Na cestách po Indii (2. časť)

V druhej polovici článku o mojej ceste po Indii sa pozrieme na druhú polovicu tohto indického dobrodružstva.

Z Agry, mesta lásky, sme si to namierili do Váránasí. Do tohto mesta som sa tešil rovnako ako k Taj Mahalu, aj keď pre mnohých z vás je možno úplne neznáme. Má však viacero "naj" prívlastkov. Je to jedno z najstarších trvalo obývaných miest na svete, najstaršie mesto v Indii a pre hinduistov jedno z najposvätnejších. A okrem toho som veril, že mi ponúkne jeden z najsilnejších zážitkov z mojich ciest.

Medzi Agrou a Váránasí je to po železničnej trati 611 kilometrov, po prvom dieli je vám asi teda jasné, že to bola veľmi dlhá cesta. Na presun sme si zvolili najlepší možný spôsob, nočný vlak. Pokračovala samozrejme séria meškaní. Vlak mal pôvodne odchádzať zo stanice Agra Fort 18:20. Predpokladaný čas príchodu sa však na informačnej tabuli posúval, posúval a posúval. Zo stanice sme nakoniec vyrážali až 22:10. Ďalšiu hodinu meškania sme nabrali cestou. Vo vlaku sme teda strávili 13,5 hodiny, a pred tým niekoľko hodín na stanici. Znie to možno strašidelne, no opak bol pravdou. Čisté obliečky, deka, vankúš, a hlavne možnosť spať dlhšie ako pár hodín. Kľudne by som si to zopakoval.

Po vystúpení vo Váránasí sa ocitnete v totálnom chaose, aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá. Obrovská masa ľudí sa tlačí von z vlakovej stanice do ešte väčšieho šialenstva v premávke na cestách. Už na nástupišti sa na nás nalepili dvaja ľudia. Starší pán, možno okolo 60ky, ktorý nám ponúkol tuk tuk a odvádzal si nás na parkovisko. A chalanisko v školskom veku, ktorý sa z nás snažil dostať peniaze na jedlo. Jediné sa mu ale ušlo bola facka od tuktukára, ktorý ho tak presvedčil aby dal pokoj jeho klientom. Facka pre nás bola už spomínaná premávka. Trúbenie neutíchne v tomto meste na jedinú sekundu. Nepretržite a zo všetkých strán počujete len klaksóny tuktukov, áut a motoriek.

Nasmerované sme mali ku Gange. Ganga je pre hinduistov posvätná rieka, je to najväčšia rieka Indie a patrí medzi 10 riek sveta, z ktorých pochádza 90% odpadu v oceánoch.

Uličky v okolí Gangy sú tak úzke, že sa do nich nezmestí ani tuk tuk. To znamená, že prejdete pár krokov z miesta kde vás vysadí šofér, a zrazu ticho. Krásne ticho. Ten pocit je fakt úžasný, akoby ste sa dostali do úplne iného sveta, v ktorom nie je žiaden ruch a zhon.

No a prečo ma teda vlastne tak lákalo navštíviť toto mesto? Náboženstvo, zvyky a rituály, ktoré možno nikde inde na svete neuvidím.

Ráno vo Váránasí začína očistným rituálom. Budík sme mali už na 4:30, loďkou sme sa dostali k miestu konania a stihli si vychutnať aj východ slnka na rieke.

Počas dňa sa môžete túlať po tzv. ghátoch, 88 schodísk vedúcich k rieke, rozložených na niekoľkých kilometroch, pri ktorých uvidíte ľudí sa kúpať, prať, modliť sa či meditovať. V meste je samozrejme aj množstvo chrámov. Vedeli ste, že hinduisti sa modlia až k 330 miliónom rôznych božstiev?

To najzaujímavejšie ale ponúkajú najmä dva gháty. Manikarnika a Harishchandra sú gháty, pri ktorých sa vykonávajú kremačné pohrebné obrady.

