Parížska záchrana Noemi

Parížske tango má svoje čaro. Miestna komunita je veľká, tvoria ju stovky tanečníkov, navštevujúcich asi desať pravidelných a veľmi známych milong, príležitostné semináre svetoznámych učiteľov, gala predstavenia i tango festivaly. Parížske tanečnice sú krásne, pestované, sebavedomé ženy, obliekajúce sa ako top modelky – a dajú si na tom extrémne záležať, aby vyzerali žiaduco a pritom elegantne. Nepustia si však k telu hocikoho, sú nedostupné, obzvlášť voči neznámym tanečníkom, ktorých nemajú načítaných z milong a nechcú ísť s nimi naslepo na parket strápniť sa. Líder sa musí fakt snažiť, aby si ho top tanečnice všimli a akceptovali ho. Inak bude odkázaný na kurzistky a začiatočníčky a obvykle potrvá niekoľko milong, kým sa na nich predvedie ako skúsený tanečník, ktorý vie zatancovať na rôzne rytmy, rôzne typy tancov, dodržuje tango etiketu, dresscode a vie sa džentlmensky správať k ženám. Obzvlášť k Francúzkam. Až potom je akceptovaný v parížskej tango komunite a potom sú mu odhalené všetky tajné zákutia tejto čarovnej scény.

„Parížske tanečnice sú krásne, pestované, sebavedomé ženy, obliekajúce sa ako top modelky – a dajú si na tom extrémne záležať, aby vyzerali žiaduco a pritom elegantne. Nepustia si však k telu hocikoho, sú nedostupné, obzvlášť voči neznámym tanečníkom...“

Paríž je však miestom aj pre iné spoločenské akcie. Je to pulzujúca svetová metropola plná denného i nočného života, ktorá ide spať až za ranného brieždenia. Bývam tu pracovne celkom často. Nežijem tu však len tangom, toto mesto ponúka veľa iných inšpirácií, pohľadov, chutí, vôní, dojmov. A keď tu je človek pracovne, mesto vníma inou optikou, než akou sa na mesto pozerá bezstarostný turista.

V jeden sychravý decembrový predvianočný večer (tu v Paríži v decembri nezvykne snežiť, iba ak pršať, a ak aj výnimočne nasneží, tak len centimeter-dva) som sa po celodennom pracovnom rokovaní v sídle jednej medzinárodnej organizácie, v snahe vyvetrať si hlavu, rozhodol ísť pešo až na hotel, cez môj obľúbený XVI. parížsky obvod. Je to oblasť buržoáznych mestských palácov, miesto, kde bývajú „lepší ľudia“, sídlia tu veľvyslanectvá, medzinárodné organizácie, veľké svetové korporácie, múzeá, v minulosti tu bývali slávni spisovatelia, ktorých busty a pamätné tabule zdobia priečelie okázalých budov. Je to oblasť, kde bývať alebo pracovať znamená mať úspech. Prešiel som až k Víťaznému oblúku, do XVII. obvodu a pustil som sa dole po Avenue de Wagram. Parížania majú skvelý zvyk pomenúvať ulice po slávnych víťazstvách z Napoleonských vojen. Wagram je dedinka pri Viedni, jedno z bitevných polí, kde Napoleon zvíťazil, keď tiahol na Bratislavu. A mimochodom, Rue de Presbourg je hneď oproti Avenue de Wagram. Trése intéressant...

Na Avenue de Wagram č. 39, v tichom, ale hotelovou budovou od ulice dosť necitlivo obostavanom vnútrobloku, susediacom práve s mojim hotelom, stojí slávna koncertná sála Salle Wagram, kde sa nakrúcala legendárna záverečná tanečná scéna z Bertolucciho filmu Posledné tango v Paríži. Je to miesto spoločenských akcií, koncertov, recepcií, svetových súťaží v spoločenských tancoch a najrôznejších predstavení. Vchádzajúc do hotela som si cez bočnú presklenú stenu recepcie všimol, že sa v Salle Wagram svieti. V presklenom foyeri sa tam v nenútenej konverzácii zabáva hlúčik mužov a žien, oblečených v tmavých oblekoch a večerných dámskych róbach. Asi nejaký firemný vianočný večierok, pomyslel som si a pozdraviac recepčného som pokračoval na izbu.

