Môj posledný akčný hrdina alebo voľný pád s Thelmou a Louisou

V Juhokórejskom Soule som strávil jednu zimu. Bolo to práve počas zimných olympijských hier vo februári 2018 v Pchjongčchangu, vzdialenom od Soulu niečo vyše sto kilometrov. Na miestnej Soulskej univerzite som bol na výmennom jazykovom pobyte.

To bolo ale iba také krytie, tie jazykové pobyty sú vždy iba také krytie pre iné činnosti. V skutočnosti sme v technologickom centre Soulskej univerzity testovali nový mikrovlnný systém na monitorovanie dátovej komunikácie, namontovaný na telekomunikačnej veži stojacej vedľa známej turistickej atrakcie, televíznej veže Seoul Tower.

Prísne strážená hranica so Severnou Kóreou je od Soulu vzdialená necelých štyridsať kilometrov, takže aj spojenci musia neustále vedieť, čo sa aktuálne deje u susedov.

***

Býval som v prenajatom byte na modernom sídlisku na pahorkoch na severnom okraji mesta, nad riekou Han-gang, pretekajúcej cez Soul. Je tu kompletná občianska vybavenosť, nemocnica, obchodné centrá, multikiná, no skrátka všetko, čo človek potrebuje. Ani som nemusel do downtownu, veď načo aj... Do práce som to mal štvrť hodinu metrom priamo zo stanice metra Geumho Yeokchon, čo je vždy výhoda, mať metro pri dome. To sídlisko mi pripomínalo sídlisko Dlhé diely v Bratislave. I s tým výhľadom na rieku.

***

Cez deň práca, večer zábava. Po večeroch som vypomáhal ako učiteľ argentínskeho tanga v zabehnutej tanečnej škole v blízkom luxusnom hoteli Banyan Tree Club & Spa Hotel. Len tak zo zábavy, aby som sa nenudil. Na bezcieľne žúrky v meste nie som stavaný, každá zábava musí mať nejaký vyšší zmysel, či už socializačný, tanečný, športový a tak.

Každý druhý večer som vyučoval tango, kurzy sme mali nabité na prasknutie hotelovými hosťami alebo miestnymi Soulčanmi. Dvakrát do týždňa sme tu poriadali milongy, tanečná sála, v ktorej sa tiež konajú príležitostné koncerty a bankety, poskytuje dostatočný priestor pre tanečné vyžitie.

Tanečnú školu prevádzkuje miestna tanečná celebrita, účastník televíznej tanečnej súťaže, ktorý pred pár rokmi zvíťazil so svojou partnerkou, miestnou populárnou seriálovou herečkou v tejto na celom svete populárnej globálnej televíznej súťaži. Odvtedy nemá núdzu o žiakov svojej tanečnej školy. Bol rád, že vo mne má výpomoc až z ďalekej Európy a zároveň exotického maskota, ktorý pre miestne mladé Kórejky pôsobí ako reklama sama o sebe.

***

Hye On, krásna Kórejka, s ktorou som sa zoznámil úplnou náhodou pred pätnástimi rokmi v Prahe, keď som raz v električke išiel na tango a ona sa ma aj s priateľom pýtala s mapou v ruke na cestu na Staromestské námestie. Tak sme tých desať zastávok prekecali a keď som jej začal rozprával o tangu, tak ju to veľmi nadchlo. Ale električková známosť netrvala dlhšie než tých pár zastávok. Pri vystupovaní mi darovala kórejský medailónik pre šťastie, niečo ako záložku do knihy, s narýchlo napísanými svojimi kontaktmi na rubovej strane, tak sme si ešte občas napísali a potom to ustalo. Ale medailónik som si ponechal a keď som po pätnástich rokoch zavítal do Soulu, tak som sa jej ozval.

Matne si ma pamätala z Prahy, no veď to naše vtedajšie náhodné stretnutie netrvalo dlhšie než štvrť hodinu a ostala nám iba spoločná selfie v električke a ten medailónik. Ani som nečakal na odpoveď, že by si ma ešte po tých rokoch pamätala... ale odpoveď prekvapujúco prišla. I so svojou fyzickou nositeľkou.

