Článok sa zobrazuje len ako náhľad, dostupný len cez odkaz.

Moja malá Veľká francúzska revolúcia

Ak ste v správnu chvíľu na správnom mieste, niekedy sa Vám otvorí okno príležitosti, krátky časový úsek, ktorý, keď ho vycítite šiestym zmyslom a využijete, môžete sa zapísať do histórie a užiť si to.

V decembri 2018 som sa opäť dostal služobne do Paríža. Čakali ma klasické náročné, monotónne, celodenné rokovania v sterilnom prostredí. Už som sa tešil na večer, kedy si vyrazím na miestne Vianočné trhy pešo po nábreží okolo Grand Palais až na dolný okraj Champs-Élysées - tam sú tie hlavné Vianočné trhy, absolútne neopakovateľné, s prenádhernými štýlovými alegorickými stánkami a vôňami neskutočne dobrého vareného vína (vin chaud), veľkých voňavých palaciniek (crepes), čokolády, no.... slinky sa mi zbiehali. Nevedel som sa dočkať večera.

Vianočné trhy boli z bezpečnostných dôvodov zrušené, na moje veľké sklamanie.

Ale čo čert nechcel... v novembri toho roku začali protesty tzv. „žltých viest" (gilets jaunes) v reakci na Macronove sociálne reformy. Keď vás pre vysoké ceny bývania vo veľkých mestách, obzvlášť v Paríži, prinútia vysťahovať sa na perifériu, a zároveň vám zdvihnú daň z benzínu, aby vám predražili dochádzanie do práce a k tomu oddialia odchod do dôchodku, hmm, tak vám asi nič iné nezostane, než nahnevane vyjsť do ulíc. A keď tvrdohlavý prezident nechce ustúpiť, nuž tak horúčka stúpa a protesty gradujú. Vláda protesty podcenila, výsledkom čoho bolo, že už koncom novembra bolo celé centrum Paríža v obliehaní, na uliciach boli barikády, horiace pneumatiky, rozmlátené výklady, poprevracané autá, hlavne tie luxusné, patriace parížskej smotánke, lebo paradoxne ani oni zväčša nemajú svoj vlastný súkromný parking v nejakých podzemných garážach vo vnútromestských, nóbl parížskych obvodoch, ale parkujú svoje limuzíny na ulici, v lepšom prípade v uzavretých vnútroblokoch.

Vyhrali to iba kolobežkári

Poriadne nefungovala ani povrchová verejná doprava, dokonca ani viaceré linky metra nešli, každý, kto mohol, sa vyhýbal centru mesta, lebo tu bola regulárna bojová zóna. Ísť do mesta autom znamenalo v lepšom prípade zápchy, odklony cez periférne obchádzky, v horšom prípade rozmlátené čelné sklá, a ak sme mali nejaký prémiový buržoázny kár, tak ste boli adeptom na totálnu škodu. Vyhrali to iba kolobežkári.

Vianočné trhy boli z bezpečnostných dôvodov zrušené, na moje veľké sklamanie. Ale chápem toto rozhodnutie parížskej radnice, predsa len, ísť si po punč a skončiť s rozbitou hlavou v nemocnici, alebo na policajnej stanici, to nie je to, čo by ste chceli zažiť v predvianočnom čase.

Takže som musel zmeniť plány. Vyhliadol som si tango na ľavom brehu Seiny, v Latinskej štvrti, podvečernú milongu La Victor na Rue Jussieu. Nechcel som ísť na nejakú klasickú nočnú milongu, ktorá začína o deviatej večer, lebo reálne tam pred desiatou ešte niet s kým tancovať a po už polnoci musím padať na hotel, stíhať posledné metro, aby som sa aspoň trochu vyspal, aj keď..., zažiť zápletku ako z filmu Posledné metro s nejakou miestnou tanečnicou by iste malo svoje čaro, avšak ráno ma čakalo celodenné rokovanie, takže smola. Povinnosť volá. Preto som bral iba podvečerné tango.