„...pokúsim sa dostať dnu, hostia už odchádzajú, nejak sa prešmyknem na to posvätné miesto, kde Marlon Brando s Máriou Schneider tancovali svoje slávne škandalózne tango.“

Na večer som už nemal žiadny plán, na vianočných trhoch dole na Champs-Élysées som bol tento týždeň už trikrát, tak som podvedome rozmýšľal, čo s načatým večerom. Zapol som si televízor, skôr ako podmaz, a začítal som sa do pracovných emailov, až som si pri televíznych správach o jedenástej uvedomil, koľko je hodín. Zavrel som počítač, pozrel z okna smerom do vnútrobloku, kde sa v Salle Wagram stále svietilo a ľudia kmitali dnu i von, len tak naľahko, v sakách či len košeliach pofajčiť a podebatovať. Poniektoré páry a jednotlivci už v kabátoch odchádzali z večierka, preplietajúc sa hlúčikom a nahlas sa lúčili, želajúc si šťastné Vianoce.

Záverečná, pomyslel som si. Vtom mi blyslo hlavou: som tu posledný večer, zajtra odlietam, čo tak pozrieť si túto slávnu sálu zvnútra, no veď oblečiem sa, tmavý oblek mám, pokúsim sa dostať dnu, hostia už odchádzajú, nejak sa prešmyknem na to posvätné miesto, kde Marlon Brando s Máriou Schneider tancovali svoje slávne škandalózne tango. Obliekol som sa, navoňal, výťahom zišiel na recepciu, kývol na recepčného, prekvapeného, že idem von len tak naľahko ležérne v obleku a zamieril som k svätyni tanga.

Hrdlo mi stískalo, ako som sa blížil k jej preskleným dverám. Prešiel som okolo debatného krúžku fajčiarov, potiahol za ťažké madlo dvojkrídlych dverí a vošiel dnu. Do očí mi padol veľký dvojmetrový billboard jednej svetovej farmaceutickej firmy. Aha, jasné, už chápem, to sa dobre plesá v Paríži, keď majú takýto skvelý biznis, pomyslel som si a nikým neregistrovaný som pokračoval po schodoch na prvé poschodie do hlavnej sály. Po troch stranách sály boli rozmiestnené okrúhle banketové stoly s bielymi obrusmi, v strede ten slávny, grandiózny, ambientne osvetlený tanečný parket s naleštenými parketami, cez ktorý s taniermi prechádzali ľudia k bufetovým stolom. Svätokrádež, takto pre kus bravčového pobehovať po parkete, na ktorom tancovali najlepší svetoví tanečníci, pohoršil som sa.

Na prekvapenie bola sála ešte z polovice plná hostí, tak zo dvesto ľudí, ale zábava už viazla, pôvodne jednoliata masa zabávajúcich sa hostí bola atomizovaná na skupinky ľudí, ktorí pri stoloch izolovane debatovali nad taniermi a fľašami šampanského. Osvetlenie sály bolo decentne tlmené, s jemným modrým nádychom, v ktorom sa odrážali biele košele prítomných pánov. Tretina stolov bola poloprázdna, hostia už odchádzali domov. Dídžej so slúchadlami, sediaci na vyvýšenom stupienku si púšťal skladby podľa svojho výberu, mal veľmi dobrý vkus na výber hudby, stredný prúd, jazz, disco, letné hity..., citlivo prispôsobené publiku, no veď farmafirma si nenajme žiadneho amatéra. Na parkete sa pohupovali dva vysmiate páry.

Čím ďalej od stredu parketu, tým viac sa priestor sály zahaľoval do modrého šera. Dokonalé mimikri pre moju prehliadku. Z barového pultu pri vstupe som si zobral drink a pomaly, nenápadne som chodil po okraji parketu, nasávajúc atmosféru miestnosti, nohami hodnotiac kvalitu povrchu a hladiac na steny s matne viditeľnými zarámovanými plagátmi tanečníc v štýle Belle Époque. Dokonale som do priestoru zapadol, nikto si ma nevšímal. Obišiel som sálu a vrátil sa k baru.

Pomedzi hostí pobehovala pekná vysoká dlhovlasá brunetka na vysokých opätkoch, štýlovo oblečená v tmavomodrom kostýme. Vždy sa pristavila pri ústrednom, krásne zdobenom stole, zjavne s vrcholovým manažmentom, v ktorého strede sedela výrazná blond dáma okolo štyridsiatky v ružovom kostýme od Gautiera a päť postarších, dôstojne prešedivených mužov. Vytušil som, že je to jej šéfka a ona jej asistentka. Nahla sa zozadu k svojej šéfke, ktorá jej so strohým príkazom podala úsečným pohybom ruky nejaký zložený lístok, s ktorým docupitala k žoviálnemu pánovi u vedľajšieho stola, potom k ďalšiemu niečo mu diskrétne pošepkať, a okamžitý návrat k šéfke povinne jej referovať o splnení úlohy. Situácia sa neustále opakovala. Celovečerný aport na akcii, ktorá bola pre všetkých ostatných relaxom po úspešne zavŕšenom obchodnom roku. Chúďa asistentka. Dievča pre všetko.

