Moje Dievča s perlou alebo Stopárov šialený sprievodca galaxiou

Kedysi dávno som čítal - a pred rokmi aj videl skvelý sci-fi film Stopárov sprievodca galaxiou. To nie je obyčajné sci-fi, to je hlboko filozofický a vedeckými odvolávkami prešpikovaný film. Niečo ako Kubrickova Vesmírna Odysea, ibaže v humorných tónoch.

O to viac je tento film náročný na rozmýšľanie. Treba si ho pozrieť viackrát, aby ste pochopili všetky nuansy deja. Lebo po prvom pozretí v kine s popkornom a kolou v ruke iba plávate po povrchu deja a všímate si iba akciu a na prvý pohľad nelogicky prepletený dej. Ale pri vnímavejšom sledovaní a s odstupom pochopíte všetko. I ten „Improbability Drive“, ultimatívny pohon, ktorý vás dostane na druhú stranu galaxie, niečo ako červia diera. „Pohon nepravdepodobnosti vám umožní byť v každom mysliteľnom bode vo vesmíre, jednoducho zadáte súradnice svojho cieľa a objavíte sa v jeho cieli. Vedľajšie účinky tohto postupu sú, že sa vyskytnú vysoko nepravdepodobné udalosti, akými sú napríklad dočasné zmeny okolitého prostredia.“. Toľko citát z filmu. A ako je to v realite? Niečo ako vo filme Jumper, kde sa tento fenomén objavuje opäť. Alebo je to ešte väčšia paľba...?

***

Haag

Kedysi v deväťdesiatych rokov som bol v Haagu na dvojtýždňovej stáži v miestnej pobočke Korporátu. Cez víkend som mal voľno, ale v Haagu som sa vtedy ešte dobre neorientoval keďže tango bolo pre mňa vtedy ešte nepravdepodobnou a vzdialenou budúcnosťou, tak aby som mal aspoň nejaký istý program, vybral som sa do miesneho múzea Mauritshuis. Také malé nenápadné múzeum v centre mesta.

Išiel som tam nablind, kúpil som si lístok a potuloval som sa v to upršané novembrové sobotné doobedie po ľudoprázdnom múzeu. Na prvom poschodí som náhodne zbadal mne povedomý obraz od slávneho holandského krajinkára a portrétistu Jana Vermeera Van Delfta, Dievča s Perlou, známy tiež ako Mona Líza severu, o ktorom mi kedysi hovoril môj spolubývajúci na internáte, dirigent z HAMU.

Ten obraz sa vtedy nachádzal inde než dnes, pri dverách do ďalšej miestnosti a nemal pred sebou to zábradlie, oddeľujúce návštevníkov od obrazu. Bol to vtedy len jeden z mnohých obrazov. Na popularite mu dodal až neskorší rovnomenný britský film so Scarlet Johansson, čo okamžite prilákalo do múzea desaťtisíce návštevníkov, na radosť múzejnej pokladne. Preto tá dnešná zvýšená ochrana ako vidieť na fotke. Aby sa skrátka v davovej psychóze nelepili k obrazu.

Ako expresne rýchlo sa aj v minulosti dalo stať celebritou...

A viete, že i Mona Líza bola kedysi iba takým lepším obrazom známeho maliara, až kým ju z Louvru v roku 1911 neukradli? Na popularite nabrala až tou krádežou, keď ju začalo po správach v novinách hľadať celé Francúzsko. Vidíte, ako expresne rýchlo sa aj v minulosti dalo stať celebritou.

Ale počas mojej návštevy tomu tak ešte nebolo. Obraz bol hneď pri dverách a jeho jedinou ochranou bolo centimeter hrubé sklo, tesne priliehajúce k plátnu. Stál som tesne pred obrazom, sám v miestnosti a hypnotizovane som pozeral na tú krásu, na ten jej tajomný pohľad. Zrazu akoby ma začala vťahovať do obrazu, akoby mi telepaticky hovorila: dotkni sa ma. Normálne som to v hlave počul, zhmotnenú myšlienku. Bol som v miestnosti sám, takže som sa napokon odvážil. Zdvihol som ruku a prstom som sa jej dotkol. A v tom sa to stalo...