Pozvanie na večerný kurz tanga v luxusnom hotelovom komplexe v nej oživilo staré spomienky na Prahu. Fyzicky som si Hye On pamätal iba matne, ono všetci títo Aziati pre nás Európanov vyzerajú rovnako, takže, keď som ju po tých rokoch opäť stretol, tak som skrátka musel veriť, že je to ona. Bolo by vtipné, keby nebola. Ale musím povedať, že vyrástla do krásy. Stále slobodná, akademička s PhD, pracuje ako analytička kórejskej armády. Vtedy pred rokmi to bola ešte okuliarnatá tínedžerka vo vývoji, dnes je z nej atraktívna slečna so štýlovými okuliarmi a vypracovanou postavou, ktorá jej o dvadsať rokov poďakuje za preventívnu starostlivosť o seba. Rozprávali sme sa do noci pri víne na hotelovej terase.

***

Jej otec je generál kontrarozviedky, tichý pánko, ktorý si ma za tých pár mesiacov obľúbil. Chodil som k nim občas domov, keď som Hye On odprevádza z našich tréningov tanga. Bývajú asi dva kilometre od môjho prenajatého sídliskového bytu, v stráženom a vysokým múrom obohnaného areáli Kondomínia 이태원주공아파트.

Po tréningu sme si spolu chodili sadnúť do skvelého jazzového podniku so živou hudbou Boogie Woogie 부기우기 za bránami kondomínia. Hrávajú tu skvelé kórejské kapely, tu začal svoju spevácku dráhu i miesta hudobná hviezda Psy, pred pár rokmi známy svojim megahitom Gangnam Style.

Generál mi tu jeden večer porozprával zaujímavý príbeh spred nedávna, v ktorom hrali hlavnú úlohu dve Slovenky. Bola to obrovská aféra, ktorá stála kariéru i slobodu vtedajšiu prezidentku štátu. Tieto dve mladé ženy – Janka a Natália tu vtedy začali pracovať v centrále jedného globálneho koncernu, vyrábajúceho pračky, televízory a v posledných rokoch hlavne smartfóny. Dostali sa sem cez naše veľvyslanectvo, kde stážovali na oddelení ekonomickej diplomacie.

Po večeroch však, ako všetky unudené mladé single dievčatá z lepšej spoločnosti žúrovali v luxusných podnikoch, chodili po diplomatických recepciách a iných nóbl spoločenských akciách a vďaka tomu sa raz zoznámili so synom majiteľa koncernu, dedičom impéria a známemu lámača sŕdc. A Európanky boli preňho zaujímavou trofejou. A Janka s Natáliou boli fakt výstavné kusy. Janka, nižšia brunetka, také štebotavé žieňa, lolitka a Natália, jej pravý opak, zádumčivá štíhla atlétka. Opantali ho. A aby ich mal čo najbližšie pri sebe, vybavil im pozíciu na ústredí firmy, ktorá je i na Slovensku významným investorom. Mali na starosti kontakty so strednou Európou. Pozície vzletne označované ako government relations. I na veľvyslanectve boli radi, že ich spolupráca s touto firmou nadobudla intenzívnejšie rozmery. Ale ako to už s oligarchami všade vo svete býva, i on začal ovplyvňovať politické dianie v krajinách, v ktorých majú svoje obchodné záujmy a dopomáhal si k tomu vytvorením tajných fondov na presadzovanie svojich obchodných záujmov.

Ale ani Janka a Natália nelenili a stali sa spojkami pre veľké investičné kontrakty firmy v strednej Európe. Po nejakom čase, tak ako rástla chuť a klesala obozretnosť dediča impéria pri nekalých obchodoch po celom svete, spadla klec. Alebo to len Američania ako ich najväčší konkurenti posunuli tie správne informácie na tie správne miesta?

