Moje grófky z Hongkongu, alebo Stratení nielen v preklade

Krásne ženy sú nebezpečné. Tak ako ich poslanie.

Vracal som sa z Južnej Afriky z dovolenky u svojich priateľov v Kapskom meste. Sasha už doma u rodičov nebývala, odcestovala po univerzite robiť kariéru do Spojených štátov, kde si i založila rodinu, tak som tie dva týždne strávil v kľude s Pietersom a Beatrice. Let z Južnej Afriky do Európy som si zvolil s prestupom v Hongkongu. Nechcel som prestupovať v Dubaji, no čo tam … Cez Hongkong to je síce veľká zachádzka, opačným smerom, drahšie, ale keď už som bol mentálne nastavený na cestovanie, tak mi to vôbec nevadilo, ba priam som sa tešil, ako v Hongkongu strávim pár dní.

Po prílete na hongkonské letisko, kompletne postavené na navážke umelého ostrova na západ od mesta, som nasadol do pohodlného letiskového vlaku a za necelú pol hodinku som bol priamo na hlavnej stanici, od môjho hotela vzdialenej asi šesť kilometrov.

Zobral som si taxík a vodičovi som povedal, nech to zoberie popri nábreží, nech sa hneď po prílete pokochám západom slnka ožarujúcim Victoria Harbour na druhej strane zálivu. Toto som si nechcel nechať ujsť, už v lietadle som si pred pristátím všimol červenajúce sa vrcholky kopcov nad severnou pevninskou časťou Hongkongu, tak som dúfal, že západ slnka vo svojej plnej nádhere ešte na zemi stihnem .

Ale kým by som sa najprv ubytoval v hoteli, vybalil sa, prezliekol a až potom sa vybral na nábrežie, už by som nestihol západ slnka. A na druhý deň môže byť všelijaké počasie, hoci aj tajfún. Takže radšej hneď dnes, takto cez okno taxíka, než zajtra možno vôbec.

Po ubytovaní v hotely Hyatt Centric som sa ešte chcel poprechádzať na blízke nábrežie, ale kým som sa vybalil, bola už tma. Rušná doprava pulzovala pod oknami hotela, nekonečná riava áut sa tiahla až kamsi za horizont. Dobre som to vymyslel s tým taxíkovým sightseeingom, chválim sa v duchu. Takže som ostal na hoteli. Dal som si sprchu, preletel televízne kanály (nikde nič zaujímavé) a začal vnímať signály prázdneho žalúdka. Ten časový posun vie s ľudským metabolizmom zamávať. Reštaurácia je na najvyššom poschodí, hneď vedľa vonkajšieho bazénu s očarujúcim výhľadom na celý záliv.

***

Ak ste videli film Lost In Translation so Scarlett Johansson a Billom Murrayom, tak presne takúto atmosféru mi to pripomenulo. Ibaže to nebolo Tokio, ale inak to bolo ako v tomto filme. Rovnaká atmosféra, rovnaké nevtieravé večerné osvetlenie na chodbách a v reštaurácii, mäkké koberce na chodbách, melancholická výťahová hudba, klavír v reštaurácii. Už chýbali iba moje dve známe Keiko s Vanessou. To by bola pecka... to by sme si zahrali a zatancovali...

Hoteloví hikikomori. Nech si ale majú svoj životný štýl, ak sa im páči...

Tento luxusný hotel si žije svojim vlastným životom, je tu taká neopísateľná sociálna mikroklíma, priam mikrokozmos uprostred ruchu okolitého sveta, ako keby sa tento kolos plavil v časopriestore vo svojej súkromnej štvrtej dimenzii. Je tu všetko, čo potrebujete na nerušené prežitie v cudzom meste, bez toho, aby ste vystrčili nos z hotela - bar, reštaurácia, bazén, posilňovňa, kino, skvelý internet, perfektné hotelové služby, skrátka všetko. Ak by ste chceli nevystrčiť nos z hotela... ale aj takí ľudia tu bývajú, obchodní cestujúci, manažéri, ktorých nezaujíma história, krásy okolia, atmosféra mesta, iba biznis, burzové obchody, skrátka prachy. Z hotela v luxusných kožených topánkach hups priamo do taxíka, odtiaľ na burzu či do korporátu a večer nazad do hotela. Technokrati bez duše, vystresovaní otroci kapitálu. Hoteloví hikikomori. Nech si ale majú svoj životný štýl, ak sa im taký páči...

