20.5.2023 12:30

Moje libanonské Tango s Bašírom

Vzduch priam vibroval, cítili sme to všetci, aký neuveriteľný magnetizmus sršal z tohto miesta. Akoby sa nám otvárala dimenzia do iného časopriestoru. Už len natiahnuť ruku a sme v staroveku...

V Bejrúte som bol prvý krát kedysi dávno, v deväťdesiatych rokoch, strávil som tu povinnú rotáciu. Bolo to pár rokov po skončení krvavej občianskej vojny, dosť na to, aby boli miestni ľudia opäť plní nádeje, šťastní, že je konečne mier, spomínajúc na svoje obete a aby sa nadýchli a opäť začali budovať svoj nový život. Všetko sa vracalo do normálu. V Bejrúte začínal pulzovať život, otvárali sa útulné kaviarničky v parížskom štýle, zábavné podniky, obchody, trhy, plážová promenáda plná hotelov, rezidenčných bytov a reštaurácií pod nimi, pulzovala denným i nočným životom, prichádzali zahraničné firmy, napredovala masívna výstavba, Paríž Blízkeho východu začínal byť opäť hodný svojho mena.

Nechám to plynúť...

Po vyše desiatich rokoch som sa do Bejrútu dostal opäť. Už ma však nečakal žiadny dril, napätie, stres, žiadna misia, žiadna akcia, žiadna práca, žiadne povinnosti, iba dlhý, dvojtýždňový chill-out. Oddych na pláži, výborné miestne špeciality vo skvelých reštauráciách a večer relaxačná vodná fajka v bare na nábreží, štýlové kaviarne a Tango... no skrátka ideálna dovolenka.

Nastavil som si svoj dvojtýždňový itinerár plný akcií, bol som zvedavý, čo sa tu za tie roky zmenilo, chcel som i obnoviť moje prachom zapadnuté kamarátstva so zopár miestnymi, či vytiahnuť von na obed, alebo večeru naše staré známosti, s ktorými sme s kamarátmi z regimentu trávili na pláži nejedny pekné chvíle, či navštíviť miesta, ktoré boli vtedy pred rokmi ešte rizikové, alebo sa len tak poflakovať a spomínať. Nechám to plynúť.

Na druhý deň mi pracovníčka slovenského veľvyslanectva doniesla do môjho hotela na promenáde na podpis nejaké papiere kvôli vystaveniu novému pasu. Nemusel som ísť na ambasádu, čo kvitujem. Nech diplomati makajú. Nielen recepcie a večierky... Niežeby som ten pas potreboval, mal som ešte jeden, iný, ale tento mi tu akurát exspiroval, tak mi vystavili náhradný.

Prišla taká ostrá G.I. Jane, v čiernom kabátiku, úzkych čiernych rifliach, kožených topánkach a čiernych pilotných okuliaroch. Vyšlachovaná tvrďáčka od pohľadu. Asi zo služby, s diplomatickým krytím. Dala si v tmavom hotelovom foyeri dolu tie slnečné okuliare – a áno, bola to ona. Andrea. Pamätám si ju z našej Jaguar Course, medzinárodnej súťaže špeciálnych jednotiek. Bez toho outfitu také nenápadné, vyšportované, štíhle žieňa, bez gramu tuku navyše. To sú najťažšie terče a zväčša aj najťažší súperi - každý ich podceňuje, drobná žena, čo tá už zmôže, … na Course dala zabrať všetkým tým prerasteným horám svalov zo špeciálneho prieskumu, v cross country na dvadsať kilometrov dobehla prvá s veľkým náskokom a v streľbe mala mušku ako terminátor. Škoda, že nebola v našom tíme, ale slovenskom. A teraz je na vyslaní tu v Bejrúte. Náhodička.

Gentleman si užíva potichu. Nie som síce gentleman, ale užívam si potichu.

- Čo tu robíš? Si tu pracovne? Andrea sa snaží nenápadne zistiť dôvody môjho pobytu v Libanone.

- Iba na oddych, obnoviť staré kontakty, tango, dobré jedlo, more a tak...