Po celodennom rokovaní som si hodil papiere na hotel, osprchoval sa, prezliekol z obleku do pohodlného smart casualu a navoňaný vyrazil na tango. Peši, nakoľko v meste zúrili demonštrácie a čakať na autobus či metro nemalo zmysel. Aj tak by som sa doňho nedostal, lebo takto uvažoval každý.

Inštinkt je divoké zviera...

Cestu úzkymi uličkami ľavého brehu Seiny, ktorými som sa chcel ponorený do svojich hlbokých myšlienok vydať a v ktorých môžete ľahko zablúdiť (v tých uličkách myslím), som si pamätal dobre, lebo včera som tadiaľ išiel do Českého kultúrneho centra na krst francúzskeho prekladu výpravnej knihy o československých dejinách, na veľkolepú akciu, ktorú organizovala moja kamarátka, vysoká a štíhla tanečnica tanga z Prahy, redaktorka Hanka z jedného známeho českého vydavateľstva, s ktorou sme po slávnostnom krste knihy pred pozvanými hosťami, medzi ktorými bol i francúzsky minister kultúry, zatancovali jedno vášnivé argentínske tango, ktorým sme takmer zatienili samotný krst knihy. A nasledujúci deň bola v Le Monde - no hádajte aká zmienka o tejto akcii - žiadny prejav autora, vydavateľa, či veľvyslanca, ale moja fotka s Hankou vo víre divokého tanga a žasnúcim francúzskym ministrom kultúry v pozadí. Zase som sa raz nechtiac zviditeľnil...

- Ne, že zase něco provedeš, jako v Rudolfínu... lúčila sa so mnou po večeri s prísnym výrazom učiteľky, ktorý ešte zvýrazňovali jej intelektuálske okuliare.

- Ja? Nie, nič by som si predsa nedovolil... odpovedám defenzívne ako žiak.

Ale inštinkt je divoké zviera...

Nasledujúci večer som sa teda vybral zo svojho hotela na Avenue de Wagram (zaujímavú históriu názvu tejto ulice som už spomínal kedysi dávnejšie) na tango. Čakala ma prechádzka mestom, slnko bolo ešte vysoko, bolo krásne jasno, teplota mierne nad nulou. Ideálny čas na podvečernú prechádzku, len keby nebolo tých protestov...

Nechal som sa teda i ja unášať žltým prúdom tiel.

Veď to, už cestou na Etoile, okolo Víťazného oblúku som stretal húfy demonštrantov v žltých vestách s transparentmi a francúzskymi vlajkami v rukách. Splynul som s davom, no veď inak sa ani nedalo, hustá žltá riava sa liala dole po Champs-Élysées až niekam dole k Place de la Concord. Užíval som si však dovtedy neznámy pocit, peši sa namiesto po chodníkoch prechádzať priamo po širokých mestských cestách, neobmedzovaný autami, semaformi, to bežne nezažijete, ani doma v nedeľu o šiestej ráno.

Zažil som Paríž z inej perspektívy, ako keď sa plavíte cez mesto po rieke, pozeráte naň zospodu, pomaly, bez hektiky, unášaný prúdom.

Snáď ma táto riava vypľuje niekde, kde sa odpojím, vystúpim na pomyselný breh a budem pokračovať ďalej svojou cestou, križujúc bočné uličky, až sa cez niektorý z mostov dostanem na druhý breh Seiny, kde už v kľude s mapou v ruke nájdem svoje vytúžené tango.