Rysoval sa z toho príjemný večer. Možno sa s Viki dám i do reči a pozvem ju na pohárik...

Vošiel som do reštaurácie, v žalúdku mi už riadne hrali hudci, išiel som po čuchu, sadol som si k veľkej presklenej stene s prekrásnym výhľadom na nočný Hongkong so zálivom, loďami plávajúcimi do prístavu, kopcami s vysokými mrakodrapmi, tými miliónmi blikajúcich svetiel, …. na toto by som sa vedel pozerať do rána.

Objednal som si stejk a dobrý austrálsky suchý Ruby Cabernet. Hmmm, Austrália, … čo asi tak teraz, po tých rokoch, práve robí Sisa... V rohu reštaurácie hrá klavirista, beloch, podľa hrdzavých vlasov zjavne Ír, alebo Angličan, podmanivý pomalý soul a exotická speváčka, veľmi sa podobajúca na belgickú soulovú speváčku Viktor Lazlo spieva soulové vokály. Ak je to fakt ona, tak je to docela príjemné a hlavne dôstojné ukončenie medzinárodnej kariéry, také mäkké pristátie... Vždy lepšie, než vymetať zapadlé kultúrne centrá na perifériách miest, zubami-nechtami sa za pár drobných zúfalo držať nad priepasťou zabudnutia.

Rysoval sa z toho príjemný večer. Možno sa s Viki dám i do reči a pozvem ju na pohárik. Iste tu budú hrať až do záverečnej, ak nejaká existuje... Majú tu iste stály angažmán, tak kam by sa ponáhľali. Užívam si prinesené jedlo, pohľad sa mi rozplýva ponad otvorenú terasu nad nočné veľkomesto, v povetrí sa vznáša soul. A to som ešte netušil, že o pár rokov sa s Viki stretnem v Berlíne a nebude to hocijaké stretnutie.

Otvorili sa dvere výťahu a do reštaurácie vošla nejaká hlučnejšia skupinka. Nevidel som ju priamo, iba v odraze terasového dvojskla, ktoré mi ich obraz rozkladalo do bizarného panoptika. Dve ženy a dvaja muži. Tie ženy boli už na prvý pohľad čerstvé štyridsiatničky, jedna z nich – vysoká blonďavá super modelka s neskutočne štíhlymi a ešte neskutočnejšie dlhými nohami, v luxusných šatách, so šperkami na predlaktí, výraznými korálmi na dlhom a krásnom hrdle, s drahou kabelkou v ruke – odhadujem toto všetko v cene lepšieho auta a s dominantnými gestami a prenikavým smiechom, vykračujúc si vo vysokých lodičkách, ktoré ešte viac zvýrazňujú jej vysokú postavu, ako taká Monica Bellucci. Sexepílu mala na rozdávanie. A možno ho i rozdáva...

Druhá z nich, nižšia brunetka, taká šuchta, v nízkych balerínach, v čiernych textilných nohaviciach a pletenom svetríku, s účesom zdedeným po babke... ako sa môže niekto dobrovoľne tak dogabať.... Tá by ten sexepíl potrebovala dostávať infúziami...

A s nimi prišli dvaja vyšportovaní chlapi, belosi, jeden okolo päťdesiatky a druhý tak tridsiatnik. Ich rušivý smiech bolo počuť už od výťahu, ako keď Rusi vpadnú niekam do reštaurácie. Prešli okolo mňa a sadli si k stolu oproti. Nepozerám na nich, na všetkých stoloch sú našťastie také malé stolné lampy, dotvárajúce intímnu večernú atmosféru, ktorú sa táto podarená štvorica snaží všetkým vehementne narušiť. Tak sa poza tej mojej lampy snažím aspoň pohľadom filtrovať ich prítomnosť. Moje meditačné kruhy sa však stihli dokonale rozplynúť. Ako keď si za vás v autobuse sadne nejaký bezdomovec. Ale z autobusu vždy môžete na ďalšej zastávke vystúpiť a počkať na iný. Tu ale s rozjedeným jedlom čo spravíte? Dáte si ho zabaliť na izbu? Alebo si drzo presadnete i s tanierom v ruke? Naštvalo ma to, no ale nevadí, mám na izbe balkón, domeditujem po večeri tam.