- No iste, už ti chýba len smoking a Aston Martin a môžeš si ísť s nejakou slečnou do kasína po filmovú zápletku, ty James Bond, ironicky mi vracia späť a podozrievavo na mňa hľadí.

- Vieš Andy, gentleman si užíva potichu. Nie som síce gentleman, ale užívam si potichu... žmurknem na ňu, oplatiac jej to rovnakou mincou.

Vyzvedala dôvody môjho pobytu (asi preto som nemusel na ambasádu, prišla zjavne ku mne na recon) ale zbytočne. Pritom dôvody môjho pobytu boli také prozaické, i ja mám nárok na oddych. Zobrala si mnou podpísané papiere a vo dverách mi dala letmé čau. Rád som ťa opäť videl, Andy...

***

Prvých pár dní som sa skutočne držal itinerára, stretol som sa so zopár miestnymi, zabavili sme sa, pospomínali pri vodnej fajke. O pár dní som si povedal, že by som chcel navštíviť nejaké milongy, Bejrútske tango je docela známe, organizuje sa tu dokonca jeden medzinárodný tangový festival. Pozrel som na internet, našiel som asi päť reštaurácií, kde sa konajú milongy, ale dnes v nedeľu iba dve: jedna v Salon Beirut na Mohammad Abdul Baki Street a jedna v Bare Bar-Daro na Badaro Street. Ten je bližšie od môjho hotela. Bolo rozhodnuté, v najhoršom, keď sa mi nebude páčiť, pôjdem taxíkom do druhého podniku.

Je to Avi? Je...nezmenil sa. Do čerta, čo tu ten robí...

Do Bardara som večer dorazil asi za štvrť hodinku. Bar je inšpirovaný typickými parížskymi kaviarničkami, s poctivými tonetkami pri poctivých drevených stoloch, mierne prítmie dokresľuje atmosféru a kupodivu tu hrá živá hudba. Miestna kapela hrala skladby od Piazzollu (no koho iného, on je stále mainstreamom). Na parkete tancovalo zopár párov, ale väčšina ľudí sedela pri stole a jedla, či pila. Nevedel som v tej chvíli odhadnúť, či sú to bežní hostia z reštaurácie, alebo tangueros, čo si sem prišli zatancovať, ale zaujímalo ma to iba do tej miery, či môžem nejakú tanečnicu vyzvať do tanca. Tanečné topánky na nohách a typické tangové pohľady sú najlepšími indikátormi, ako to zistiť. Ale najprv som si sadol bezpečne do kúta, omrkol všetky východy z miestnosti a objednal miestne grilované špeciality, ľahký grilovaný stejk so zeleninou, no voňalo to úžasne, po miestnych bylinkách. Veď predsa nielen tancom je človek živý. A k tomu miestne víno. Sedím, pozorujem tanečníkov, hodnotím, ktorú ženu vyzvem na parket a ktorú v žiadnom prípade nie, keď tu zrazu vidím na druhom konci podniku známu tvár.

Je to Avi? Je...nezmenil sa. Do čerta, čo tu ten robí...

Sedí nenápadne v kúte pri drinku s nejakou slečnou. Chvíľu ich pozorujem, ale nepripomínam sa. Nevyzeralo to však, že by tú slečnu balil, reč tela ich prezrádzala, že nie sú svoji, sedeli skôr tak civilne, nenápadne, počúvajúc hudbu a rozprávajúc sa medzi sebou.

Dojedol som, čašníčka odniesla prázdny tanier, pričom som jej povedal, že sa asi presuniem oproti, aby mi tam preniesla účet. Vstal som s pohárom vína a blížil sa nenápadne popri stene k sediacej dvojici, chcúc ich prekvapiť. Rozprávali sa stále medzi sebou, keď som však bol už asi tri metre od nich za stĺpom, zrazu stuhli a prestali sa rozprávať, pričom sa stále pozerali iba na seba, akoby nič. Odhalili ma, to som vedel hneď. Nemalo zmysel pokračovať v skrývaní sa, na to je tento chalan zo Sayeret Matkal väčší expert, tak som ležérne vyšiel spoza stĺpu.