Nechal som sa teda i ja unášať žltým prúdom tiel. Dav bol kľudný, i keď revolučne naladený, ale okolo mňa to boli samí slušný ľudia, poctivo a tvrdo pracujúci ľudia práce, ktorým nejaký bývalý Rothschildov privátny bankár chce siahnuť na živobytie. Išli sme dole po bulvári, vidiac rozmlátene výklady luxusných obchodov. Bol to smutný pohľad, pre turistov priam hrôza, ale pre mňa to bol iba spomienkový flash back na naše patroly z miest na Blízkom Východe. Tu na rozdiel od nich nehrozilo žiadne reálne riziko, okrem kameňa či gumového projektilu, prípadne masáže obuškom, ak ste nemali rýchle nohy. Ale dnes bol sprievod kľudný, neboli tu žiadni štrajkokazi, ani policajní provokatéri. Dnes to bola politická manifestácia, opozičné politické sily sa snažili využiť túto občiansku revoltu na zvýšenie si svojich politických preferencií. Sem tam niekto v malom hlúčiku v dave spieva francúzsku hymnu, Marseillaisu. Jej slová poznám naspamäť. Spievali sme ju počas celej služby, počas prijímača v Štrasburgu, počas nástupov, slávnostných prehliadok, aj tu v Paríži za prezidenta Chiraca na deň Bastily 14. júla, i počas rotácií po celom svete.

Na dolnom konci bulváru, hneď za Grand Palais, na okrúhlom námestí Place Charles-de-Gaulle, za sochou generála De Gaulla bola postavená veľká tribúna. Rieka tiel nás doviedla asi dvesto metrov od nej. Z pristavených reproduktorov bolo počuť plamenné reči opozičných lídrov, stojacich v hlúčiku na nej, po bokoch stáli televízne štáby s ostrými svetlami svojich kamier, ponad mihajúce sa vlajky všelijakých odborových združení som i niečo z toho divadla na tribúne videl. Obzrel som sa za seba, pomedzi transparenty a vlajky, ľudská riava už zaplnila celý bulvár, až k Víťaznému oblúku. Tomu sa hovorí mobilizácia más, to je logistika, to je plánovanie, nie ako na Slovensku. Amatéri, učte sa... Toto sú profesionáli! Títo sa neboja vyhrážok nejakého ministra či antikampane provládnych médií.

Ale ja som chcel ísť na tango a nie tu počúvať revolučné kecy, ktoré sa ma vôbec netýkajú. Hľadal som cestu von z davu, všelijako som sa vymotával spomedzi skupiniek, podliezal transparenty a po pár minútach som bol na chodníku. Policajní ťažkoodenci, lemujúci chodník mi slušne umožnili prejsť. Keď neprovokujete a tvárite sa normálne, zväčša vás nechajú na pokoji. Ale ani na chodníku to nebola výhra, ničmenej sa aspoň dalo cik-cakovo prechádzať pomedzi prizerajúcich sa zvedavcov.

Vie to táto žena s nimi skvelo ...

Chcel som to obísť zozadu až za tribúnu a potom sa pustiť doprava cez Avenue Winston Churchill až k rieke. Tam už dav nebol, to by už bola pohodička.

Cítim sa ako na koncerte, vibrujem s nimi.

Takže sa pomaly predieram davom, už som bol pri tribúne, keď počujem, ako práve reční Marine Le Penová. Vedľa nej stoja nejakí mne neznámi odborárski bossovia, jej neter, nádejná a intelektuálne zdatná mladá politička Marion, o ktorej sa kedysi elity sveta v paláci Artcurial tiež rozprávali ako o budúcej líderke Európy, no na moje prekvapenie rozpoznávam i dvoch opozičných lídrov, ktorí s ňou pred rokom súperili v prezidentských voľbách a teraz sa všetci spojili, aby využijúc tieto protesty donútili k rezignácii svojho najmladšieho súpera z volieb, ktorý ich všetkých v prezidentských voľbách prekvapivo porazil - prezidenta Macrona. Rozoznávam na tribúne bývalého premiéra Francoisa Fillona i intelektuálneho exota Jeana-Luca Mélenchona. No pekná to spoločnosť pokope... Mali ste sa pred rokom viacej snažiť, chlapci, čo už teraz chcete podnikať proti veľkokapitálu, karty sú rozdané, už ste mimo misu..., myslím si svoje.

Kde by dnes bola Európa, keby ju Francúzi nenaučili revolúcii?