Murphy, tvoje zákony sú jediné, čo na svete platia...

Tá vysoká super modelka sa neustále smiala, prechádzala z angličtiny do francúzštiny. Ten jej hlas sa mi zdal odniekiaľ povedomý. Vykukol som spoza lampy, práve v okamihu, keď i ona pozrela mojim smerom. Naše pohľady sa stretli nad mojou zapnutou nočnou lampou, ožiariac do oranžova moju tvár. Ako keby sa dvaja maorskí bojovníci na seba pozerali ponad vatru na brehu mora.

Dáme to v štýle filmu Mr. & Mrs. Smith?

Nie, toto nemôže byť pravda... Ak som niekoho nechcel stretnúť, tak to bola práve ona. Nielen tu, nikde na svete. Túto ženu už nie. Ale bola tu a teraz. Clear and present danger.

Murphy, tvoje zákony sú jediné, čo na svete platia...pomyslel som si.

Zarazila sa, prestala sa smiať. Tým hneď vzbudila pozornosť svojej partie. Vstala a s ľadovým kľudom pristúpila k môjmu stolu s pohárom šampanského v ruke.

Čo mám čakať, vytiahne na mňa z kabelky pištoľ s tlmičom? Dáme to v štýle filmu Mr. & Mrs. Smith? Som neozbrojený, mám pri sebe – ak nerátam vidličku, tak len ľahký stejkový nôž, nevhodný na hádzanie, iba na full-kontaktný boj. Ale spoza stola? Môžem sa ním len trápne oháňať, prípadne prevrhnúť stôl a snažiť sa utiecť pred jej guľkami do kuchyne.

Alebo mám rozbiť sklenú stenu a skočiť do bazéna? Dostal som sa do vlastnej pasce, sedel som za posledným stolom v miestnosti, za mnou bola len sklená stena, oddeľujúca terasu od bazénu. Sedel som tu ako krysa zahnaná do kúta. Čakám, čo sa bude diať. Zvíťazí ten, kto si udrží nervy na uzde.

- Hej, Jana, som na dovolenke... hovorím s kľudom v hlase ako krotiteľ koní.

- Svet je malý, však, povedala a bez pozvania si prisadla, sama si priťukla s mojim pohárom.

- Poď nám robiť spoločnosť, povedala kľudným hlasom. Keď už si tu...dodala tvrdo.

S Janou som sa zoznámil v Paríži. Pôvodom Slovenka, ale je to dievča veľkého sveta. Dievča z Londýnskeho Canary Wharf. Telo supermodelky, mozog terminátora. Žiadna submisívna puťka, či naivná aupairka, čo sa nechá zneužívať domácimi. Priamo vhupla do veľkého sveta bankového biznisu v londýnskej City, odmakala si tu za tie roky svoje, vo všetkých pozíciách. A dosiahla tam vrchol. Ten veľký svet globálneho investičného bankového biznisu ju zavial do celého sveta. Videli ste film Le Capital? Pozrite si ho, o tom je tento biznis. I o nej.

To už je môj osud, zachraňovať dievčatá v núdzi

Žena jej rangu mala otvorené všetky dvere kamkoľvek. Do každej kancelárie i spálne dôležitých CEO, na strategické porady veľkých globálnych koncernov, na jachty šejkov či mediálnych magnátov. Pracovala s veľmi dôležitými informáciami, čoho si všimli aj isté mocné služby, ktoré jej služieb začali využívať. Až sa to raz prevalilo v súvislosti s Panama Papers a jej život na vysokej nohe skončil. Ale nie úplne, iba už nepracuje tak otvorene. Kontakty a informácie jej ostali. A to je predsa to najdôležitejšie.