Zatkli ho, tvrdo vypočúvali, až sa priznal a vyšetrovatelia vďaka jeho výpovedi rozplietli všetky nitky tohto utajeného konšpiračného príbehu a dostali sa až k hlave štátu. A i nad ňou sa zavrela voda a brána väzenia. Ale Janka s Natáliou nelenili a z peňazí, ktoré vozili v diplomatickej batožine do strednej Európy na stimuláciu tých správnych ľudí, si v tej správnej nestráženej chvíli, keď v Soule skončilo zatýkanie, ukrojili riadny krajec.

Ako neskôr vyšlo najavo, obe si za tie peniaze kúpili luxusné apartmány v Dubaji a zvyšok si pri návrate do Soulu okľukou cez Karibské ostrovy uložili na tajných účtoch v týchto daňových rajoch. A po návrate zo stredoeurópskej misie sa vždy tvárili akoby nič a paradoxne im nikdy nikto na nič neprišiel.

Po prevalení škandálu zatkli dediča impéria. Dievčatá a ich misiu však neprezradil, lebo by ohrozil mnohomiliardové investície firmy v Európe, tak potopil len prezidentku štátu, ktorá nebola do týchto investícií zasvätená a mala iba lobovať za ich vnútrokórejské záležitosti.

Prípad skončil pred súdom, padli vysoké tresty, ale dedič impéria mal zjavne lepších advokátov, či dôležitejší význam pre krajinu, než nejaká volená úradnícka hlava štátu. Ale brány väzenia sa zavreli i za ním, i keď iba symbolicky na dva roky. Nie však za dievčatami. Tie stále plnili príkazy a robili kuriérov pre firmu. Nikto o nich netušil.

Až prednedávnom, keď dedičovi znížili trest a podmienečne ho prepustili na slobodu, spadla klec i na nich. Zabudol na to, že ho stále monitorujú. Našim systémom, ktorý sme na Soulskej univerzite testovali. Ale my sme v tom boli nevinne.

Po prílete do Soulu ich cestou z letiska zadržala miestna polícia. Ale i to bol taký „Tokio Drive“, naháňačka ako z filmu Rýchlo a zbesilo. Nočným Soulom svišťali z letiska dvestovkou po diaľničnom obchvate na svojom športiaku Nissan Silvia až do obchodnej štvrte Gangnam-gu, prenasledované neoznačenými policajnými autami, až v šmyku nevybrali zákrutu a vyflákli sa do parku, kde sa kolesami zaborili do záhonu kvetov a vyryli v ňom brázdu ako po traktore.

***

Spravodlivosť si niekedy nasadí nesprávne okuliare...

Dievčatá mali tie správne pasy, diplomatické ... to je jedna z výhod diplomatickej imunity, lebo stále boli oficiálne pracovníčkami ambasády. Tak ich na druhý deň po zadržaní museli pustiť. A možno zaúradovali iné sily, lebo zahraničná služba stojí na dvoch pilieroch a diplomacia je iba jednou z nich. A zahraničné investície si chráni každá krajina, i ľudí, ktoré ich sprostredkúvajú. A dievčatá nemajú vo svojej pracovnej histórii iba skúsenosti z civilného sektora. Vždy sa vedeli pohybovať i v šedej zóne moci a štátnych záujmov.

***

Ich účasť na škandále sa ututlala, boli v tom vyššie záujmy, obrovské investície v strednej Európe, o ktoré Južná Kórea ani Slovensko nechcelo prísť a v hre bolo i neakceptovateľné riziko straty medzinárodnej reputácie. Pozornosť sa tak upriamila iba na miestnu hlavu štátu a dediča impéria. Slovensko bolo vďake obrovskému diplomatickému úsiliu z tohto škandálu vonku.

Dievčatá sa o pár dní z krajiny vyparili rýchlo ako mraky nad Soulom.

***

Generál mi ukázal v mobile fotky z ich zatýkania. Zdúpnel som, lebo obe dievčatá som spoznal. Janka a Natália. Chodili k nám do klubu na večerné praktiky argentínskeho tanga. Boli veľmi šikovné, vnímavé, rýchlo sa učili, hlboko som zanechal v oboch z nich svoju tanečnú DNA. A zrazu k nám prestali na tango chodiť. Nevedeli sme prečo. Teraz už viem, už som pochopil súvislosti. No bol to šok, čo vám poviem.