Aby ste chápali celú túto problematiku trošku komplexnejšie, priblížim vám ešte dva piliere tohto náboženstva. Karma a reinkarnácia. Hinduisti veria, že telo je len schránka a duša je nesmrteľná. V takmer nekonečnom cykle sa teda duša vracia späť na svet, až kým nedosiahne spásu a nevyslobodí sa z tohto kolobehu. Zomrieť vo Váránasí a byť spopolnený na brehu Gangy znamená pre hinduistov toto vykúpenie zo slučky. Na brehu sa preto spaľujú zosnulí 24 hodín denne. Spaľujú všetkých okrem detí, tehotných žien, svätých mužov, malomocných, či ľudí uštipnutých kobrou. Tí sa zaťažia kameňmi a hodia do rieky.

Ostatných však čaká obradný rituál v ohni. Pred začatím sa telo zosnulého ponorí do vody, to má značiť očistu. Telo je potom uložené na pripravenú kopu dreva a člen rodiny ho zapáli. Po hodine horenia je zvykom rozbiť zosnulému lebku, aby mohla duša opustiť telo. Po približne troch hodinách je kremácia hotová. Z mužov často ostane nespopolnený hrudný kôš, zo ženy panva. Ak bola rodina chudobná a nemala peniaze na dostatok dreva, zvyškov môže byť aj viac. Všetko končí aj s popolom v rieke. V rovnakej rieke, v ktorej o pár metrov ďalej perú, kúpu sa a pijú z nej. Nemôže sa im predsa nič stať, je to posvätná rieka. Ale nám by sa asi stalo, takže pozor na hotely, ktoré tiež perú a umývajú riady v Gange. Na obradoch sa zúčastňujú len chlapi, pretože ženy by pravdepodobne plakali, a plač ťahá odchádzajúcu dušu späť do tela. Oblečení sú všetci pozostalí v bielom, to je v Indii farba smútku.

Nefotiť a nekamerovať! Takéto upozornenia sú všade. Preto aj táto fotka nestojí za veľa, no atmosféra z nej je pre mňa aj tak silná. Ak vás zaujíma ako smrdí horiace telo, nie je to nič nepríjemné. Keby ste nevedeli aké mäso sa to vlastne griluje, možno by to vo vás evokovalo dobrú grilovačku. Bohatšie rodiny používajú voňavé santalové drevo.

Váránasí budete buď milovať alebo nenávidieť. Ja som sa do tej atmosféry zamiloval. Opakujem sa, no bolo to naozaj silné.

Vo večerných hodinách nasleduje opäť rituál, ktorý bol prakticky identický s tým ranným. Konajú sa denne. Domáci však boli z neho vo vytržení. Čakali na mieste konania dlho dopredu aby mali najlepší výhľad, točili, streamovali, fotili. Desiatky až stovky ľudí vypúšťajú na rieku sviečku a zbavujú sa tak zlej karmy.

Po posvätnom Váránasí nás ešte čakala posledná zástavka na našej indickej ceste. Tuk tukom sme sa dohnali na letisko, celú cestu sme v katastrofálnej premávke stresovali či stíhame prísť včas, dokonca nás tuktukár v polke cesty presadil do užšieho tuktuku aby sme mali výhodu v zápchach, no nakoniec sme zistili, že pokračuje séria meškaní. Let do Bombaja meškal viac ako hodinu. Po prílete sme mali pocit, že sme zmenili aj krajinu. Miesto tuk tukov taxíky a uber. Trúbenia podstatne menej, smradu podstatne menej, žiadne kravy na ceste.

Bombaj sa mnohým spája najmä s Bollywoodom. Slovo "šialený" používam asi v tomto článku príliš často, ale taká je proste India, a taký je aj indický filmový priemysel. Označenie Bollywood patrí filmom vznikajúcim v Bombaji, a je ich približne 1000 ročne. Ďalších 1000 vzniká vo zvyšku krajiny. Príde mi to neuveriteľné.

Komparzu potrebujú toľko, že je údajne celkom jednoduché sa do takého filmu dostať. Stačí sa motať v okolí filmových štúdií a počkať kým si vás všimnú zamestnanci zháňajúci komparzistov.