Zrazu sa rozhostila naokolo úplná tma, vťahuje ma časový tunel, cez ktorý sa ženiem storočiami až k dievčaťu, po bokoch sa ako v metre mihajú svetlá ubiehajúcich rokov. Trvalo to neviem, asi desať sekúnd. Zrazu stojím pred ňou, dievčaťom s perlovou náušnicou, ona sa na mňa usmieva a hovorí mi: Pomôž mi odtiaľto... Záblesk... a vraciam sa nazad cez stáročia, tunelom mihotajúcim sa ubiehajúcimi rokmi, vytiahnutý odtiaľto z minulosti nejakou intergalaktickou bungy jumpingovou gumou späť do prítomnosti. PECKA! ... Strhnem sa, rozdýchavajúc tento paranormálny zážitok.

Narazil som na mikro-červiu dieru? Alebo je to následok Sprievodcovho pohonu nepravdepodobnosti? Alebo som si to iba vsugeroval? Neviem, ale bola to jazda môjho života.

Lenže potom sa začali diať veci...

Asi som si v tej červej diere zabudol niečo, čo ma neustále sťahuje nazad...

Presný opak pointy filmu Groundhog Day, v ktorom sa Bill Murray zobúdza stále do rovnakého dňa v rovnakom hoteli a zažíva rovnaký dej (to žijeme ale všetci...). Toto bol presný opak, jedno ráno sa zobudíte a zážitky zo včera sú vám vzdialené a naopak, budúce zážitky niekde inde, na inom mieste na svete, sú vám prítomnosťou. Niečo ako vo filme Jumper.

Asi som si v tej červej diere zabudol niečo, čo ma neustále sťahuje nazad.

***

Západný breh Jordánu

Keď ste fakt v zlom okamihu na fakt zlom mieste, ako ja, ktorý sa s priateľmi ocitám o sedem rokov neskôr počas vojenskej operácie Mivtza Homat Magen na Západnom brehu Jordánu. Sedím v zaprášenej zelenej dodávke so sedadlami otočenými oproti sebe, krásna kučeravá vojačka z prepadovej jednotky sedí oproti mne, mieriac na mňa samopalom. Dodávka ide šialenou rýchlosťou prašnou cestou, snažiac sa vyhnúť guľkám ostrelovačov Hizballáhu. Hádže to s nami na všetky strany, ja mám viazacou páskou spútané ruky za chrbtom. Povrazy sa už totiž nepoužívajú na spútavanie zajatcov, hrubé sk pásky sú ideálnym riešením, sú rýchlo nasaditeľné a nadmieru spoľahlivé. A fakt sa vedia bolestivo zarezávať do zápästí, ak sa z nich snažíte vyslobodiť.

Ja som priateľom vravel, aby sme si sem nenosili tie staré maskáče z regimentu...

Môj nepohodlný posed mi zvyšuje nestabilitu, takmer som párkrát spadol zo sedadla, nemám sa ako a čoho zachytiť. Niežeby som sa nevedel z tých pút vyslobodiť, ale my sme tu boli len ako turisti na výlete, iba si nás pomýlili s miestnymi bojovníkmi. Tak načo riskovať. Ja som priateľom vravel, aby sme si sem nenosili tie staré maskáče z regimentu...

Takže sa vezieme, poskakujúc ako na vlečke. Vojačka ma vojenskou topánkou pritlačila hrudníkom o operadlo sedadla, aby som nespadol. Má olivovo zelené krátke nohavice so zahnutými lemami a v nich neskutočne krásne dlhé nohy. Keby ju zajali povstalci, neviem, neviem, ako by dopadla.

Toľko krásy a erotiky vtesnanej do jej krátkych vojenských nohavíc...