-Šalom Aleichem, Avi, čo ty tu robíš? So slečnou takto tajne v nedeľu na rande za hranicami? Alebo si sa dal na tango...?

Prekvapený sme boli obaja, nevideli sme sa desať rokov. Zvítali sme sa, predstavil mi slečnu, pekná, vysoká, arabskými génmi strihnutá Nurit. Začali sme spomínať, i slečna pookriala, neviem, či tými soft drinkami, alebo našimi vtipnými príhodami. A po chvíli som si spomenul, odkiaľ ju poznám, pred tromi rokmi ma omylom zajala na Západnom brehu Jordánu počas operácie Mivtza Homat Magen. Tie jej stehná si pamätám dodnes.

A čo tu vlastne robíte vy dvaja, nebodaj máte niekoho na „hit liste“?

-Pamätáš na dovolenku v Damašku? Kebabáreň oproti Hlavnej pošte, na rohu križovatky, tam robili najlepší kebab v placke, aký som v živote jedol, nacpal som sa každý deň do prasknutia a hneď za rohom zasa predavač zeleniny robil úžasný pomarančový džús, tak som chodil od jedného pre jedlo k druhému pre džús dokola ako Rintintin, až som si musel povoliť opasok, čo som už nevládal jesť a piť. To je moja referenčná hodnota Kebabu, s tým porovnávam všetky ostatné, ktoré som vo svete jedol. Zatiaľ sa mu ani jeden nevyrovnal, i keď jeden Armén v Bratislave sa mu priblížil. A ako sme sa potom išli vyčurať za roh k tomu vysokému múru, a keď sme sa boli hotoví, zistili sme, že čuráme na múr kasární tankovej brigády. A hneď za rohom stála hliadka... keby nás vtedy chytili, tak by pre nás musel prísť veľvyslanec. Alebo poslať komando... smiali sme sa pri stole, až sa okolosediaci po nás obzerali.

A čo tu vlastne robíte vy dvaja, nebodaj máte niekoho na „hit liste“?

- Nie, naopak, s vážnou tvárou mi odpovedal Avi. Sme tu, aby sa nič nestalo. Chránime tu niekoho. Dá to zabrať. Máme tu na to tri tímy. Ale robíme iba vzdialený dohľad, zasahujeme iba v nevyhnutných prípadoch, keď ide fakt do tuhého. Bežnú ochranu nechávame na Libanončanov. Mlčím, po chvíli trochu otočím tému:

- Ten film Tango s Bašírom si videl?... ten je tak úžasný, výstižný, tak ucelene popisuje celú túto mizériu, čo tu v Libanone panuje. Nechcel by som byť miestnym politikom, mladý Assad tu stále cez svojich ľudí rozdáva karty, nedivím sa mu, pred sto rokmi boli Libanon a Sýria jeden štát, (takéto snahy máme i u nás na Slovensku), vy mu síce spoza hraníc sekáte po prstoch, ale do toho zase tí Palestínčania, ani po novembrovej Arafatovej smrti sa to neukľudnilo.

- Ten človek je na Assadovom hit liste, už síce nie je vo vysokej funkcii, ale opäť bude. Dovtedy nad ním držíme ochrannú ruku. Ale naša rozviedka nám hlásila, že Assad vydal príkaz na jeho odstránenie. A my tu už nemôžeme tak otvorene zasahovať, ako kedysi … Občas niekoho z nich dostaneme, naposledy predvčerom. Ale je ich tu veľmi veľa, pre Assada je to top priorita.

- Úbohá krajina, nikam sa to nepohlo, je mi z toho smutno.

Prichádzajúcu dezilúziu sme zapíjali vínom.

-Bavme sa o niečom veselšom, nie sme na pohrebe, navrhol Avi.

-Prepáč, idem si skočiť na parket, uvoľnila sa jedna skvelá tanečnica, prerušil som ho. Kývol som na jednu vysokú čiernovlasú dievčinu, prijala moje pozvanie a jednu tandu sme sa zvŕtali na Piazzollu. Tancovala dobre, moderne, občas sa snažila prebrať vedenie, a vôbec mi to nevadilo, lebo dievča fakt mala na to. Tancovala inšpiratívne, nekonvenčne. Bavilo ma to s ňou. Po skončení tandy som ju odprevadil k jej stolu a prisadol si nazad k Avimu a Nurit.