***

Generál na mne zbadal údiv. Začal sa vypytovať, či som ich poznal.... vytušil som problémy, tak som to rýchlo otočil a povedal mu podobný prípad z Bernu. Tam jedna naturalizovaná Švajčiarka, pôvodom zo Slovenska, zneužila identitu miestnej bezdomovkyne a zamestnala sa v pobočke banky, kde sa za dva roky vypracovala na vedúcu útvaru compliance a cez Vianoce, keď v pobočke okrem nej, pokladníčky a ochranky nikto nebol, previedla vďaka svojim privilegovaným prístupom k účtom, dvadsať miliónov švajčiarskych frankov z účtu jedného ruského oligarchu na svoj účet vedený na tú bezdomovkyňu a z neho ich sériou prevodov presunula na anonymné účty do karibských daňových rajov. Mala na to celé vianočné sviatky, aby po sebe zahladila všetky stopy, a po Novom roku už jednoducho neprišla do práce. Zmizla. Veci sa začali hýbať, keď sa oligarcha dožadoval od banky vysvetlenia o pohyboch na svojich účtoch. Poslednú stopu polícia zachytila na Zürišskom letisku, kde nastúpila na lietadlo do Argentíny. Ale to už mala desaťdňový náskok, ktorý sa už polícii nepodarilo zmazať. Tá vypátrala iba jej nič netušiacu menovkyňu, ktorej ukradla identitu. Tá sa aspoň vo väzbe dosýta najedla a osprchovala, kým ju na tretí deň bez obvinenia prepustili. Ani v tomto prípade sa škandál nekonal, ututlalo sa to, lebo za to mohla banka, ktorá si dostatočne nepreverila históriu zamestnancov pracujúcich s privilegovanými prístupmi. Peniaze banka vyplatila okradnutému oligarchovi zo svojho rezervného fondu. Takto to funguje, lebo ak vám z účtu hackeri ukradnú tisícku, tak máte smolu vy, doťahujete sa mesiace s bankou a dokazujte nevinu, ale ak vám ukradnú dvadsať miliónov, tak to už ste VIP klient privátneho bankovníctva s príslušným servisom a potom s vami jednajú inak, s takými sa nesúdia, veď tú škodu aj tak v konečnom dôsledku zatiahnu drobní klienti z bankových poplatkov. Tak to chodí všade na svete.

Generál si ma vypočuj, usmial sa a povedal mi, že o tej kauze vie. I o identite tej ženy, Ivice, lebo čuduj sa svete, bola súčasťou partie Janky a Natálie. A tie peniaze z tajných fondov koncernu, ktoré si dievčatá tajne ulievali, im pomáhala cez švajčiarsku banku, v ktorej pracovala, prepierať práve ona. Podarená slovenská trojka.

***

Ale nazad do Soulu... Tie dve slovenské dievčatá sme s Hye On videli zatýkať v parku práve keď sme sa vracali autom z tanga. Pozerali sme na ne prechádzajúc okolo nich. Mysleli sme, že mali iba nehodu, že si trochu vypili a že ich onedlho prepustia. A oni si nás tiež všimli.

Už som pochopil, že si nás vtedy zle spojili s tým, čo sa im následne stalo. Mali dlhý čas na premýšľanie a na hľadanie divokých súvislostí. Ale vysvetľovať nezmysly dvom dievčatám nemá zmysel. Už sú dávno doma, na Slovensku, s novou identitou.

***

Tak som si myslel, že to tým ich rýchlym úprkom na Slovensko skončí. Ale neskončilo. Slovensko prišlo do Južnej Kórei znovu. A ani tentokrát nie kvôli olympiáde.

Jeden večer k nám prišli na tangové praktiky dve dámy zo Slovenska. Len tak sa zabaviť. Tancovali výborne, pani Helena bola kedysi zjavne profesionálna tanečníčka, také vypracované telo s takými pohybmi majú len tanečníčky, fitnesky alebo jogínky. A tanečnú techniku mala zo štandardných tancov vypestovanú precízne.

