Bola raz jedna slovenská ministerka. Taká milá pani, usmievavá, nebála sa chodiť ani v gumákoch, ani v lodičkách. Žena doslova do voza i do koča. Veď nakoniec, mala to v popise práce. Viedla ministerstvo, kde sa to gumákmi, traktormi, rastlinami a zvieratami len tak hemží. A nemyslím tým budovu ministerstva, ale tú oblasť, ktorú mala na starosti.
Raz, vo februári 2017 jej z Francúzskeho veľvyslanectva oznámili, že sa jej francúzsky minister poľnohospodárstva rozhodol udelil najvyššie rezortné štátne vyznamenanie, Rad za zásluhy v poľnohospodárstve (Ordre du Mérite agricole), ktoré je po Rade Čestnej légie, Rade oslobodenia a Národnom Rade za zásluhy, najvyšším rezortným štátnym vyznamenaním v krajine. Bolo to tesne po skončení Slovenského predsedníctva v Rade EÚ, a ako vieme, až po boji sa rozdávajú medaile a hodnosti, takže jednu dostala i pani ministerka. Ako prvá Slovenka. Full respect.
Udeľovanie najvyšších štátnych vyznamenaní nie je vo Francúzsku len tak, všetky návrhy na menovanie skúma a schvaľuje Úrad veľkého kancelára Čestnej légie (Grande chancellerie de l'ordre de la Légion d'honneur). Tento úrad bol založený už Napoleonom Bonapartem a na udeľovanie týchto radov - či už Francúzom, alebo cudzincom, sa vzťahujú prísne kritériá, aby bola dodržaná čistota, dôstojnosť a hodnota aktu. Nebudem Vás zdržiavať detailmi, skrátka, nie je to ako u nás.
Úrad veľkého kancelára Čestnej légie sídli hneď vedľa Múzea d'Orsay, obe tieto budovy pretína pešia ulička Rue de la Légion d'Honneur. Pred múzeom sa často konajú verejné predstavenia, na vyleštenej žulovej dlažbe tu Parížania v príjemnom tieni múzea občas dokonca tancujú argentínske tango.
Ale späť do príbehu. Tak nám pani ministerku navrhli na vyznamenanie. Úrad veľkého kancelára návrh ministra poľnohospodárstva schválil a pani ministerka bola pozvaná na predposledný februárový deň 2017 na slávnostné odovzdávanie štátnych vyznamenaní.
Letela z Viedne do Paríža tým istým podvečerným lietadlom, ktorým so letel i ja na rokovanie výboru OECD. Pani ministerka však mala docela nabitý program, i ona sa zhodou okolností mala nasledujúci deň najprv zúčastniť rokovania na úrovni rezortných ministrov OECD, pričom až podvečer ju čakalo slávnostné odovzdávanie Radu za zásluhy v budove Úrad veľkého kancelára Čestnej légie.
Náhodou sme sa stretli v lietadle. Ona už bola pekne usadená v biznis triede na začiatku lietadla, tak som ju, prechádzajúc do zadnej časti lietadla po slovensky len tak zbežne pozdravil. Pozrela na mňa, nahodila úradný úsmev a slušne odzdravila. V živote ma nevidela, takže to pozdravom aj skončilo. To sme si však obaja iba bláhovo mysleli... Jej asistentka Janka, žiadna herka, ale naopak, veľmi pekná, už na prvý pohľad poctivá, chudučká čiernovláska, ktorá kedysi pracovala u nás v korporáte a na OECD chodila pracovne veľmi často (so znalosťou prostredia preto sprevádzala pani ministerku i dnes), si poslušne sadla do economy triedy. Tam je miesto pre asistentov. Ale i ona raz možno bude ministerkou, lebo ako ministerkyňa asistentka sa stihla spoznať s veľa dôležitými ľuďmi. Veď i jeden slovenský premiér začínal ako asistent... A Janka má veru šarmu na rozdávanie.