Ako som už povedal, zoznámili sme sa pred pár rokmi v Paríži. Zachránil som jej tam život i dôstojnosť pri jednej jej akcii. To už je môj osud, zachraňovať dievčatá v núdzi.

Odvtedy sa poznáme. Bola mi za to vďačná, občas mi to pripomenula svojimi horúcimi stehnami, keď sme náhodou niekde vo svete na seba narazili, ale ja som sa celkovo držal tak od nej... Bola nestabilná, nevypočítateľná, zjavne jej chýbal ten high life. Môj odťažitý prístup k nej ju zjavne urazil a zanevrela na mňa. Mal som aspoň od nej pokoj. A teraz sme na seba po rokoch narazili tu v Hongkongu...

Prisadol som si k ich stolu. Čo som mal robiť. Dvaja žoviálni Američania, Michael a Peter a jedna Slovenka, Elenka, ktorú náhodou stretli v hotelovej lobby. Veľa Slovákov tu v meste nestretnete, asi to zavážilo, že ju pozvali na večeru.

Elenka robí pre jeden veľký slovenský korporát, bola s kolegyňou dojednávať v Singapure jednu medzinárodnú obchodnú zmluvu, ale jej kolegyňa si prebukovala let, chcela na ostrove ešte víkendovať. To poctivá Elenka nie, ona šetrí firemné peniaze. Dovolila si iba o poznanie lepší hotel, než ten sterilný letiskový Novotel. Zmestila sa tesne do svojho predpísaného firemného finančného limitu. Bola rada. Nasledujúci let z Hongkongu má až zajtra poobede, tak si skromná Elenka chcela trochu užiť mesto. Keby bola manažérkou, takého nepodstatné finančné detaily by neriešila. Alebo možno hej, je to totiž skromné dievča.

Elenka je celkovo zaujímavé stvorenie. Čierne neforemné tesilové nohavice, vlnený čierny svetrík, možno aj ručne pletený. Žiadny make-up, iba červený rúž, ktorý však na nej vyzeral veľmi umelo. Účes ako z päťdesiatych rokov, strih podľa hrnca. Ale farba vlasov mala prirodzene krásnu, tmavohnedú. A ako sa len hrbí... ramená zvesené, dlhý krásny krk nahnutý pred seba ako biochemička nad mikroskopom. Keby sa narovnala, vypla ramená a hrudník so svojimi peknými prsiami, aj sebavedomie by jej poskočilo. Škoda jej.

Dievča skrátka na módu veľmi nie je. Vedľa Jany je to úplná Popoluška. Jane jej dogabanosť vyhovuje, nemusí s ňou súperiť o pozornosť mužov. Ale pritom, keď sa na ňu človek pozrie nezaujato, tak vidieť, že je to v skutočnosti veľmi pekná žena, priam skrytá krásavica. Taká tichá voda. Má krásne štíhle nohy, veľmi pekné lýtka, malý zadok, úzky pás, dvojky prsia, krásne dlhé prsty na rukách (hovorí sa im gotické ruky). Len tie babkovské šaty a účes.... Ako sa hovorí: „mladá stará“.

Tak rád by som s ňou zašiel aspoň do butiku na prízemí a za dvesto hongkonských dolárov jej kúpil taký outfit, že by bola krajšia než letušky Dubai Airlines. A aj na ten jej účes by som si trúfol, horšie to už byť nemôže. Ale jej mužíček môže doma pokojne spávať, na túto ženu sa mu nikto nevrhne. No ak bol tento jej outfit výsledkom jeho prezieravej stratégie, tak je to hotový majster kamufláže. Respect. Už chýbajú iba pekárove buchty v košíčku a image by bol dokonalý.

Pozeráme na svietiace mrakodrapy na druhej strane Hongkongského zálivu, na tie nové hrady zo skla a ocele, nenútene sa všetci distingvovane rozprávame. Už sa tu nikto hlasno nesmeje ako Rus. Jana si okázalo preložila nohu cez nohu. Všetky mužské oči v reštaurácii zrazu smerujú niekam tam dole pod jej sukňu, kde by sa všetci radi videli zapasovaní až po zadok.