To je úplne rozporuplný pocit, na jednej strane ste jej zajatcom, čo sa pod tlakom jej štíhlych nôh nemôže ani pohnúť, na druhej strane si to neskutočne užívam. Toľko krásy a erotiky vtesnanej do jej krátkych vojenských nohavíc... Cez maskáčové tričko cítim protitlak jej svalov. Predstavujem si, ako asi vyzerá jej bosé chodidlo.

Snažím sa vnímať jej živočíšnu energiu lovkyne

Tlak jej nohy na moju hruď sa strieda, raz pritláča, potom ho zrazu zmierňuje. Reagujem protitlakom svojho tela, takto spolu komunikujeme. Pozeráme si do očí, snažím sa vnímať jej živočíšnu energiu lovkyne, ktorá práve ulovila svoju korisť.

Až na základni, keď sme tam v horúčave ležali v prachu, prišiel po pol hodine za nami veliteľ komanda a ospravedlnil sa nám. Všetko sa vysvetlilo, v dodávke to nemalo zmysel riešiť, komando malo svoje rozkazy, oni o ničom nerozhodovali. A moja dlhonohá výsadkárka zo Sayeret Matkal ? Sadla si obkročmo na mňa, jej spotené stehná som mal po bokoch svojich bedier, cítiac celú jej anatómiu. Nahmatala mi pod chrbtom zviazané ruky a nožom mi prerezala viazaciu pásku. Pritlačil som svoje uvoľnené ruky na jej spotené stehná. Cítim, ako sa mi jej pot vpíja do nohavíc. Vyberá fľašu vody a dáva mi napiť. Lepšiu výmenu energie by som nepopísal ani na hodine fyziky. Či skôr chémie. Naliala do mňa celú pollitrovú fľašu vody. Potom zo mňa vstala, usmievajúc sa nad mojou zmenenou anatómiou. Ja som si musel ešte chvíľu poležať, veď chápete... Naokolo mňa vyprahnuté nehostinné pahorky s trsmi pichľavých kríkov, vysušené horúcim slnkom a pod nimi v údolí v tábore ležím ja, vedľa dlhonohej, ale nebezpečnej krásky. Prežije celú túto nebezpečnú misiu v nepriateľskom prostredí? Dúfam...viem, že áno.

Ani neviem, ako sa volala. Neprehovorili sme spolu po celý ten čas ani slovo. Ako na tangu. A možno v civile tancuje tango? Hmm.. No nič. Zapamätal som si iba jej číslo, vyšité na uniforme. Ale o tri roky sa stretneme opäť, v Bejrúte.

Zatváram oči plné prachu, Sprievodca galaxiou mi už klope na rameno. Letíme ďalej.

***

Paríž

Opláchol som si v umývadle tvár. Som v parížskom hoteli.

Tu, počas konania Konferencie OSN o klimatických zmenách v Paríži v decembri 2015, toho slávne prefláknutého Klimatického summitu, prvýkrát stretávam Dievča z Canary Wharf. V tom čase sa tu však paralelne koná v luxusnom hoteli Majestic utajované stretnutie ministrov financií štátov OPEC s predstaviteľmi najväčších svetových bánk. Jana tu preto nemohla chýbať.

Ibaže toto tajné stretnutie nedopadlo podľa plánu a tajné služby jednej svetovej mocnosti jeho cieľ prekazili. Skončilo to krvavou prestrelkou a pokusom o viacnásobný únos. Jana pri tom takmer prišla o život, nakoľko doprevádzala generálneho riaditeľa banky, ktorý mal byť jedným z cieľov. Udialo sa to na mojej chodbe pri výťahoch. Strhol som ju do svojej izby práve vo chvíli, keď agenti vytiahli zbrane a spustili prestrelku s riaditeľovými bodyguardami. Zabuchol som za nami dvere, do ktorých onedlho začali kopať. Keď sa cez vylomené dvere dostali dnu, už sme tam neboli. Prerúčkovali sme po streche do vedľajšej hotelovej izby, ktorá bola neobsadená, ale našťastie mala otvorené okno.