Po prílete na letisko sme sa ešte v hale nakrátko videli, idúc k východu letiska, kývli sme si na pozdrav a za východom z Exit zóny ju už čakali ľudia zo slovenského veľvyslanectva, ktorí sa o jej ďalší pobyt mali protokolárne postarať. Ja som s kufrom odbočil na stanovisko letiskových autobusov, nevediac, či sa do mesta dostanem za pol hodinu, alebo za dve. To tu človek nikdy nevie, či sa dostane do večernej zápchy, štrajku, či cestnej uzávery počas inaugurácie prezidenta republiky. I to sa mi raz stalo.
Za pol hodinu, bola to fakt slabá polhodinka, nechápem ako, lebo som čakal klasické večerné nedeľné zápchy, ale o to lepšie, no skrátka sme za polhodinku dorazili do mesta, k Víťaznému oblúku, kde tieto autobusy majú zastávku.
Metrom som sa za desať minút dostal na hotel, vybalil a večer strávil dohodnutým stretnutím v reštaurácii s Monicou a Noémi, keďže open air tango sa nekonalo, nakoľko bol ešte chladný február.
MINYSTER OF...
Na druhý deň som sa v čiernom obleku vybral na rokovanie na OECD. Pri vchode som, čakajúc na registráciu, zazrel pani ministerku. Kývli sme si na pozdrav. Vybavený som bol rýchlo, kým ona nie, zjavne bol nejaký problém, tak som sa pri nej pristavil a prehodili sme zopár zdvorilostných viet. Nebol som žiadny jej podriadený, takže sa nebudem pred niekým cudzím ostýchať. O chvíľu dostala i ona svoju visačku a pripla si ju na kostým. Čo som si však na tej visačke všimol, mi hneď udrelo do očí. Pod jej menom bol v jej funkcii preklep ako kôň. „MINYSTER OF...“
Pomstime sa Jazykovednému ústavu...
Upozornil som ju na to. Sčervenela, chcela si vizitku strhnúť, ale potom si to rozmyslela, bez nej by sa nedostala ani cez turniket. Jej asistentka Janka ihneď išla túto chybu reklamovať na front office, ale márne, tam len dievčatá krčili ramenami, že tak to majú registrované v informačnom systéme. Zjavne sa stala chyba na slovenskej strane pri registrácii účastníkov.
Za ypsilon je päťka ako hrom. To je nespravodlivé, veď je to písmeno ako každé iné.
- Vidíte pani ministerka, ja stále tvrdím, že tie ypsilóny treba zrušiť, podpichujem ju. Nahnevane so mnou súhlasí.
- Ypsilon, nie ypsilóóón. Z yp-silónu sú len silóóónky. Vyslovujte pekne krátko, opravuje ma pani ministerka.
Keď v diktáte zo slovenčiny zabudnete jednu, dve čiarky, stále máte šancu dostať jednotku, ale za ypsilon je u väčšiny učiteľov z fleku päťka ako hrom. To je nespravodlivé, veď je to písmeno ako každé iné. No nie?
- Navrhnite to na vláde ministrovi kultúry, je to spisovateľ, iste to pochopí, iste aj dostal zopár pätiek z diktátu presne za to isté. Pomstime sa Jazykovednému ústavu... Vive la résistance!... trollujem pani ministerku.
- Viete za akú stranu som nominovaná, aj Štúr s Hollým písali s ypsilonom, ten to má dokonca v priezvisku, to je politicky nepriechodné, odpovedá.
No, aspoň som to skúsil...
Vy už ste minister?... žoviálne sa na mňa usmeje .–Nabudúce, Ángel, až nabudúce...
Odprevádzam ju po chodbe dole k rokovacím miestnostiam, tá moja je až na konci chodby. Ešte jej otváram dvere do rokovacej sály, kde majú mať svoj ministerský Top Guy Meeting, z dverí akurát vychádza generálny tajomník OECD, zrazíme sa s ním vo dverách...
– Vy už ste minister? žoviálne sa na mňa usmeje.
– Nabudúce, Ángel, až nabudúce... kontrujem mu, tľapnúc sa po ramene, míňajúc sa vo dverách.