Bombaj sme brali už len ako finálnu zástavku na zotavenie pred odletom domov. Ani hrať vo filme sa nám nechcelo. Dlho sme vyspávali a tak sme si nejaké veľké plány nerobili. Mal som maličkú nádej, že by sa možno dalo okúpať v oceáne, ale to by ste veru nechceli. Je to dobrý humus.

Pokochali sme sa teda jednou z najznámejších budov v Indii. Hotel Taj Palace je ohromujúci. Postaviť ho dal slávny indický podnikateľ Tata, keď ho nepustili do jedného z hotelov v meste, pretože bol Ind.

Hotel sa stal v roku 2008 terčom sérií teroristických útokov. Islamisti, ako inak, v Bombaji nechali vybuchnúť 12 bômb a zabili 165 ľudí. Oprava trvala dva roky.

Pri Bráne do Indie sme sa stali terčom zvedavých Indov, ktorí asi nikdy nevideli belocha a chceli sa s nami fotiť. Za celú dovolenku som sa odfotil minimálne s 50tkou Indov, a podľa správ, ktoré teraz dostávam na instagrame sa do mňa niektorí aj zamilovali, len škoda, že rovnakého pohlavia.

A loďou sme si spravili výlet na Sloní ostrov zapísaný ako dedičstvo UNESCO. Mimochodom asi jediné miesto v Bombaji kde sa dajú kúpiť normálne suveníry ako sú obyčajné magnetky, a jediné miesto v Indii kde robia grilovanú kukuricu! Hľadal som ju všade, našla sa až na záver výletu. Pozor však na kravy, nenechali ma dojesť ani jednu. Uvidia turistu s kukuricou a ten je okamžite obkľúčený posvätnými tvormi.

Ako teda hodnotím výlet do Indie?

Ako fakt veľký zážitok. Ak sa tam vyberiete, musíte byť pripravený na to, že to bude ťažké. Bude tam hluk, smrad, bordel, hlava na hlave a chaos. Budú tam ľudia, ktorých budete mať hneď plné zuby, pretože sa budú predbiehať pri čakaní v rade, budú do vás drgať na ulici a keby vám aj na hlavu stupili, je im to jedno. Prepáčte alebo s dovolením v Indii neexistuje. Stojí to však za to. Agra a Váránasí naozaj úžasné miesta.

Je India lacná destinácia?

Väčšina služieb a produktov je omnoho lacnejších ako na Slovensku. Mávnete rukou a budete mať pocit, že platíte len pár centov. My sme sa však väčšinou stravovali v turistických kontinentálnych reštauráciách a tam sa už ceny približujú tým našim priemerným.

Je India bezpečná destinácia?

Na jedinú sekundu som sa necítil v ohrození. A to ani keď sme sa v noci prechádzali na brehu Gangy a sledovali pohrebné rituály. Strach som mal jedine z dopravy na diaľnici, a možno trošku z agresívnych opíc.

Aká je indická kuchyňa?

Najmä vegetariánska. Hinduisti majú kravy za posvätné, moslimovia zasa nemôžu bravčové. A tak sa stravovanie prispôsobilo náboženstvu a väčšina indických jedál je vegetariánskych. Väčšina jedál na jedálnych lístkoch alebo produktov v obchodoch je viditeľne označená zelenou alebo červenou bodkou, podľa toho či obsahujú mäso alebo nie. Hovädzie mäso je tabu aj v reštauráciách, raz sme narazili na jednu ponuku a slovo B**F radšej scenzúrovali. Vegáni sa ale asi moc dobre v Indii nenajedia.

Čo treba vidieť? Dá sa v Indii aj okúpať pri mori?

Jaipur, Taj Mahal a Váránasí. Raj pre turistov, ktorý chcú ležať na pláži je južnejšie a volá sa Goa.

Ak máte otázky alebo chcete vidieť viac fotiek, TU je môj instagram. Budem vďačný za akúkoľvek správu a zdieľanie článku.