Po štvrť hodine, keď k budove konečne dorazila polícia, sme sa odvážili vyjsť z izby. Chodba bola kupodivu prázdna, nikde žiadna krv, žiadne známky zápasu, ničoho. O incidente svedčil iba vylomený zámok na mojich dverách a stopy po guľkách na stene chodby. Jana to však zvládala veľmi zle, stále niekomu volala. Odhlásila sa z hotela, batožinu nechala v izbe s tým, že si po ňu prijde a čakala ukrytá v lobby bare, vyhýbajúc sa pred agentmi i políciou, ktorá márne prehľadávala hotel.

Bola to High Profile akcia tajných služieb, ktorých cieľom bolo prekaziť veľký medzinárodný kontrakt, pochybujem, že miestna pohodlná polícia na niečo vôbec príde. Uzavrú to ako nejakú šarvátku bez svedkov, presne tak, ako sa u nás uzatvárajú skutky, ktoré sú náročné na objasňovanie. Skutok sa nestal.

Jana si dala trojitú Whisky. Musela ten desivý zážitok nejak spláchnuť. Ale na jej vystresované telo to bolo príliš. Do taxíka ešte nastúpila sama, ale z neho som ju pred jedným nenápadným, v bočnej uličke zastrčeným taliansky znejúcim hotelom, musel už vytiahnuť.

Vyniesol som ju do izby, posadil ju do sprchového kúta a pustil na ňu studenú vodu zo sprchy. Po pár minútach som ju z nej vytiahol, položil nahú na postel do stabilizovanej polohy na brucho, aby sa nezadusila. Skontoloval som vodu v sprche, zatiahol závesy, zhasol veľké svetlo, ponechajúc svietiť iba stolnú lampu a ešte raz sa na ňu pozrel. Bola prekrásna. Hneď by som menil s jej mužom. Ale nie takto. Odišiel som, potichu zatvoriac za sebou dvere. Sama si zvolila svoj životný štýl. High life je náročný na prežitie.

To už je môj osud, zachraňovať dievčatá v núdzi

- Monsieur, tak skoro? ozve sa recepčný s posmešným tónom v hlase. Asi je zvyknutý na iné, divokejšie koncovky s unavenými dámami. Ale poznámka to bola trefná, to musím uznať, za sto bodov. Mňa však drilovali ľuďom pomáhať. A o zábavu s unavenými, nešťastnými ženami nestojím. To už je môj osud, zachraňovať dievčatá v núdzi.

Ráno

V parížskych médiách nebolo o tej včerajšej hotelovej prestrelke a únose ani zmienky. Všetky médiá sledovali iba Parížsky klimatický summit. Alebo má tajná služba tie správne telefónne čísla na ich šéfredaktorov. Prípadne aj nejaké to kompro. Pre istotu. Ale ja to neriešim, hlavne že sa to nerozmázlo a ani ja som nemusel nikomu nič vysvetľovať.

Práve bezstarostne vychádzala zo sprchy, ako Venuša vystupujúca z mora, obalená penou zo sprchového šampónu

Telefón som mal prepnutý na tiché zvonenie, čo bola chyba. Chcel som si ešte v mojom hoteli pospať. Náhodou som sa pozrel na mobil - a mal som od nej desať neprijatých hovorov. V šoku som vystrelil z postele a za dvadsať minút som bol u jej hotela, netušiac, čo sa presne stalo. Na recepcii mal službu iný recepčný, nie ten vtipálek zo včera. Prebehol som okolo neho priamo na poschodie a vkročil do jej izby, obávajúc sa, že ju tu stihli agenti už vypátrať...

Ale kdeže. Práve bezstarostne vychádza zo sprchy, ako Venuša vystupujúca z mora, obalená penou zo sprchového šampónu. Vôbec sa predomnou nehanbí. Naopak, uterákom si ležérne utiera ramená a poskytuje mi ničím nerušený pohľad na parížske krásy.