Pani ministerka na mňa v rozpakoch nechápavo hľadí. Nepozná históriu tejto situácie.
- Krásny deň, zaželám jej, otáčam sa a idem si nájsť svoju rokovaciu miestnosť.
***
Cez obed sme sa opäť stretli na chodbe, to už som od ľudí z našej Stálej misie pri OECD vedel, kam sa pani ministerka chystá.
-Gratulujem pani ministerka, je to úspech pre celé Slovensko. Možno sa prídem na to Vaše dekorovanie pozrieť.
-Ak máte pozvánku, tak Vás tam rada stretnem, usmeje sa, pomysliac si o tom svoje.
Lenže pani ministerka nevie jednu vec: Múzeum d'Orsay je s budovou Úradu veľkého kancelára Čestnej légie spojené podzemím. A jedna moja kamarátka, Slovenka Danka, je v d'Orsay kurátorkou. Kedysi pracovala u nás v korporáte, potom ako slovenská delegátka v parížskom sídle UNICEF, odkiaľ cez svoje kontakty na francúzskom ministerstve kultúry, presnejšie priamo na ministra, veľkého milovníka krásnych objektov, získala spomínané miesto kurátorky. Ani sa jej kariére nemôžem diviť, lebo okrem rozhľadu, inteligencie a výnimočného vkusu je to na svoje roky stále výnimočne krásna žena. Taká štíhla modelka, s perfektne udržiavanou a vyšportovanou postavou. I to diskrétne tetovanie, od ktorého som ju márne odhováral, vie decentne skryť.
Ale naspäť do príbehu... Kedysi bola na mieste Úradu prístavba železničnej stanice, tej, ktorú neskôr prestavali na slávne múzeum. A v prístavbe bol zriadený Úrad. Ale podzemie ostalo spojené, je síce stavebne oddelené, no ale – čo je raz spojené, to je navždy spojené...
Danka pozná všetky zákutia, tajné miestnosti i skratky v budove múzea. Nemusel som ju veľmi prehovárať a navečer, tesne po záverečnej ma vpustila služobným vchodom dnu. Zišli sme poza kovové schody dvomi podzemnými podlažiami do pivnice, míňajúc depozitáre s originálmi slávnych diel. Prešli sme dvomi ťažkými kovovými dverami, až sme sa dostali k úzkej kamennej chodbe s ešte užšími koľajnicami, pripomínajúce koľajničky pre vagóny na detskej železničke. Tadiaľto kedysi vozili na nástupištia poštové balíky.
Pripadal som si ako vo francúzskom pseudohorore Belphégor -Fantóm z Louvru so Sophie Marceau v hlavnej úlohe. Ten film začínal náhodne objavenou puklinou v stene obytného domu, susediaceho s Louvrom, cez ktorú sa Sofie so svojim priateľom dostali do múzea. Ale to bol iba film, a medzi nami, docela pritiahnutý za vlasy, pričom Sofiine plné pery boli na ňom asi jediným uveriteľným faktom, na ktorý sa dalo pozerať.
Prešli sme tmavou chodbou, tušiac, že sa nachádzame pod cestou medzi múzeom a úradom. Po desiatich metroch sme zastali pred medenými dverami pokrytými zelenou patinou a obitými kovovými nitmi ako na nejakej stredovekej hradnej bráne. Vložila do nich taký veľmi dlhý, akoby trezorový kľúč, odomkla a so škripotom ich otvorila.
Chcel som vojsť dnu, no zastavila ma. Priložila čip k dobre ukrytému snímaču, inak by sa spustil alarm.
- Teraz už môžeš vojsť, ale ja o ničom neviem, jasné? Von trafíš cez východ Úradu aj sám, povedala, ukazovákom sa mi dotkla pier a popriala mi dobrú zábavu.
***
Prechádzal som pivnicou Úradu veľkého kancelára. Všade v regáloch boli šanóny s menami, asi zložkami dekorovaných nositeľov Radu Čestnej légie a Radu za zásluhy. Vstupné dvere do archívu boli z vnútra na pohybový snímač, čo ma prekvapilo, lebo zrazu sa predomnou z ničoho nič roztvorili a ja som pozeral do vstupnej haly tejto nenápadnej jednopodlažnej budovy, kde boli dekorovaní najväčšie osobnosti Francúzska i vzácni hostia zo zahraničia.
