokedy viem ale držať aj jazyk za zubami, lebo sa zase nechcem s nikým rozhádať. No rozprávali sme sa raz taká menšia skupinka a preberali sme nejaké veci, už vlastne ani neviem, o čo presne išlo, asi nejaká vtedy aktuálna téma vo svete.Ja som nesúhlasila s ostatnými a jediná som mala opačný názor a táto kamarátka, keďže si nechcela pohnevať mňa ani ich, tak len povedala, nikto nevie, kde je pravda a že ona sa do týchto vecí nemieša a nezaujímajú ju. Na tom by nebolo nič zlé, keby asi dva dni predtým presne v tomto so mnou absolútne nesúhlasila a ešte v ten deň som ju počula, ako súhlasí aj s nimi s opačným názorom.

Nie je zlé nechcieť sa s niekým hádať. Nie je zlé s niekým súhlasiť. No nie je ani dobré skrývať svoj názor, respektíve ho strácať na úkor popularity. Áno, možno by nás mali viac radi, keby sme s nimi súhlasili, pritakávali im a neodporovali. No na čo by nám to bolo. Je pravda, že by sme sa nehádali a stále by sme sa asi usmievali a boli radi, ako si rozumieme, no nebolo by to úprimné. O chvíľu by sme ani nevedeli, čo si reálne myslíme.

Je lepšie mať priateľov, ktorí rešpektujú to, že nemusíme mať vždy rovnaký názor ako oni a ktorí nás majú radi aj takýchto ako mať strašne veľa akože kamarátov, s ktorými zdieľame rovnaký názor, ale pritom žiadny vlastný nemáme.

Je len na nás, ktorú cestu si vyberieme.