Sám okolo sveta - Srí Lanka (1. časť)

Prvýkrát ma Srí Lanka sklamala. Dnes mám z nej oveľa lepší pocit. Dospela ako krajina, a ja som dospel tiež. Článok je priamym pokračovaním príbehu Ariela, ten však ostane nedokončený a nezverejnený.

Dosť už bolo všetkej tej negativity na Slovensku, nie len v spoločnosti ale najmä v mojej hlave. Tá ma už privádzala k šialenstvu, bez alkoholu som takmer nevedel zaspať, celý môj život sa zrazu ocitol v pár krabiciach z Ikei a ja som sa so zvlhnutými očami pýtal sám seba ako ďalej a či má ešte život vôbec zmysel. Posledné dni, ktoré som trávil v dome, do ktorého si už pomaly noví majitelia začali sťahovať svoje veci, som neustále rozmýšľal nad tým, že potrebujem vypadnúť. Nezáleží na tom kam, s kým či na ako dlho. Len už potrebujem byť preč. Na mieste, na ktorom prídem na iné myšlienky, opäť nájdem chuť žiť a potom sa raz vrátim s čistou hlavou silnejší a motivovanejší ako kedykoľvek predtým.

Situácia s koronou veľmi obmedzovala moje plány a navyše som nemal nikoho kto by mal čas, peniaze či odvahu podstúpiť to so mnou. Ísť sám prvýkrát v živote niekam tak ďaleko sám alebo ostať doma a riskovať, že ostanem v tom hroznom psychickom rozpoložení a stane sa zo mňa na veky vekov kôpka nešťastia? Idem. Nemám čo stratiť. Chcem ísť do Ázie za každú cenu. V prvom rade bolo nutné prezistiť kam sa vlastne viem v týchto časoch dostať. Najradšej by som bol za Filipíny, Indonéziu, Vietnam či Kambodžu. V čase kúpy leteniek však bola otvorená bez nutnosti rôznych druhov karantén len Srí Lanka. Tú som prakticky celú precestoval pred šiestimi rokmi a nebol som z nej moc nadšený. Ale nevadí. Teraz som potreboval ísť na miesto kde budem aj sám relatívne v bezpečí, a navyše idem najmä za oddychom, ten potrebuje aj moja psychická aj fyzická stránka. Kúpa leteniek nebola jednoduchá. Chcel som maximálne jeden prestup a maximálne jednu leteckú spoločnosť. Zistil som, že niektoré spoločnosti vyžadujú pred letom zo Srí Lanky ďalší PCR test a to bola ďalšia vec, ktorej som sa chcel vyhnúť. To by boli ďalšie náklady a stresy. Zvíťazil teda Qatar Airways, jedna z najlepších leteckých spoločností na svete. Po splnení všetkých mojich požiadaviek z toho vzišli najdrahšie letenky môjho života, a to ich teda už pár desiatok bolo. Ale ako sa hovorí, sral to pes. Navyše to boli flexi letenky aby som si mohol dátum kedykoľvek preložiť ak by som sa chcel vrátiť skôr či neskôr (nikdy).

Čo sa týka ubytovania, opäť som zvolil na moje pomery netradičný výlet. Jedno ubytovanie na niekoľko týždňov. Väčšinou striedam ubytovania aj lokality tak po 2-3 dňoch. Pripomínam však, že tentoraz som sa vybral hlavne za oddychom a k tejto voľbe prispel aj ohľad za bezpečnosťou a komfortom. Aj na hotel som mal samozrejme požiadavky. Priamo na pláži, s bazénom, s raňajkami, s dobrým hodnotením (na bookingu sa snažím vždy vyberať nad 8). Išiel som do rizika, pretože keď ste niekde ubytovaný na dve noci tak aj v prípade, že to za veľa nestojí tak to prežijete. Plán cesty bol teda jasný. Bratislava - Praha - Katar - Colombo - Induruwa. Nič jednoduché, verte mi. Balil som sa až poslednú noc pred odchodom, väčšinou si aj tak beriem len batoh a pár nezbytných vecí. Dôležitý je len pas, všetky potrebné dokumenty a peniaze. Všetko ostatné keď si aj zabudnete doma, viete si to kúpiť.