V krásnej historickej hale, ktorá bola kedysi zjavne nóbl vlakovou čakárňou pre lepších ľudí, boli postavené stĺpiky s natiahnutými červenými smerovacími páskami, cez ktoré museli prejsť kontrolou všetci návštevníci. Doklad totožnosti, pozvánka, ako pri registrácii na rokovanie OECD. Bola tu už docela tlačenica. V dave som zahliadol pani ministerku i jej asistentku Janku. Prehrabovali sa v kabelkách.
Rad Čestnej légie bol Napoleonov výmysel
Nastala zaujímavá scéna: asistentka Janka vcelku logicky nemala pozvánku, zjavne si ale myslela, že tak, ako na Slovensku, sa aj v civilizovanejšom svete dostane všade na nejaký pofiderný služobný preukaz a že sa jej tu všetci poklonia len preto, že ona je nejakou ministerkinou asistentkou. Chyba lávky, bez pozvánky sa musela i so svojim slovenským pasom a pekným zadočkom ponižujúco otočiť na opätku a ostať vonku, … smola. Iný kraj, iný mrav. Nie je EÚ ako EÚ. Pani ministerka s diplomatickým pasom, prináležiacim k jej funkcii, mohla bez problémov vojsť dovnútra. Samozrejme, že mala aj pozvánku. Veď mala byť dnes dekorovaná.
Bolo tu asi päťdesiat ľudí. Udeľovanie radov a vyznamenaní sa zväčša deje hromadne v hlavnej sále Múzea Čestnej légie, pokiaľ totiž nie ste prezidentom, tak kvôli vám samučičkému takúto parádu nezorganizujú. Dnes tu má byť dekorovaných štyridsať osobností, dvadsať z nich Radom Čestnej légie a rovnaké množstvo Radom za zásluhy, a to vrátane pani ministerky.
Každý dekorovaný hosť, ktorý prešiel kontrolou, dostal osobitnú visačku, buď s francúzskou trikolórou alebo s emblémom Úradu. Samé o sebe docela pekný suvenír. Aby sa nemiešali s ostatnými hosťami, zväčša novinármi, tí dostali iba také bežné plastové visačky.
No ja som nemal žiadnu. Ale vo vrecku som mal visačku z OECD, tak som si ju pripol. Na prvý pohľad sa nelíšila od tých novinárskych. So far so good.
Všetci hostia živelne postupovali do hlavnej sály s veľkými francúzskymi oknami otočenými na nábrežie Seiny, s parkom Tuileries v pozadí. Na stenách viseli nadrozmerné obrazy - Napoleon na bielom koni, nejaké epochálne bitky, ...no veď koniec koncov, Rad Čestnej légie bol Napoleonov výmysel.
-Vy máte diplomatický pas? pýta sa ma pani ministerka, keď sme sa stretli v hale už za kontrolnou líniou.
- Nie, ja mám lepší, vy ten svoj po skončení ministerskej funkcie musíte odovzdať, mne ten môj patrí nastálo... a nevinne sa na ňu usmejem.
- Čo je to za pas? Vyzvedá.
- Noo, povedzme, že taký multipas... taký, čo otvára všetky dvere a všetky náručia... hovorím tajomne.
V predsálí sa motal taký starý, prešedivelý, okuliarnatý pán, podľa výzoru som ho typoval na nejakého uznávaného profesora. Stále niekam pokladal svoju tašku a stále ju zabúdal. Zrazu sa obrátil na mňa a opýtal sa ma, kde sú tu toalety. Ukázal som na dvere za ním. Poďakoval sa a poprosil ma, či by som mu nepodržal tašku a papiere. Ani nepočkal na odpoveď a už som mal v ruke ťažkú koženú úradnícku tašku a pod pazuchou lajsto papierov v euroobale i s visačkou s trikolórou.