Ležérne som sa opieral o barový pult. Asistentka prebehla popri mne do foyera predať niekomu odkaz, začul som slová „taxi pour madame“. Potom sa otočila, zhlboka vydýchla, spomalila a oprela sa o barovú stoličku vedľa mňa. Zobrala do ruky pohár šampanského z rady welcome drinkov, ktoré tam trónili nastúpení ako Napoleonovi vojaci. Bola unavená, utýraná, vystresovaná, viditeľne si tento večierok vôbec neužívala, ako jediná sa nezabávala, ale tvrdo pre svoju nekompromisnú šéfku pracovala na zábave iných. Videl som na nej, že si túžobne želá, aby už bol koniec, aby jej šéfka už konečne odišla domov a ona si mohla vydýchnuť. Sklonila hlavu, pridŕžajúc stopku pohára medzi prstami a druhou rukou si unavene prehrabla vo vlasoch. Bolo mi jej ľúto.

Monica a Noemi (dole)

„...čierny kostým od Yves Saint Laurenta, jemné sieťované pančuchy a na nohách vysoké čierne otvorené lodičky s jemnými zlatými písmenami na podpätku SupadanceTango. Neverím... Tanečnica.“

Cink, priťukol som si s ňou bez opýtania. Prekvapene zodvihla hlavu a pozrela na mňa. Nepovedala nič, ale v jej očiach som vytušil upozornenie, aby som jej dal pokoj. „Prepáčte, slečna. Máte to dnes náročné, ospravedlňujem sa“, povedal som je. „Každý deň to mám náročné, už nevládzem“, odvetila.

Sklopil som zrak na znak pochopenia jej situácie. Hodil som pri tom nenápadne očkom po nej postave – čierny kostým od Yves Saint Laurenta, jemné sieťované pančuchy a na nohách vysoké čierne otvorené lodičky s jemnými zlatými písmenami na podpätku SupadanceTango. Neverím... Tanečnica.

„Tango?“ Strelím od pásu otázku, na ktorú však už poznám odpoveď. Nečakala to, zdvihla hlavu a prekvapene na mňa pozrie. Videl som, ako jej telom prebehla elektrizujúca vlna záujmu.

- „Odkiaľ viete....?“ opýtala sa.

- „Vaše topánky, moja obľúbená značka.“ odvetím.

- „Aha,... ale netancujete, že?“ kontruje.

- „Hmm, Supadance si nekupujem do divadla.“ a usmial som sa. Hlavou som jej pokynul smerom k parketu. „Poďte, v najhoršom Vás tá beštia vyhodí ...“.

- „...Tak poďme!“ odvetila a bolo vidieť, že už je jej to jedno.

- „Noemi “ dodala.

Predstavil som sa jej tiež, pozerajúc jej na pery, na ktorých som konečne uvidel, že sa usmiala. Držiac sa za ruky sme prechádzali okolo dídžeja, nahol som sa ponad jeho mixpult a niečo mu povedal. Pokýval hlavou, usmial sa, vybral z puzdra CD Otros Aires a zasunul ho do prehrávača. Stlačil enter a zjavne bol zvedavý, čo sa bude diať, lebo zrazu sa vystrel na stoličke a šibalsky začal pozerať po sále.

„Presne toto potrebovala cítiť, že je chcená, že aj ona vie byť tou žiadanou ženou, po ktorej niekto túži. Ponorila sa až na samé dno svojej vášne. Obetovala pre tento okamih svoju povesť, svoju budúcnosť.“

Uviedol som ju na parket. Neveriacky stála uprostred neho, presne pod centrálnym krištáľovým lustrom a tiene, ktoré vrhal, jej dopadali tesne okolo nôh. Sálou sa začali ozývať prvé tóny "Barrio de Tango” pecka s voľnými vibrujúcimi rytmami, presne to, čo potrebovala zažiť, precítiť ten pohyb, ten rytmus, tú esenciu života. Hudba v nej začala vnútorne rezonovať. Cítil som, ako sa zhlboka nadýchla životodarného kyslíka, vitálnej energie, nádeje, teraz konečne pochopila, že ešte žije.