4:30 pre mňa prišiel Simon a odviezol ma do Bratislavy na hlavnú vlakovú stanicu. Pred vchodom som odovzdal posledné eurové mince pánovi, ktorý vraj skončil s mamou na ulici a na nástupište prišiel súbežne s vlakom. Našiel som svoje miesto, vytiahol slúchadlá a vyrazil do Prahy. Vybral som si skorší vlak aby som stihol aspoň nazrieť do centra českého hlavného mesta a nestresoval sa s neskorým príchodom na letisko. Bol som tam samozrejme už viackrát ale ono to človeka neomrzí. Po vystúpení z vlaku som na stanici natrafil na mladého chalana hrajúceho na klavír. To bol tak úžasný moment a pocit. Len ja, môj batoh a ten cestovateľský feeling, ktorý mi tak veľmi chýbal. No musel som sa proste usmievať, a to som ešte ani nebol tak ďaleko. V Prahe som si stihol pozrieť orloj, prašnú bránu, zjesť po stojačky vonku tri chickenburgery a utekal som premrznutý na bus. Mal som na sebe len čo najtenšiu bundu aby som ju nejakým zázrakom dokázal neskôr vpratať do batohu, takže mi bola naozaj zima. Keď sa budem cez Prahu vracať, asi zamrznem. Keď som naposledy letel Praha - Kyjev - Čína - Malajzia, v Pekingu na letisku som zimnú bundu napchal do koša. Už som ju nepotreboval a aj tak vyzerala tak, že som sa z nej radšej vyzliekol pred každou fotkou. Jedine ma vtedy mrzelo, že som ju nemohol dať nejakému bezdomovcovi, no nemal som príležitosť. Tentokrát som si odlet z Prahy vybral pred Viedňou, pretože nie som si na 100% istý svojou angličtinou a chcel som všetkými kontrolami testov, očkovania, víz, leteniek a batožiny prejsť v češtine. Naposledy sa mi vo Viedni stala nie moc príjemná vec. Niekedy dávno som si z wishu objednal nôž, ktorý sa dá zložiť a následne vyzerá ako kreditná karta, nebola to hračka ale dosť ostrá čepeľ. Tento nôž ostal zabudnutý niekde v batohu a zasvietil pri kontrole batožiny. Nebolo mi všetko jedno. Našťastie to kontrola vzala celkom s úsmevom. V Prahe som všetkým prešiel rýchlo a jednoducho. Na Dohu som sa však vôbec netešil. Mám už jednu negatívnu skúsenosť z minulosti, ale opäť kvôli vlastnej sprostosti. Keď sme boli na Srí Lanke pred šiestimi rokmi, mali sme v pláne na konci roka letieť do Dohy a užiť si tam poriadny ohňostroj. Ach, posrali sme to vtedy na plnej čiare. Neskoro sme si overili vízové povinnosti a museli preložiť letenku tak aby sme mali miesto niekoľkých dní v Dohe len krátky prestup. Vyhodené peniaze a okrem toho sme prišli o možnosť vidieť Dohu. Víza sa dali získať aj príletom práve cez Qatar Airways, no my sme letenky vtedy kupovali na webe leteckej spoločnosti SriLankan. Najhoršie prekvapenie nás čakalo na letisku v Colombe pri ceste späť, pretože nás v rámci nejakej spolupráce bral Qatar aj keď sme letenky kúpili u SriLankan. Takže sme boli za debilov a písali vtedy o nás ešte aj aktuality, že ako sa to nemá robiť. Ale človek sa najlepšie naučí na vlastných chybách.