No dobre, počkám, dúfam že to dedo stihne do pár minút.
Ale nie, dedo si dával na čas, päť minút a stále nič. Začal som byť nervózny, tak som za ním zašiel na toaletu, či sa mu náhodou niečo nestalo.
- Monsieur... volám do kabínok.
- Áno, hmm, tu som, počkajte prosím, znela odpoveď z jednej z nich.
Už som jedným z nich, stres zo mňa opadá
Vyjdem z toaliet, akurát včas, lebo asistenti už uzavreli vchod do budovy a smerujú oneskorencov do hlavnej sály. Ak sa mi bližšie pozrú na visačku, odhalia ma, pomyslím si. Čo mám robiť? …
No nič, dedo trafí aj sám. Takticky som sa skryl doprostred poslednej skupinky hostí, smerujúcich do sály. Moja biela visačka medzi nimi svietila, ako keby som bol ich turistickým sprievodcom. Naisto ma odhalia. Našťastie si všimnem, že pánko z toalety má v euroobale svoju visačku s trikolórou. Hneď skladám svoju a pripínam si tú jeho. Už som jedným z nich, stres zo mňa opadá. Ceremoniár rozdeľuje hostí podľa farby visačky, trikoloristi doľava, emblémisti doprava. Mňa stavajú doľava na koniec rady trikoloristov. Odkladám dedovu tašku a papiere za seba k stene.
No to bude prúser, dedo sa vráti z toalety a ja budem mať hanbu ako Brno. No, ale sám som sa do toho dostal. Nemal som sem liezť....To bude hanba... pomyslím si.
Všetci štyridsiati sme stáli zarovnaní v jednom šíku. Mne to náramne vyhovovalo, stál som v zákryte, nikto na mňa nevidel.
Zrazu sa otvorili dvere a s ceremoniárom vošli traja páni. Zaznela francúzska hymna. Spieval som ju mnohokrát, tak som ju s ostatnými zaspieval i teraz, aspoň mi to dodalo odvahu a prestal som myslieť na deda na toalete.
Boli to rezortní ministri školstva, kultúry a poľnohospodárstva. Oni rozdávali Rad za zásluhy. Ceremoniár vyvolal podľa mena dotyčného dekorovaného, ten predstúpil, nechal si príslušným ministrom pripnúť Rad so stuhou, prevzal dekrét v semišových doskách a vrátil sa naspäť do rady.
Ako desiata predstúpila pani ministerka. Bola na to nesmierne hrdá, bolo jej to vidieť na očiach. I ja som jej to od srdca prial. Po odovzdávaní medaily sa otočila a vracala sa do rady. Zrazu pozrela doľava smerom k vstupným dverám, kde som stál ja a na konci rady zbadala mňa. Normálne som videl, ako na sekundu zamrzla počas chôdze. Vrátila sa pomaly do rady a vykukla na mňa. A ja som sa zasunul v rade. A ona zasa výkuk a ja zákuk.
Prvá dvadsiatka dekorovaných bola vybavená. Ich ceremoniál skončil, ministri odišli. My všetci sme však ostali nepohnuto stáť, iba prvá dvadsiatka si ošahávala medaile a blahosklonne sa na seba navzájom usmievali. Až na pani ministerku, tá stále vykukovala z radu na mňa. O minutú sa opäť otvorili tie isté dvere a do miestnosti vošiel sám úradujúci prezident Francúzskej republiky.
Monsieur Cotte! ... Aha, to mám byť ja...
-Dedo, kde ste, to bude hanba, nezaspali ste na toalete? pomyslím si zúfalo. Hymna sa už druhýkrát nehrala, takže som ostal so svojimi myšlienkami sám.
Ceremoniál sa opakoval, tentoraz sa však udeľovali Rady čestnej légie. Jeden I. triedy, deväť II. triedy, zvyšných desať III. triedy.