Ale toto divadlo si nechcem nechať ujsť, také niečo sa na Slovensku nevidí, tie slovenské demonštrácie sú také formálne, predvídateľné a pre každú vládu bezpečné. A keď z davu niekto hodí kameň a rozbije na vládnej budove okno, no to je hneď v médiách škandál, to je škody... Tu je to iné, Francúzi majú protesty v krvi, sú pripravení sa za svoje požiadavky biť a štrajkovať, nikdy neviete, ako sa to zvrtne. Horiace autá sú normál, rozmlátené výklady na Champs-Élysées sú normál, zadržané stovky ľudí sú normál. A poriadkové sily sú pripravené na všetko. Vždy sú to manévre. No čo, revolučné tradície.... Kde by dnes bola Európa, keby ju Francúzi nenaučili revolúcii?

Dnes to však bolo pokojné zhromaždenie, toto bola politická manifestácia na podporu požiadaviek Hnutia žltých viest. O to viac ľudí prišlo, nemuseli sa obávať policajných obuškov.

Ostal som stáť pár metrov za tribúnou, videl som ju zozadu, ako Marine plamenne reční a gestikuluje, občas zdvihne ruku, ktorou hromží na Macrona. Ale počúva sa dobre, rozpráva emotívne, vie zaujať. Dav na ňu reaguje, ona s davom veru vie pracovať, všíma si jeho reakcie, nerozpráva rýchlo ako guľomet, frázuje, nemrmle si pod noc, nerecituje, hovorí zreteľne, nepoužíva komplikované myšlienky, ale skôr tak matovičovsky..., otvorene, tvrdo, sugestívne, napriamo, jednoducho a pritom veľmi emotívne. Vie to táto žena s nimi skvelo, tvárou v tvár na mikrofón... Hotové divadlo. Až mám z toho zimomriavky. Cítim sa ako na koncerte, vibrujem s nimi.

Dav je ňou vyburcovaný, reaguje ako domáce zvieratko na pohladenie, skanduje, hýbe sa, vlní sa ako mexická vlna na štadióne. Postrehnem, že sem a tam v dave skupinky niečo skandujú, ale živelne, neorganizovane, každá niečo iné, každá svoje. Maríne, hviezda davu, však všetkých hypnotizuje na seba, na svoje posolstvo.

A potom sa okno príležitosti navždy uzavrie, a potom už fakt nič... Osud vás pustí cez inú výhybku, osud spiatočku totiž nemá...

Ja sám som nabudený z tejto atmosféry, rezonujem, dostalo ma to tiež. Cítim sa súčasťou davu, hoci s nimi nezdieľam ich názory, ale mentalita davu je chytľavá, vtiahne vás a už vás nepustí. Ste v ňom silní, neporaziteľní, ste súčasťou niečoho veľkého a ste na to náramne hrdí.

Sú chvíle...

Hlavná rečníčka dnešného protestu práve dohovorila svoju plamennú reč. Dav skandoval, tlieskal, poskakoval, kamery televíznych štábov ju svojimi ostrými svetlami osvetľovali ako Johanku z Arcu. Viditeľne si to užívala. Po minúte ustúpila do úzadia tribúny, medzi ostatných rečníkov, podávali si navzájom ruky a viedli s ňou small talk. Atmosféra sa ukľudňovala. Začínalo byť také hlucho, dav sa začal utišovať, jeho zvuky prechádzali do kakofónie krúžkových debát, dav skrátka začal strácať pozornosť. Politici a odborári na tribúne si už odrečnili svoje, už jen čakajú, kým doznie kde-tu sa ozývajúci potlesk svojich fanúšikov, čakajú, kým to celé vyšumí, aby mohli potichu odísť z tribúny. Ako po poslednej pesničke na koncerte.

***

Ako ten okamih využijete, je len na vás a vašej odvahe, ale ak ho prepásnete, navždy si to budete vyčítať ...osud spiatočku totiž nemá.

A tu sa to stalo.

