Moja štrasburská tančiareň "Piatoque"

Spravil som si vlastnú tančiareň argentínskeho tanga

Po potulkách svetom, po náročných misiách, ktoré Vás zavejú často až na kraj sveta, človek potrebuje v bezpečnom prostredí vypustiť všetok ten stres, načerpať sily, oddýchnuť si v príjemnom, bezpečnom a dôverne známom prostredí.

V tanečnom žargóne argentínskeho tanga sa to volá „milonga“. Tančiareň. Nezaložil som si ju sám od seba, bola to súhra náhod. Po rokoch tancovania po najrôznejších milongách po celej Európe som si povedal, že by bolo dobré tancovať na hudbu, ktorú si sám vyberiem, v priestoroch aké sám chcem, na podlahe podľa môjho vkusu, so zariadením, imobiliárom, svetelnosťou, akustikou, obsluhou, gastrom, cenami, bezpečím, dostupnosťou tam i späť, komfortom, skrátka atmosférou, ktorá inšpiruje, kde tanečníci na parkete nechajú plynúť myšlienky, do tanca zhmotnia svoje predstavy, zabavia sa, spriatelia, niekedy zaláskujú, rozídu, odpútajú sa od bežných denných starostí, spravia si náladu s dobrým občerstvením a kvalitnými vínami. Aby mali zážitok.

Skrátka som chcel tančiareň ( už viete - „milongu") v kultúrnom, príjemnom meste, kde sa dá bezpečne žiť i zabávať sa. Mám. Je to mesto plné pohodových mladých ľudí, euroúradníkov, mix z celej Európy, mix histórie i moderny, bez chladných mrakodrapov, emočne prázdneho technokratického downtownu, ktorý sa na večer vyprázdni a zmení na štvrť duchov, mesto so skvelou verejnou dopravou, pohodlným a pritom nie dekadentným životným štýlom, gastronómiou, prelínaním kultúr, mesto s atmosférou i inšpiráciou. V tom meste sa nekoná žiadna pravidelná milonga, iba kdesi na periférii, v malej reštaurácii kilometre ďaleko od centra, dosť ďaleko na to, aby odradila všetkých tých, ktorý ešte do večera musia postíhať svoje pracovné a súkromné povinnosti, v strese dobehnúť domov, prezliecť sa do tanečného, nastajlovať, nahodiť úsmev, očakávanie a vyraziť. Pritom v meste pracuje veľa cudzincov, ktorí sú skvelými tanečníkmi tanga, iba nemali kde perspektívne tancovať. Štrasburg.

Nechcel som milongu ďaleko na periférii, odkiaľ dostať sa v noci nazad domov prináša nutnosť sa zrieknuť drinku kvôli šoférovaniu alebo odkázanosť na taxík či rizikové nočné spoje. To odradí časť tangueros, ktorí ak aj prídu, tak v čase, keď sa atmosféra milongy ešte len rozvíja, oni už pozerajú na hodinky a chystajú sa na odchod. Zvlášť ak skoro ráno musia vstávať za každodennými povinnosťami. Potom si z atmosféry takej milongy veľa neužijú. A ak aj prídu skôr, už na začiatok, aby si užili tango od prvej tandy, tak ešte niet zväčša s kým tancovať, či sa baviť.

Nechcel som milongu s odutými čašníkmi, ktorí neznášajú nič, čo nie je techno či tvrdý rock, ktorý si podmazovo púšťajú v podniku celý deň a podľa toho sa aj k hosťom správajú. So zaťatými zubami tolerujú tango hudbu a tancujúcich, lebo musia, veď majú platiacich hostí, hlavne v hluché dni, ale dávajú to tanguerom riadne pocítiť.

Nechcel som milongu, ktorá je násilne implantovaná do priestoru, kam sa vôbec nehodí. Miniparket s vystupujúcou, klzkou či naopak drsnou podlahou, vhodnou pre pracovné topánky či tenisky, ale nie na jemnú koženú podrážku tanečných topánok. Aj keď majiteľ vyjde v ústrety priaznivými cenami, welcome drinkom v cene, rezerváciou podniku, či predĺženou záverečnou. Chladná atmosféra čistých bielych stien bez vizuálnej inšpirácie, bar s bielymi neónkami, okno do parkoviska, mixovanie sa s bežnými hosťami, rušivo pobehujúcimi po priestore ako zatúlané zajace. Žiadna tangová atmosféra. Nič pre mňa. Ja to robím inak.

Reštaurácia, v ktorej organizujem svoju milongu, je na prízemí vysokého meštianskeho domu, krásnej masívnej historickej obytnej budovy v starom centre, hneď za rohom od hlavného námestia Place Kléber, srdca mesta, na ulici Rue des Francs-Bourgeois. Tu bola zložená francúzska hymna, La Marseillaise, tu ju v štýle reggae provokatívne zaspieval Serge Gainsbourg pred legionármi z našich štrasburských kasární.

Vedľa budovy predchádza jedna z hlavných električkových tepien, avšak električky tu chodia pomaly, potichu, akoby na gumových kolesách, ohľaduplne sa pohybujúc po koľajniciach vtesnaných do udržiavanej ružovej žulovej dlažby, lemujúcej celé historické centrum. Stopäťdesiat metrov štvorcových poctivých veľkoformátových teakových parkiet. Štýlovo zapasovaný desaťmetrový drevený, skvelo vybavený bar s ambientným podsvietením. Po jednej strane miestnosti s oválnymi reštauračnými stolmi sú veľké francúzske okná, presvetľujúce celý priestor a večer iluminujúce sálu zvonku dopadajúcim svetlom oranžových pouličných lámp. Výhľad z nich smeruje do priezoru ulíc s výhľadom na námestie. Priestor je opticky rozčlenený na veľkú hlavnú sálu a menší, intímnejší salónik, na spôsob anglického gentlemen´s clubu, s pohodlnými kreslami a knižnicou.