Tentokrát ma v Dohe tiež nečakalo nič dobré. Takmer 11 hodinové čakanie na ďalší let. Áno, vybral som si to sám ale čakalo ma utrpenie. Keby som lepšie vedel po anglicky a mal lepšie zistené veci, opäť som mohol dopadnúť lepšie. Ak sa nemýlim, pri takýchto dlhých prestupoch vie Qatar Airways poskytnúť bezplatne hotelovú izbu. No, opäť môžem použiť jedno príslovie, kto sa hanbí - má prázdne gamby a spí na stoličke poskladaný jak leporelo so strachom či počas spánku nepríde o veci. Tak mi treba. Odkedy pre mňa prišiel Simon mi trvalo 34 hodín dostať sa na ubytovanie v Colombe. Zobral som si na jednu noc hotel v hlavnom meste aby som po tme nemusel cestovať až do cieľovej rovinky. Už som súrne potreboval jedlo, sprchu a posteľ.

Vybral som jedno z tých najlacnejších ubytovaní, ktoré spĺňalo tieto moje nenáročné kritériá. A ako bonus bol neďaleko McDonald's. Pred začiatkom tripu som si povedal, že nebudem po tme behať sám po neznámych uliciach aby som minimalizoval akékoľvek riziko, ale porušil som to prakticky hneď prvý večer. Hlad ma vyhnal do ulíc pre Spicy McChicken menu (áno, majú aj McRyžu). Ulice Colomba ma uvítali hlukom, trúbením áut a tuktukov, šialeným ruchom a nie zrovna prívetivou vôňou. Ach, presne to na Ázii tak milujem! Pocit, že žiješ! Ten pocit, že konečne nesedíš doma ale pohlcuje ťa ekosystém niekoľko miliónového mesta niekde na druhom konci sveta. Tak chutí život.

Vyzdvihol som si večeru a utekal späť na ubytovanie. Najgýčovejšia kúpeľňa akú som v živote videl, veľa veľa ružovej farby a steny tak tenké, že som sa len modlil aby vo vedľajšej izbe nemali sex. Ale napriek tomu som mal v tej chvíli všetko čo som ku šťastiu potreboval. Wi-Fi, posteľ a hranolky. Po jedle som ešte nešiel spať, bol som nakopnutý zo začiatku tohto veľkého dobrodružstva. Na druhý deň ráno som mal v pláne zbaliť sa, pozrieť si aspoň najbližší chrám, ktorý mi ukázali mapy a nájsť vlak, ktorý ma odvezie ďalej. Mojim cieľom bola vlaková stanica v Bentote. Veľký batoh na chrbte, menší vak na hrudi (áno, nedokázal som tam narvať tepláky, mikinu a bundu - vôbec netuším ako sa odnesiem domov na sviatky), a šlapal som smer Gangaramaya Temple.

Chrám Gangaramaya je jedným z najdôležitejších budhistických chrámov v Colombe. Je kombináciou modernej architektúry a kultúrnej podstaty. Nachádza sa pri jazere Beira a bol dokončený koncom 19. storočia.

Vonku bolo šialené dusno. Pod váhou batožiny zo mňa tiekol pot a navyše som mal poctivo na nose rúško. Oukej priznávam, väčšinou pod nosom ale keď som sa blížil k ľuďom tak som si ho nasadil späť. Všetci totižto mali rúško, respirátor či dokonca oboje, takže už len z rešpektu k nim. Výnimkou boli len bezdomovci a pár smetiarov. Keď som sa konečne asi po polhodinovej prechádzke dotrepal k chrámu, odchytil si ma ďalší tuktukár s neodmietnuteľnou ponukou. Ponúkol mi, že ma zavezie k všetkým zaujímavým miestam v meste a chce zato 1000 rupií. Tomu sa mi nechcelo ani veriť! 1€ je asi 229 rupií. Takže ma sprevádzal po pamiatkach a vozil hore dole po meste za 4,5€. Mimochodom, keď som tu bol pred šiestimi rokmi tak rupia bola silnejšia. Vtedy by som za 100€ dostal o 8300 rupií menej, takže aj keď sa trošku asi dvíhali za ten čas ceny ako také, vďaka slabšej mene je to prakticky lacnejšie.