Sú chvíle... ak ste v správnu chvíľu na správnom mieste, niekedy sa Vám otvorí okno príležitosti, krátky časový úsek, ktorý, keď ho vycítite šiestym zmyslom a využijete, môžete sa zapísať do histórie a užiť si to z prvého radu. Ako ten okamih využijete, je len na vás a vašej odvahe, ale ak ho prepásnete, navždy si to budete vyčítať, to snáď každý z vás pozná, keď ste niekoho chceli zbaliť a bola príležitosť, a... vy nič. A potom sa okno príležitosti navždy uzavrie, a potom už fakt nič... Osud vás pustí cez inú výhybku, osud spiatočku totiž nemá...

Zhovadím sa, vypískajú ma, odvedie ma ochranka... behajú mi mysľou pochybnosti

A práve teraz nastala presne taká situácia, cítil som to vo vzduchu, v kostiach, že niečo musím urobiť, pohnúť nejakými atómami. Vive la resistance! Spraviť si svoju vlastnú partizánsku akciu, svoju vlastnú malú francúzsku revolúciu. Rezonovalo to vo mne. Stál som vedľa tribúny, dva metre od pódia, v tieni hliníkovej konštrukcie tribúny a veľkých reproduktorov. Všetky mikrofóny boli opustené, rečníci sa vzadu sústreďovali na seba. Niečo ma nakoplo. Vyštartoval som, tie dva metre na pódium sa mi zdali ako večnosť, ako chôdza po Mesiaci. Schodíkmi vystupujem na tribúnu, prechádzam okolo Marine zahĺbenej do debaty s expremiérom Fillonom a pomaly pristupujem k mikrofónu. Nikto si ma nevšímal, zvukár pozerá na svoj zapojený kufrík s káblikmi, usmiati politici debatujú medzi sebou.

Stojím pred zapnutým mikrofónom. Stotisícový dav mám pod nohami, cítim sa ako Freddie Mercury vo Wembley. Srdce mi búcha. Nervózne prehĺtam sliny a zhlboka sa nadychujem...

Začínam spievať francúzsku hymnu:

Allons enfants de la Patrie, le jour de gloire est arrivé!

Contre nous de la tyrannie, l'étendard sanglant est levé.

Poďme, deti vlasti, deň slávy nadišiel!

Proti nám tyrania, zdvíha svoju krvavú vlajku.

Dav stíchol. Všetci upriamili svoje pohľady na mňa. Bol som tam sám, spievajúci masám. Zhovadím sa, vypískajú ma, odvedie ma ochranka... behajú mi mysľou pochybnosti, ale spievam ďalej, ďalšie verše Marseillaisy...

Dav začína zrazu spievať so mnou, najprv zopár ľudí najbližšie k tribúne, ale o pár sekúnd už bolo počuť stovky ľudí, hlasnejšie a hlasnejšie, zborovo, ako jeden hlas Francúzska. Ja som ich ústami, ja som ich pľúcami. Pridávajú sa ďalšie tisíce a tisíce týchto úžasných ľudí.

Champs-Élysées rezonuje ako gigantický živý reproduktor, ako keď Queen spieval vo Wembley We are the Champions

Zdvíham pravú ruku v päsť. Všetci ako na povel zdvíhajú svoje ruky so mnou, vidím, ako sa pohybuje žltá mexická vlna od tribúny, na ktorej stojím, až hore k Víťaznému oblúku. Všetky ruky tejto obrovskej masy, tohto ľudského pralesa, sú zaťaté v päsť, ako symbol dvestoročného boja za svoje prirodzené a neodňateľné práva, symbol snahy vymaniť sa spod útlaku, lebo práve títo ľudia tvoria dejiny, nie oligarchovia, boháči a špekulanti, ale títo ľudia práce, oddaní ideálom Veľkej francúzskej evolúcie, títo úžasní ľudia, to oni tvoria hrdé Francúzsko. To pre nich spievam ich Marseillaisu. Mám slzy na krajíčku...

Začínam spievať refrén:

Aux armes, citoyens, Formez vos bataillons,

Marchons, marchons! Qu'un sang impur abreuve nos sillons!