Dekorovaný predstúpil pred prezidenta republiky, ten mu pripol Rad so stuhou, podal mu ruku a odovzdal dekrét. A tak sa kocky domina blížili pomaly, ale iste ku mne. Všetci už boli dekorovaní, pán vedľa mňa sa práve vracal do rady, hypnotizovaný mojim pohľadom. Postoj chvíľa, aká si mi ukrutne krátka...
- Monsieur Cotte! zahlásil ceremoniár. Ostalo ticho...
- Monsieur Cotte! zopakoval...
- Aha, to mám byť ja...dedukujem.
Toto kolo som vyhral ja, pán prezident. Večer doma porozprávajte Ségolene....
Vystupujem z rady a idem k prezidentovi republiky. Prezident na mňa pozrie, udivene prižmúri oči a potichu povie:
-Vous etes...
- hmmm...Monsieur Cotte... a mrknem obočím.
Pripadám si ako Mr. Bean na otváracom ceremoniáli olympijských hier v Londýne, keď imitoval klavíristu slávnostného zahajovacieho koncertu.
Prezident republiky mi pripína Rad III. triedy v hodnosti commandeur, potrasie mi rukou a odovzdáva dekrét. Otáčam sa a idem na svoje miesto. Avšak pohľad do očí pani ministerky si nenechám ujst. Vidím, ako na mňa pozerá s otvorenými ústami a z pier jej odčítam „Monsieur Cotte???“
Prezident republiky odchádza z miestnosti, no neodpustí si rýchly pohľad mojim smerom. Pohľady sa nám na sekundu stretli.
Toto kolo som vyhral ja, pán prezident. Večer doma porozprávajte Ségolene....telepaticky sa mu snažím vnuknúť odkaz zo Slovenska.
Škandál bol zažehnaný.
Ceremoniár otvorili dvere, ktorými sme vchádzali. Stál som posledný v rade, takže som prvý vychádzal. Schmatol som tašku a papiere a rýchlym krokom som vyštartoval zo sály smerom k toalete. Vpálil som dnu. Dedo si akurát utieral ruky.
-Monsieur Cotte. Mám Vám z poverenia pána prezidenta odovzdať Rad čestnej légie. Blahoželám.
Na toaletný stôl mu kladiem jeho tašku s papiermi, odopínam si z klopy saka Rad Čestnej légie, chvatne mu ho zastrkávam stuhou do horného vrecka saka, do ruky mu podávam dekrét, stískam mu pravicu a chvatne vychádzam z toalety.
Počkať, čo to mám vo vrecku saka?
Dekorovaní hostia už odchádzali, počkal som, kým všetci vyjdú a rýchlou chôdzou vychádzam z budovy, stratiac sa za rohom. Až tam som si zhlboka vydýchol.
Snažím sa pôsobiť nenápadne a stratiť sa medzi turistami, prechádzajúcimi sa vysvieteným večerným Parížom. Na saku nahmatám vizitku s trikolórou, bleskovo si ju strkám do vrecka saka.
Počkať, čo to mám vo vrecku saka? Malý odznak Radu čestnej légie, ktorý sa pripína do dierky na klopu saka. Musel vypadnúť z dosiek s menovacím dekrétom. No čo, nechám si ho, dedo by si ho iste nevedel ani pripnúť. Tak na pamiatku... Ďakujem, dedo.
***
Na druhý deň odlietam domov. Na letisku zbadám v odletovej hale sedieť pani ministerku. Keď ma uvidela, ostala ako obarená, nezmohla sa ani na slovo. Stále mala na kostýme visačku s menom a preklepom MINYSTER. Podišiel som k nej, pokľakol, vytiahol som čierne centrofixové pero a ten Y som jej na vizitke preškrtol. Hovorím jej pri tom:
- Skláňa sa pred Vami Commandeur Čestnej légie. Raz ten ypsilon zrušíme, pani ministerka. Ešteže ho nemáte v mene.
***
To ale bola jazda... Ďakujem, Monsieur Cotte!
.
.
.
Foto: ja, www.google.com/maps
https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%98%C3%A1dy,_vyznamen%C3%A1n%C3%AD_a_medaile_Francie
https://www.legiondhonneur.fr/
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Ronald Roof pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.