Dala to na pravú dámu

Keby som neminul jednu odbočku a nemusel obkrúžiť celý dlhý blok, stratiac tak desať minút, zastihol by som ju možno ešte spať. Takto to bolo nechtiac skvelo načasované.

Videli ste sériu filmov Emmanuela so Sylviou Kristel? Tých pokračovaní sme si dnes ráno pozreli viac.

Poobede

Dala to na pravú dámu. Na negližé si obliekla kabát, na tie neskutočne dlhé nohy bez pančúch si nasadila vysoké lodičky a len tak, úplne naostro sa vrátila do hotela Majestic pre kufor so všetkými svojimi vecami, ktoré tam včera v panike nechala.

Vo svete skutočne veľkého biznisu neexistuje poctivá hra

Večer

Vrátila sa z rezidencie veľvyslanca jednej krajiny Zálivu. Jej vrchného riaditeľa tam tá nekonkrétna tajná služba vyhodila z auta, už tam vysedával s ministrom financií tejto dotyčnej krajiny. Ten veľký medzinárodný bankový biznis padol. Dokázali im ho prekaziť. Ale kde jeden prehrá, iný zvíťazí. Jing a Jang. Vo svete skutočne veľkého biznisu neexistuje poctivá hra.

Prišla na hotelovú izbu s odtlačkom dlane na tvári a napuchnutou perou.

-Ty nemôžes mať normálneho chlapa? Iba surovca, čo ti poriadne napráska, pred ktorým sa budeš plaziť ako Sharon Stone v Základnom inštinkte? Alebo si nebodaj unudená manželka milionára, čo sa hrá na Matu Hari? Alebo si milenkou šéfa MI5 a vybavuješ zaňho špinavú robotu, hmm? vyčítam jej.

- Šéfom MI5 je žena, kontruje mi vzdorovito pomedzi zuby.

- Aj ju si s tebou viem naživo predstaviť. Možno by ti to i prospelo...

Cítim zmes jej drahého parfému, potu a hormónov. Pozreli sme si film Benátska noc. Niekoľkokrát.

Ďalší romantický film sme si už nasledujúce dni nepozreli. Môj Sprievodca galaxiou ma už totiž čakal v inej destinácii.

***

Niekde nad oblakmi

V lietadle sa nebadane dotýkame svojich tiel, keď Pauline prechádza okolo mňa o dvadsať dva rokov neskôr. Počas drobných turbulencií mi pokladá ruku na rameno, ja sa jej vždy, idúc okolo mňa, končekmi prstov nenápadne obtieram o lýtko. Flirtujeme spolu. Ale len nakrátko. Vlietame do nejakého svetlomodrého špirálového tunela...

***

Zrazu som nazad v Mauritshuise, pred Dievčaťom s perlou. Na parketách pred obrazom leží perlová náušnica, presne taká, akú má dievča na obraze. Zoberiem ju do ruky a chcem ňou zaťukať na sklo obrazu. Okamžite v ňom zmizne...

Tak toto ma sťahovalo do tej šialenej časovej slučky spomienok... jej druhá, v časopriestore stratená náušnica.

Usmejem sa na ňu. Mám dojem, že i ona na mňa, sleduje ma pohľadom, keď vychádzam z miestnosti. Ďalšie obrazy si už nepozerám, vraciam sa priamo na hotel. Videl som toho dnes veľa, budúce udalosti, budúce zážitky, na ktoré sa musím fyzicky i citovo pripraviť.

***

A hlavne, ako hovorí môj Sprievodca galaxiou:

Nepodliehajte panike!

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

https://cs.wikipedia.org/wiki/D%C3%ADvka_s_perlou

https://www.csfd.sk/film/182343-stoparov-sprievodca-po-galaxii/galeria/

https://www.imdb.com/title/tt0489099/

https://en.wikipedia.org/wiki/The_Hitchhiker%27s_Guide_to_the_Galaxy