Do zbrane, občania! Šikujte sa pod vlajky!

Vstaňte! Vstaňte! Nech krv nečistá napojí brázdy našich polí!

Celý bulvár vybuchuje do jednohlasného epochálneho spevu. Aj tí, ktorí doteraz len stáli a pasívne pohybovali perami, začali z celých pľúc hlasno spievať.

Champs-Élysées rezonuje ako gigantický živý reproduktor, ako keď Queen spieval vo Wembley We are the Champions. Okenné vitráže okolitých palácov vibrujú ako pod pásmi tankov počas slávnostnej vojenskej prehliadky na deň Bastily. Toto musí cítiť i pôvodca a príčina týchto protestov, pán Elyzejského paláca, ktorý sa ukrýva za jeho múrmi. Alebo už sedí doma v loveckom zámočku la Lanterne vo Versailles, obklopený svojimi najbližšími poradcami, rozmýšľajúc, čo s tým.

Toto je dnes naša vojenská prehliadka, naša ukážka odhodlanosti celého národa bojovať za svoje občianske a politické práva. Teraz sme my, celá táto obrovská masa, We are the Champions!

Energia, ktorá sa derie z pľúc a hrdiel tohto stotisícového davu, je úžasná. Hore od Víťazného oblúka až sem dole ku Grand Palais, sto tisíc úst spieva svoju národnú pieseň. Na takéto chvíle sa nezabúda. Na slová Marseillaisy, na tú atmosféru, na tú spolupatričnosť, ktorá z nej vyžaruje. Je jedno či ste Francúz, alebo nie, to posolstvo je univerzálne. Tak ako odkaz Veľkej francúzskej revolúcie: bratstvo, rovnosť, sloboda.

Ja, obyčajný, neznámy Slovák, spievajúc francúzsku hymnu pred nekonečným davom na najslávnejšom bulvári sveta, na mieste, kde sa tvorili francúzske dejiny, dodávam hrdosť Francúzom v ich boji. To nevymyslíš, to treba zažiť.

Prechádzam pomedzi nich ako hmla a v duchu im všetkým vravím: Takto sa to robí...

***

Dospieval som, pozerám dole do uneseného davu, ktorý si užíva nájdenú spolupatričnosť, dlho sa tam pozerám... cítim sa ..... neopísateľne hrdo. Mám slzy na krajíčku z toho celého nadšenia.

Odchádzam z tribúny. Všetci tí potentáti, ktorí tu stoja, na mňa pozerajú so strnulým údivom ako na zjavenie. Prechádzam pomedzi nich ako hmla a v duchu im všetkým vravím:Takto sa to robí...

***

Toto sú tie chvíle...

***

Na tango som už nešiel, tieto emócie prebili všetko. Prešiel som na druhý breh Seiny, okolo Úradu veľkého kancelára Čestnej légie, kde som bol pred rokom a pol slávnostne dekorovaný, pokračoval som okolo posprejovaného domu na Rue de Verneuil č. 5, kde kedysi žil Serge Gainsbourg, ktorý kedysi v Štrasburgu provokatívne, v tónoch reggae pred našimi legionármi zaspieval Marseillaisu, až z toho bol megaškandál a vrátil som sa po nábreží nepozorovane späť na hotel, pozdraviac sa s unavenou recepčnou. Keby len tušila, čo som aj za ňu pred hodinou vybojoval...

Toto všetko som potreboval v prítmí hotelovej izby precítiť ešte raz.

Vive la France? ... no ... Vive le Monde Entier!

.

.

.

Foto: ja, https://www.google.sk/maps

https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:France-003348_-_Liberty_Leading_the_People_(16238458795).jpg

https://www.timesofisrael.com

https://abcnews.go.com/International/yellow-vest-protests-france-draw-fewer-demonstrators-violence/story?id=59827051

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
46
Poslať správu
Tango rebel. Kapsáče, tenisky, parfém a tričko.

Chceš vedieť, keď Ronald Roof pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.