Viharamahadevi Park - najväčší a najstarší park v meste

Ukázal mi Gangaramaya Temple, Red Mosque, White House, Independence Square, Viharamahadevi Park, Sri Kaileswaram Temple či malú čajovňu, ktorú kedysi vlastnili Briti a totálne to bolo z nej cítiť. Tiež ma poprosil či by ma nemohol zobrať do obchodu s drahými kameňmi. Keď sa tam dotrepem a chvíľku sa budem tváriť ako zákazník tak dostane kupón na benzín v hodnote 500 rupií. Drahé kamene sú na Srí Lanke jedným z najdôležitejších tovarov a predajne nájdete na každom kroku. Aj uprostred miest, v ktorých máte problém nájsť obchod. Keďže 4,5€ je fakt smiešna odmena, okrem tringeltu som ho pozval na obed v malej miestnej vývarovni. Platil som okolo 5€ za dve veľké porcie skvelého jedla (ryža + kura), Sprite a fresh z ananásov. Napriek tomu, že pre mňa sú to doslova drobné, on mi v nasledujúcej hodine asi 10x za toto jedlo poďakoval. V tento dobe vraj robí všetko len aby mal na jedlo pre svoje dve deti. Aj on by rád cestoval ako ja, no nikdy na to nebude mať finančné prostriedky.

Jami Ul-Alfar Mosque alebo aj Red Mosque je jedna z najstarších moslimských mešít v Colombe. Bola dokončená v roku 1909.

Rozprávali sme sa takmer celý deň. Za prvé som mal radosť, že to jazykovo zvládam a, že sa zlepšia moja komunikačné schopnosti v angličtine, za druhé som sa dozvedel veľa zaujímavých vecí. Napríklad, že s manželkou mal dohodnutú svadbu, nebola to svadba z lásky ako to poznáme my. Dôležité bolo však vzájomné porozumenie a po svadbe časom prišla aj láska. Samozrejme, že do našich tém prišla aj korona. Bol som veľmi zvedavý ako to Srí Lanka zvláda. Predsalen, je to krajina, ktorú často vnímame ako zaostalú a ľudia tu jedia rukami. Územie majú rozlohou podobné Slovensku, no počet obyvateľov je štvornásobný. Poctivo však nosia rúška a v dobe nášho rozhovoru bolo zaočkovaných 62% populácie, on napríklad čínskou vakcínou. Keď sme sa bavili tak im denne pribúdalo cca 1000 nakazených ľudí a nám 10 000. Im zomieralo v priemere 0-2 ľudia, nám desiatky. Samozrejme, že som si vedomý, že im môže pomôcť podnebie a tiež nemusia mať toľko testov či údajov, no napriek tomu sú to čísla, ktoré im môžeme závidieť. Keď som mu vysvetľoval, že na Slovensku je tak nízka zaočkovanosť, máme plné nemocnice a unavených lekárov, a do toho všetkého ešte ľudia protestujú proti rúškam a vakcínam, pozeral sa na mňa neveriacim pohľadom. Mal som pocit, že to ja som prišiel zo zaostalej krajiny.

Sri Kaileswaram Temple je najstarší hinduistický chrám v meste.