V tom mi v hlave zablikala kontrolka. Mike mi je odniekiaľ povedomý, iste som ho už niekde videl. No jasneee, Recon, Special Forces, zaplo mi.

- Mike, nebol si koncom deväťdesiatych rokoch náhodou v Libanone? opýtam sa ho podozrievavo.

- možno, odpovie nenútene.

- a nestretol som ťa takto náhodou s Bearom Gryllsom na Jabal Mousa v Egypte?

- možno, odpovie s prižmúrenými očami.

Už mi to došlo. Ak je to fakt on, tak sa tu chystá niečo veľké. A Jana v tom s nimi iste ide tiež.

-Jana, to musíš mať dobre zaplatené, keď sa púšťaš do akcie s takýmito ľuďmi, využijem na jej výsluch odchod oboch týchto tajomných chlapíkov na toaletu. Bavíme sa po francúzsky, aby Elenka nerozumela.

- High Profile Projekt. Lietame už pár dní sem a tam do Tokia s nákladom, niečo ako Berlínsky letecký most. Kultúrne podujatie. Viac sa nepýtaj.

- Tak kultúrne podujatie, koncertík a letecký most ako zástierka... A to vieš, že i Berlínsky letecký most využili Izraelci ako zástierku, aby prepašovali z USA komponenty na výrobu jadrového reaktora, Rusom a Arabom priamo pod nosmi? Nad Európou lietali sem a tam tisíce dopravných lietadiel so zásobami do Západného Berlína, že si nikto nevšimol, že zopár stoviek lietadiel bolo odklonených inam...

- Hmm , ak to vyjde, budeme za vodou. A ak nie, ostaneme v Japonsku v base trčať veľmi dlho, kým nás vláda z toho nevyseká, a s medzinárodným škandálom na krku, odvetí stroho.

-Aký škandál? Nedorazí vám sólista? A ktorá vláda? A čo s tým má Japonsko? nalieham na ňu.

- a čo s tým máš ty? Nič, tak sa nestaraj! odbila ma.

***

Elenka nechápala, nerozumela, ani sa nepýtala, ucucávala si z vínka.

Amíci sa vrátili z toalety, zábava pokračovala, objednali sme si ďalšie jedlo i víno. Preladili sme na veselú nôtu a náš rozhovor sme vypustili z hlavy. Po hodine sa Jana s amíkmi zdvihla, zaplatili celú útratu i za Elenku, ona by si z tých firemných diét nemohla dovoliť takú nóbl večeru, Hongkong je drahé mesto. Rozlúčili sme sa, moji noví známi odišli s Janou na hotelovú izbu. Nemusel som si veľmi domýšľať ďalší priebeh ich večera.

Ostal som s Elenkou v reštaurácii sám. Nedalo mi to... chytil som ju za ruku, postavil sa a odviedol si ju do výťahu. Nechala sa mnou zviesť až na prízemie, luxusný módny butik bol ešte otvorený.

-Vyber si, čo ťa napadne, máš to odo mňa ako darček...

Ostala v pomykove, obzerajúc sa po všetkých tých módnych kúskoch šiat a topánok.

Po chvíli vyšla z kabínky úplne iná žena. Krásne dlhé nohy sa jej vynímali v decentných čiernych lodičkách a priliehavých kokteilových šatách na ramienkach. Zrazu z nej bola prirodzene príťažlivá, krásna dáma.

-Už si pochopila, aká si neskutočne krásna? hovorím si v duchu a usmejem sa na ňu. Opätovala mi úsmev. Pochopila...

Vrátili sme sa do reštaurácie, držiac sa za ruky. Klavirista sa po polhodinovej prestávke vrátil s Viki ku klavíru, kývnuc nám na pozdrav. Hrajú blues. Pre nás.

Tam doma ju nikto nepozve na štýlovú večeru s výhľadom na panorámu mesta, medzi ľudí, ktorí nikdy skutočne nemakali...