„Milonga má prvotriedne priestorové ozvučenie, technici sa s ním pri inštalácii dokonale vyhrali, ozvučovali sály i pre Jeana-Michela Jarrého."

Majiteľ reštaurácie i celej budovy je vášnivý tanguero, ale nie je to tanečník, iba tango miluje. Spája nás dlhoročné priateľstvo z čias našej služby v ďalekých destináciách, hrdo nosiac Képi blanc a tiež vzájomná dôvera, preverená dobou a miestami, v ktorých sme slúžili. Takže mi vyšiel v ústrety vo všetkom, čo som mu navrhol. On chcel mať vlastnú milongu, zamiloval si ju v Argentíne. Manželku má z Martinique, mimochodom Slovenku, čo tam pracovala, a dokonca i tam sa tancuje tango. A ona bola nadšená z jeho nápadu, a začala ho podporovať celým srdcom. A ja som im i sebe splnil sen.

Milonga má prvotriedne priestorové ozvučenie, technici sa s ním pri inštalácii dokonale vyhrali, ozvučovali sály i pre Jeana-Michela Jarrého. Osem decentne skrytých profesionálnych reproduktorov, ambientné osvetlenie sály inteligentne sa prispôsobujúce hudbe, tri dataprojektory premietajúce na steny filmové sekvencie z tanečných filmov, digitálny mixpult a nekonečná databáza tangovej hudby. Aj staré poškriabané vinylové platne z Uruguaja a Argentíny, dve dokonca s podpismi Juana D´Arienza. Aj CD, DVD, z 90tych rokov, aj nové blue-ray disky, kopec streamu, na roky je čo hrať bez toho, aby sa hudba čo i len raz opakovala.

„Milongu robím raz mesačne, vždy keď priletím do tohto mesta. V piatok – vtedy má názov Piatoque Milonga, čo túto slovnú hračku okrem pár prítomných Slovákov nikto nechápe..."

Púšťam crossover, nie som dogmatik, lipnúci na jednom štýle, to odrádza veľa ľudí od tanga, zvlášť ak začínajú s tangom a majú napozerané tanečné filmy a potom sú rozčarovaní, ak nepočujú a nevidia to, čo vo filmoch. Takí veľmi rýchlo prejdú na salsu, u ktorej už ostanú. Lebo tam čo videli, to aj na sále počujú a dostanú plným priehrštím.

Milongu robím raz mesačne, vždy keď priletím do tohto mesta. V piatok – vtedy má názov Piatoque Milonga, čo túto slovnú hračku okrem pár prítomných Slovákov nikto nechápe, a niekedy, ak si predĺžim víkend a niečo, alebo skôr niekto, ma tu zdrží, tak spravím aj aftermilongu v pondelok – La Lundi Bleue Milonga. V piatok je to vždy gala, creative black tie, v pondelok smart casual, ležérna elegancia. Dokonca i ja, kapsáčový tango rebel, sa tu vždy nahodím štýlovo, ako zo škatuľky.

Vždy robím tematické milongy, nie však infantilné, ako sú halloweenska, vianočná, novoročná a podobné pošetilosti. Volím iba témy, ktorá sa dajú precítiť a takej téme potom prispôsobím celý aranžmán – svetlo, výber hudby, scénu, filmové ukážky. Často sa jej prispôsobí aj samo počasie. Naposledy som robil milongu pod názvom Tribute to Last Tango in Paris. Ambientné svetlá som natónoval do tmavožlta, na tri steny som premietal v polhodinových rozostupoch a v nekonečnej slučke celý film Posledné tango v Paríži a hudbu som namixoval nie rigídne podľa autorov alebo dekády, ale podľa atmosféry filmu, voľné moderné rytmy, orchestrálna symfónia. Tangueros sa po parkete pohybovali vo fontáne tlmených svetiel a filmových scén, premietaných na stenu, do ktorých zapadli akoby boli komparzom na pozadí emocionálneho deja. Na ich tvárach a šatách sa odrážali filmové zábery sychravého mesta, rúk a tvárí hlavných hrdinov, strhujúceho deja, vytvárajúc nostalgickú atmosféru sedemdesiatych rokov. Cortiny som zvolil zásadne z hudobného soundtracku z tohto filmu. Ako pocta režisérovi Bertoluccimu a autorovi hudby Gato Barbierimu. A vonku do toho všetkého padal hustý novembrový dážď. Wie romantisch.

Na našej milonge je vždy plno, do sto ľudí, sediacich po stranách parketu pri stoloch v hlavnej sále, kde je cez deň reštaurácia, a ostatní sedia či stoja na bare. Zopár naturalizovaných cudzincov, veľmi kvalitných tanečníkov, čo konečne našli svoju domovskú milongu, vrátane zopár Čechov a Slovákov, čo tu pracujú, ale väčšinou miestni. A dva razy tu bol bývalý premiér. A kupodivu tancoval. A raz sa u nás zastavila načerpať optimizmus počas svojej kampane jedna takmer prezidentka. Občas s majiteľom a jeho ženou príde i prefekt či starosta mesta. Len tak si posedieť do salóniku a pokochať sa tangom. A ja im do toho vyčarúvam pravú tangovú atmosféru. Veď o tom to je. O atmosfére, emóciách a dotykoch.

Z tohto mesta vyrážam na svoje cesty do celého sveta, vždy sa sem však vraciam načerpať energiu a zahojiť rany na tele či na duši. Ale o tom viac v ďalších príbehoch...