-Kde sme to prestali? Rozkokošený sa snažím nadviazať niť rozhovoru.

Avi mi dáva obočím signál, niekto, stojaci za mnou chce so mnou hovoriť...

Pozriem sa za seba a tam stojí s pohárom vína v ruke to dievča, s ktorým som pred chvíľou tancoval..

- Môžem si prisadnúť? Pýta sa nesmelo. Jasné. Pozvali sme ju k stolu. Prisadla si, nadviazali sme reč.

Volá sa Anouk, chodí do Lebanon Dance Academy, najlepšej tanečnej školy v meste. Ale absolvovala aj tangové workshopy v Londýne, Berlíne, Tokiu, Instanbule, Osle. Aj súkromné lekcie s majstrami tanga a vymenúva svetové esá, nad menami ktorých len s uznaním dvíham obočie. Chce v tom byť fakt dobrá. A fakt je. Má už po univerzite, takže má viac času sa venovať tancu.

-Wau, ale tieto workshopy a privátne lekcie idú do peňazí, a docela dosť.... uznanlivo prikyvujem a v duchu sa divím prečo toto krásne dievča celú svoju energiu a peniaze venuje niečomu tak jednostrannému a nezaloží si rodinu, spraví si PhD, hocičo, len nie všetko vsadiť na jednu kartu. Je to predsa stále len zábava... ,

- Peniaze nie sú problém, strýko mi vždy na moju záľubu dá, odpovedá.

- Kto je tvoj strýko? pýtame sa

- Rafik Hariri, odpovedala skromne.

- Avi a Nurit prevrátili očami, i ja som ostal ako obarený. Obaja pozreli zdesene na mňa.

-Čo sa deje? vystrašene sa pýta Anouk. Vadí Vám to? Myslela som, že vy, cudzinci nebudete predpojatí. Nemám tu veľmi nejakých priateľov, viete, keď ste raz z vysokých kruhov....

-Jasne, veď nič, veľmi radi sme ťa stretli, ehm, užil som si tanec s tebou veľmi, ehm, len sme boli prekvapení, že sem chodíš tak sama. Veľmi radi sa s tebou opäť stretneme, teda... zatancujeme, koktám zo seba.

Vymenili sme si kontakty, no Anouk sklamane odišla k svojmu stolu, domnievajúc sa, že aj my sme si vytvorili neviditeľný múr okolo jej osoby. Byť z takej váženej rodiny, to nie je len tak.

-Avi na mňa zúfalo s upreným pohľadom pozrel a zašeptal:

-Sakra! To Haririho chránime! To on je na Assadovom zozname!

***

- Poďme zajtra do Sýrie, len tak na výlet. Neboj sa, nemáme tam žiadnu prácu, poďme si vyvetrať hlavu. Vyber destináciu, akú chceš. Ale niekde blízko hraníc, zavolal mi v pondelok ráno Avi.

- Dobre, čo tak Krak des Chevaliers, stredoveký križiacky, či presnejšie templársky hrad? Krásne miesto nad údolím Bekaa, bude sa vám páčiť, navrhujem.

- Dohodnuté, zajtra ráno prídeme pre teba, odvetí so záujmom Avi.

Také jednoduché to ale nebolo. V pondelok na obed mi zavolala Anouk, že sa chce stretnúť. Tak sme sa stretli. Len na obed. Chcela by ísť so mnou tancovať. Tak sme večer šli. Len na praktiky do jej Dance Academy, lebo milonga v pondelok nebola žiadna. Ale len na tango, žiadne šikli-mikli, s takýmito high profile ženami je neradno si začínať.

- A čo zajtra, pôjdeš so mnou na milongu? domŕzala.

Vysvetlil som jej, že idem s priateľmi na výlet za čiaru, do Sýrie, na hrad.