Deň sme ukončili odvozom na vlakovú stanicu, on ešte išiel so mnou aby zistil kedy ide vlak, z ktorého nástupišťa a dokonca za mňa vybavil celý proces kúpy lístka do prvej triedy (vypísal za mňa formulár s údajmi, tiež kvôli covidu). Dal som mu tringelt a zobral si na neho číslo, určite mu zavolám keď sa budem vracať do Colomba a pozvem ho na ďalší obed. Volať mu môžem, pretože som si na letisku kúpil SIM kartu so srílanským číslom aby som mal internet. 6 dolárov mesačne za 60GB. A to sa oplatí. Lístok na vlak do prvej triedy na viac ako hodinovú jazdu stál 2,6€. A za kvalitu vlaku by sme sa teda nemuseli hanbiť ani na Slovensku. Cestou z vlakovej stanice na ubytovanie som stretol ďalšieho zaujímavého tuktukára. Vraj sa volá tuktuk Mike a je veľmi slávny. Zastavil uprostred cesty a vytiahol článok z britského Guardianu kde písali o Srí Lanke a on je tam odfotený s tuktukom. Ten článok bol tuším z roku 2003. Odvtedy ho nosil so sebou.

S tuktuk Mikom sme si vymenili čísla a takú chybu som spravil naposledy. Ten chlapík mi neskôr volal asi 10x. Nedvíhal som. V nasledujúcich dňoch som dostal vizitky od mnohých šoférov ale aký má zmysel im volať, vysvetľovať im a čakať na nich keď sa stačí postaviť ku kraju cesty a pobijú sa o vás ďalší? No myslím, že žiadny. Konečne som sa dotrepal na ubytovanie v cieľovej rovinke. Mestečko sa volalo Induruwa a ubytovanie Janu´s Paradise Rest. Píšem to kvôli tomu, že keď sa raz vyberiete na Srí Lanku tak môžem naozaj odporučiť. Riskol som to s ubytovaním na niekoľko týždňov a naozaj sa oplatilo. Izby prakticky priamo na pláži, pri zaspávaní vás uspávajú zvuky oceánu, výborná reštaurácia, bazén. No všetko čo si môžete priať. Cena? 21€ na noc (to je izba pre dvoch aj keď som tu sám) aj s kráľovskými raňajkami podávanými s výhľadom na pláž a oceán. Jediné čo môžem vytknúť je Wi-Fi, ktorá fungovala asi podľa nálady. Večer si rád pustím Netflix alebo futbal a niektoré večery to proste nebolo možné. Dúfam, že to nebude blbnúť keď pustia von poslednú sériu La Casa de Papel!

Prvý deň po ubytovaní som si chcel nájsť fitko, náhradu za to sereďské. Na mape mi ukázalo jedno "outdoor workout" asi 5km od hotela. Tak si hovorím, že si spravím prechádzku ako kardio a potom si zacvičím. 5km v takej horúčave nebol moc dobrý nápad a tipnite si ako moc sa mi chcelo potom ešte cvičiť. Nemal som kúpený opaľovací krém, takže som sa ešte aj spálil hneď prvý deň. Fitko vyzeralo na prvý pohľad nádherne, priamo na pláži a prázdne.

Použiteľnosť strojov však už bola na tom horšie. Myslím, že cvičeniu na Srí Lanke moc nedám. Neskôr som sa snažil dostať ešte do jedného fitka v meste ale otvárali až o štvrtej a to už je v mojom režime dňa na pláne len bazén a neskôr seriály. A práve denným plávaním si ospravedlňujem svoj pôst od činiek. Nikdy som nebol dobrým plavcom ale mám pocit, že mi to ide stále lepšie a lepšie. A je to fakt drina. Veľký obdiv ľuďom, ktorý dokážu preplávať nejaký Lamanšský prieliv alebo more. Ja mám dosť aj po troch hodinách v bazéne, a to ešte medzi dĺžkami bazénu píšem tieto riadky a prezerám si instagram. A aj práve preto končí prvá časť tohto príbehu. Bojím sa, že môj mobil skončí na dne bazénu.

PS: Keď som na začiatku spomínal, že som už trošku dospel, tak toto som ja keď som pred 6 rokmi precestoval celú Srí Lanku a ja dnes. Je to trošku až desivé, ale po tom aký som mal rok 2021 som rád, že nie som šedivý.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.