Opäť sa mi navracia pohodová nálada, tie správne vibrácie. Pozval som Elenku na parket, tancujeme spolu v objatí, len tak sa vlníme v bluesovom rytme. Po pol hodinke si ideme sadnúť von na terasu. Sto metrov pod nami znie ruch veľkomesta, občas zaznie siréna veľkej zaoceánskej lode. Vzduch je príjemne vlhký, precítený soľou. Popíjame víno. Pre ňu je to nezabudnuteľný večer, privoniava k high life, k metropole, kde sa rozdávajú vysoké karty. To nie je provinčný bratislavský korporát. Tam doma ju nikto nepozve na večeru s výhľadom na panorámu mesta, medzi ľudí, ktorí nikdy skutočne nemakali, ktorí nemuseli ťahať desať – dvanásť hodinové šichty, zahrabaní v papieroch, vyúčtovávať služobnú cestu do posledného centu za lístok na metro, makať pri neónkach v open office, aby potom so zvyškom síl stíhali posledný denný autobus kamsi na zaprášenú prímestskú perifériu.

Užívala si to. Bolo jej to vidieť na očiach. Pred polnocou sme sa rozlúčili, objali, zaželal som Elenke dobrú noc. Tomuto dobrému, slušnému, poctivému dievčaťu. Ostal som na terase sedieť ešte hodinu, opäť sa pohľadom ponoriac do čara nočného mesta, rozplývajúc sa v ňom.

***

Na druhý deň som Janu a jej partiu nestretol, museli odletieť na svoju „charitatívnu misiu“ veľmi skoro ráno. Pred obedom som vo foyeri stretol Elenku, ako sa odhlasovala z hotela. Mala ešte veľa času do odletu lietadla, limitovala ju iba tá otravná veta v ubytovacích podmienkach každého hotela: latest check-out time at …. , tak som ju pozval na obed do hotelovej reštaurácie. Po obede som ju odprevadil taxíkom na hlavnú stanicu na letiskový vlak. A nedalo mi to, nastúpil som doňho s Elenkou tiež, odviezol som sa s ňou až na letisko. Nejak som skrátka ešte vnútorne chcel byť s ňou, s touto poctivou, slušnou, plachou ženou... Až na letisku sme sa v objatí skutočne rozlúčili.

Cestou nazad som si pešou prechádzkou z hotela zašiel na podvečerné tango do DanzStage na Electric Road street. Kvalitná milonga - moderná hudba, technicky vycibrené Aziatky i zopár britských párov, ale mysľou som bol v mojej hotelovej reštaurácii.

Všetci títo moji včerajší spoločníci už boli nenávratne preč...

O deviatej večer som už bol naspäť, počúvajúc Viktor Lazlo, ako spolu so svojim klaviristom ladia podmanivé soulové skladby. Už som bol vo svojich kruhoch. Spomínal som na včerajší večer až do hlbokej noci. Všetci títo moji včerajší spoločníci už boli nenávratne preč.

***

Stále máš High Profile...

Takto som tu strávil ešte dva nasledujúce dni. Na tretí deň som si na raňajkách otvoril najväčšie Hongkongské noviny the Standard a do očí mi udreli bombastické titulky: Veľký útek Carlosa Ghosna z Tokia v puzdre na hudobné nástroje!

Správa dňa bola vo všetkých televíziách, v tlači, i bežiacich titulkoch na pouličných svetelných reklamách. V Tokiu zadržanému vrchnému šéfovi koncernu Renault sa podarilo eskamotérskym kúskom ako z Bondovky utiecť z domáceho väzenia, kde čakal na súd za údajný skutok, ktorý naňho narafičili manažéri z Nissanu, ktorým dýchal na krk svojimi praktikami. Utiekol do Libanonu za pomoci najatého medzinárodného tímu bývalých členov špeciálnych jednotiek a jednej ženy. Mimochodom, videli ste film Dannyho jedenástka? Stále si myslíte, že sa to môže stať iba vo filme?

Skrátil som si svoj pobyt v Hongkongu o dva dni, len tak, pre istotu.

P. S. Skvelá práca, Jana. Stále máš High Profile...

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps, FB Group: DanzStage Hong Kong

www.wsj.com/articles/carlos-ghosn-escape-japan-private-jet-box-hidden-11659733392

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
43
Poslať správu
Tango rebel. Kapsáče, tenisky, parfém a tričko.

Chceš vedieť, keď Ronald Roof pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.