Rozbehli sme sa po parkete vo víre divokosti, dlhé kroky striedali sacady, zdvíhačky, zakláňačky. Marlon Brando a Mária Schneider, šelma a jej korisť. Jej chirurgicky presné, vysoké, nebezpečné ganchá budem cítiť medzi stehnami naveky. Presne toto potrebovala cítiť, že je chcená, že aj ona vie byť tou žiadanou ženou, po ktorej niekto túži. Ponorila sa až na samé dno svojej vášne. Obetovala pre tento okamih svoju povesť, svoju budúcnosť. Skladba strieda skladbu, jedna za druhou, piata, šiesta, siedma, bez cortiny, päť sekúnd na výdych a opäť vie byť zasa divokou. Toto je náš živočíšny koncert. Explózia vášne. Naše Posledné tango v Paríži.

Láske a vášni neprikážeš...

Všetci v sále už dávno stíchli, hypnotizovaní našim tangom. Veľká šéfka sedí za stolom, opierajúc sa lakťami o stôl, so spojenými dlaňami pred ústami a pozoruje toto naše sebecky vášnivé predstavenie. Oči sa jej dojato lesknú, až v jednej chvíli jej začínajú po odmeranej tvári stekať slzy. Odrazu je to iná žena. Roztápa sa. Rozpamätáva sa, že aj ona bola kedysi dávno plná spaľujúcej lásky a vášne, schopná obetovať sa pre niekoho opätované city, tak ako jej mladá asistentka Noemi.

„Ostali sme v objatí na parkete, hladiac sa po vlasoch, cítili sme navzájom svoj pot na perách a nevedeli sme sa toho nabažiť.“

CD dohralo, samo sa vysunulo z prehrávača. Dídžej sa prehrabuje v šanóne s CDčkami, zúfalo hľadajúc ďalší tangový album, ale po chvíli rezignuje a s odprosujúcim pohľadom na nás submisívne pozrie, zavrtiac hlavou. Príbeh skončil.

Tvár jej chytila do dlaní a vrúcne ju pobozkala na ústa.

Ostali sme v objatí na parkete, hladiac sa po vlasoch, cítili sme navzájom svoj pot na perách a nevedeli sme sa toho nabažiť. Pohľady nám skĺzli na ústa: „Nie, nemôžeš ma mať, oddala som sa ti len tu a teraz. Zabudni na mňa i na môj osud.“ pošepkala mi smutne.

Zrazu veľká šéfka vstala od stola a pomalým, dôstojným krokom k nám pristúpila. Noemi sa odo mňa odpútava, otočí sa k nej, zdvihne hlavu a so vzdorovitým výrazom hrdej parížskej komunardky očakáva svoju popravu. „Pre teba som odteraz Monica“, prehovorila s pokorou a so slzami v očiach veľká šéfka. Tvár jej chytila do dlaní a vrúcne ju pobozkala na ústa.

Ostal som pozerať na túto scénu v nemom úžase, ale všetko som to srdcom chápal. Prišlo mi to také logické, úprimné, jemné a spravodlivé zároveň. „A prepáč mi za všetko, ako som sa k tebe správala. Od teraz budeme už len priateľky. Všetko ti vynahradím ...“, dodala Monica. Pozreli si navzájom do očí, úprimne sa na seba usmiali a objali sa okolo krku.

Moja záchranná misia skončila. Nechal som ich v priateľskom objatí na parkete, mali si čo povedať. Odchádzajúc zo sály sme sa na seba s Noemi na sekundu pozreli a v jej šťastnom pohľade som vycítil: „Som ti vďačná za to, čo si pre mňa urobil. Si môj záchranca, navždy.“.

A ako to bolo ďalej? ... Všetko skončilo presne tak, ako malo. Noemi už nie je ponižovaným dievčaťom pre všetko, ale vyrovnanou a šťastnou ženou, veľká šéfka už nie je prísnou ľadovou kráľovnou, je z nej láskavá, milá, empatická osoba, a ja ... ja som sa plný dojmov vrátil na hotelovú izbu, ráno som sa zbalil, nastúpil do taxíka čakajúceho na prázdnej ulici, ktorej hladká dlažba sa leskla po celonočnom daždi a ktorej názov symbolizuje víťaznú bitvu, ktorú včera vybojovala Noemi.

Sklonený na zadnom sedadle taxíka som sa cez okno pozeral na ubiehajúce mesto, ktorého obrazy sa mi zlievali v kvapkách dažďa, a v myšlienkach som si premietal včerajší nezabudnuteľný príbeh nášho posledného tanga v Paríži.

Ostali sme v kontakte. Takmer vždy, keď zavítam do Paríža, si všetci traja zájdeme na večeru, poprechádzame sa po nábreží Seiny a občas sa zatúlame na open air milongu kdesi pri západe slnka. Ale to už je iný príbeh...

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps, https://en.convention.parisinfo.com

https://www.imdb.com/title/tt0070849/?ref_=tt_mv_close