No to si viete predstaviť, odbiť sa nedala, chce ísť s nami. Ako malé dieťa. Ale uľútostilo sa mi jej. Volal som Avimu. Nebol rád, povedal mi, že na starosti ju budem mať ja sám. A preberám za ňu zodpovednosť. A že, či má v pase napísané Hariri, priezvisko bývalého premiéra. Nemá, našťastie. To by v Sýrii ďaleko nedošla. A my s ňou tiež nie.

***

-Ty si Francúz? pýta sa Anouk na druhý deň na hraničnom priechode Aboudieh, keď sme si chystali pasy na kontrolu.

-Nie, Slovák. Len mám dva pasy . S francúzskym sa dostanem ďalej a skôr... (už to začína..., pomyslím si).

A vy ste z Uruguaja? pokračuje v otázkach na mojich kamarátov, pozerajúc na ich pasy.

-Sí, seňorita, odpovedajú Avi a Nurit s nebadaným zášklbom smiechu na ústach.

Byť vo vnútrozemí Sýrie chytený s izraelským pasom, to je zlé. A obzvlášť ak ste z jednotky Sayeret Matkal. To je na okamžitú guľku.

Po troch hodinách sme na svojom zaprášenom terénnom pick-upe Toyota Hilux dorazili pod majestátny križiacky stredoveký hrad. Také zrekonštruovaná poloruina. Asi ako Spišský hrad. Rovnako majestátny. Vonku bolo príjemne teplo. Ani mráčka, iba v diaľke na horizonte, dosť ďaleko na to, aby sme si od toho smeru robili starosti. Leda ak bezpečnostné... Keby tak vedeli, čo ich čaká za desať rokov...

Bolo už poobede, vstúpili sme do hradu, kým sme ho preliezli celý, boli už štyri hodiny. Odfotili sme sa pred miznúcim, ale ešte stále rozoznateľným templárskym nápisom Sigillum Militum Xristi.

-Avi, vedel si, že i Krištof Kolumbus mal na svojich plachetniciach ich templársku zástavu? Červený kríž v bielom poli. Nikto si toto jeho tajné posolstvo v tých časoch neuvedomil, nemali internet, haha. A išiel do Ameriky naisto, podľa starých templárskych máp, čo mu dal jeho svokor, potomok templárov, ktorého predkom sa podarilo utiecť po kráľovej zrade na poslednú chvíľu z Francúzska do Portugalska. Takže žiadna náhoda s tou Amerikou. Náhody sa nedejú.

Rozhodli sme sa prespať za hradbami hradu, je tu bezpečno. Sýria je policajný štát, tu môžete spať s miliónom dolárou pod hlavou na lavičke. Na túto ročnú dobu bolo extrémne teplo, i večer sa dlho držalo teplo, pomaly stúpalo z doliny sem hore na kopec. Ani sme nerozkladali stan, iba sme z korby auta vytiahli spacáky, s poctivo odpáranými nášivkami, prezradzujúcimi, že toto sú kvalitné izraelské, vojenské vaky, s dutými vláknami, rozložili sme si malý ohník a začali variť čaj. Slnko zapadalo nad údolím a my sme cítili v kostiach históriu celého tohto biblického regiónu. Tu sa robili svetové dejiny, tu sa bojovalo, tu sa trpelo, tu sa obetovalo. Vzduch priam vibroval, cítili sme to všetci, aký neuveriteľný magnetizmus sršal z tohto miesta. Akoby sa nám otvárala dimenzia do iného časopriestoru. Už len iskra a sme v staroveku, už len natiahnuť ruku a sme dvetisíc rokov späť.

Dopili sme čaj. Avi a Nurit si zipsom spojili svoje spacáky a vliezli si dnu. Hihňali sa, ale mňa to nezaujímalo, čo spolu robia. Sedel som s Anouk pri ohni, pomaly dohorieval. Už sme neprikladali.

My s Avim a Nurit sme teraz tí traja králi, chrániaci našu Anouk pred Herodesovými vojakmi, snoriacimi po krajine.

-Môžem si zaliezť k tebe do spacáku? opýtala sa ma nesmelo.

- Môžeš, Anouk, budem rád, povedal som absolútne pokojne, bez postranných úmyslov.

Vliezla si ku mne a položila si hlavu na moju hruď. Objal som ju a hladil po vlasoch. Len som ju hladil, nič viac. Anouk ma svojím telom príjemne zohrievala. Priadla ako mačka. Ležali sme v objatí, ako priatelia. Bolo medzi nami niečo dôverného, neerotického, taká zvláštna harmónia, bol som veľmi hrdý, že je tu so mnou. Že má vo mne dôverného priateľa, ktorý ju nezradí, priateľa, s ktorým nie je sama, ktorý na ňu nepozerá cez image jej rodiny, ale vidí v nej zraniteľnú, osamelú ľudskú bytosť, túžiacu po objatí. Cítil som jej dych na krku. Jemne ma pobozkala na líce. Nič viac. Ako malé nevinné dievča. Zaspával som pri nej s kľudom v duši. Obloha nad nami žiarila hviezdami, videli sme Mliečnu dráhu, občas presvišťal nejaký meteor. Už chýbali len traja králi a Herodes.

Ale veď my s Avim a Nurit sme teraz tí traja králi, chrániaci našu Anouk pred Herodesovými vojakmi, snoriacimi po krajine!

Ráno sme sa zobudili po svitaní. Na druhej strane údolia bolo vidieť Libanonské hory, na ktoré dopadali lúče ranného slnka. Dole pod nami práve prechádzal malý pastier, ešte dieťa, so stádom kôz, smerujúc na pašu. Priam biblický obrázok. Z údolia k nám doliehala vôňa lúčnych kvetov. Pre tento okamih sa oplatí žiť. Ešte sme hodinku rozjímali nad týmto biblickým obrazom pokoja a harmónie, potom sme naložili veci na pick-up a vyrazili naspäť do údolia smerom k Libanonu. Zastavili sme sa ešte v dedinke Al Husn pod hradom, kde sme si dali na raňajky skvelú sladkú kávu s kardamonom a džús.

Anouk si dala granátové jablko, dostala ho na podnose s nožíkom. Začala si ho krájať, zrniečka sa jej roztekali pod ostrím noža, krvavo červená šťava jej stekala cez prsty na predlaktie a kvapkala na zem. Smiali sme sa, vyzerala ako porezaná. Chytil som jej lakeť a začal ako psík olizovať stekajúcu šťavu, postupujúc stále vyššie, až k prstom ruky. Smiali sme sa, Anouk najviac.

Takto som si ju navždy zapamätal. Ako predzvesť niečoho...

Na obed sme sa zrelaxovaní a plní silných dojmov vrátili do Bejrútu.

Celý nasledujúci týždeň sme sa všetci štyria stretávali po večeroch v reštauráciách a baroch, kde sa tancovalo tango. Anouk sršala šťastím, priam nám rozkvitala pred očami. V posledný deň mojej dovolenky sme si dali večeru v mojom hoteli na promenáde. Poslednú večeru...

Nasledujúci deň som odletel domov, do Európy. Avi a Nurit tu ostali, mali tu stále svoju tajnú misiu. Anouk sa s nimi po večeroch pravidelne stretávala, bola s nimi šťastná a vypytovala sa na mňa.

***

O týždeň mi volal zdrvený Avi.

Sýrčania dostali Haríriho. Bol to masaker. Bomba rozmetala všetkých naokolo. Neustrážili ho. Assad nasadil príliš veľa svojich hrdlorezov. Boli ako svorka besných psov. Herodes dostal svoju krvavú obeť.

Anouk bola so strýkom v aute. Nemala šancu...

***

V mojom srdci zrazu ostalo prázdno. Odišla mi čistá duša, ktorá nás mala rada, úprimne túžiac po priateľoch.

Anouk, mala si ich v nás, vojakoch, ktorí sme ťa mali chrániť pred Herodesom, ale neuchránili sme ťa.

Prepáč nám to Anouk.

Snáď to prebolí. Verím. Dúfam. Raz to isto príde. Možno...