Profesionálny tanec je tvrdý chlebíček

Ale tancom sa neživila. Pokiaľ nemáte stabilnú klientsku základňu, známosti na dobrý a lacný prenájom sály na frekventovanom a dostupnom mieste v centre veľkého mesta, dobrú reklamu, napríklad svojou účasťou v tanečnej televíznej show, ktorá z vás spraví objekt záujmu každého tancachtivého diváka, tak len prežívate. Profesionálny tanec je tvrdý chlebíček. Takže po skončení svojej tanečnej kariéry sa venovala normálnej, civilnej, oveľa stabilnejšej profesii. Aj keď rovnako zaujímavej. V tajnej službe.

V tanci ju nebolo čo učiť. Iba si s ňou to tango užívať.

Pani Adriana bola iné číslo. O pol hlavy vyššia odo mňa a to je teda už riadna žirafka. Jej prednosti vynikali už z diaľky. Tanec si užívala inak, nie technicky, ale pohybovo, dynamicky, snažiac sa dosiahnuť súlad pocitov a pohybu, taký flow.

Užil som si to s nimi, len som nechápal, čo tu na druhom konci sveta robia. Pani Adrianu som si matne pamätal z medzipristátia v Sofii, kam sme leteli rovnakým lietadlom, zatiaľ čo ona tam vystupovala, ja som pokračoval až do Ázie. Ale to bolo tak všetko. Vraj sú tu ako delegátky na zimnej olympiáde a prišli si pospomínať na letnú olympiádu v roku 1988 v Soule, lebo obe vraj na nej reprezentovali Slovensko v atletike. Vzhľadom na ich fyzické dispozícii som tomu uveril. No... atletika má rôzne disciplíny, každá z týchto žien bola fyzicky inak stavaná, ale viac ma to nezaujímalo. Tango tancovali skvele a to mi stačilo. Ich minulosť ma nezaujímala.

A to bola chyba, mal som si ich nechať preklepnúť cez generála kórejskej kontrarozviedky. Mohol som tak predísť veľa problémom. Pretože to, čo nasledovalo, nebola žiadna easy ride.

Na tangové praktiká prišli i na ďalší deň. I so zástupkyňou vedúceho slovenskej olympijskej delegácie, pani Zunou. Deň predtým spala ako nahrášku, lebo každodenný presun z olympijskej dediny v Pchjongčchangu do Soulu je náročný, takže sa po parkete iba motkala. Na konci hodiny tanga zatancovala miestnym kórejským návštevníkom slovenský ľudový tanec, načo miestni šokovaní Kórejci reagovali ako na maorijskú Haku. Zavolala si ma stranou a pozvala ma na nasledujúci deň na veľvyslanectvo, prebrať možnosť zorganizovania tangovej show pri príležitosti diplomatickej recepcie, ktorá sa tam bude konať.

***

Pani Zuna mi len tak medzi rečou prezradila, ako to bolo v skutočnosti s názvom cyklomosta cez rieku Moravu, oficiálne známeho ako Most Slobody.

Zuna bola kedysi v mladosti tanečnicou v známom folklórnom súbore. Ako členka súboru sa zúčastnila aj kultúrnych podujatí, organizovaných v rámci Olympijských hier v Soule v roku 1988. A tu sa zoznámila s americkým akčným hercom Chuckom Norrisom.

V tom čase tu v Južnej Kórei nakrúcal jeden zo svojich filmov. Pri tej príležitosti ju zasvätil do východnej filozofie a Zunu to tak nadchlo, že sa jej začala venovať ako svojej záľube. S Chuckom Norrisom ostala v kontakte i po olympijských hrách a keď sa stala kultúrnou atašé v Bruseli, spomenula si na dávne priateľstvo s ním a lobovala u Európskej komisie za to, aby práve vtedy budovaný cyklomost cez rieku Moravu, spájajúci Devínsku Novú Ves a rakúsky Schlosshof, bol pomenovaný po Chuckovi Norrisovi.

On sa v skutočnosti vážne mal volať Most Chucka Norrisa, lebo Chuck ako akčný hrdina bol známy z filmov, v ktorých bojoval proti Sovietom. Lenže sa do toho vložili dolnorakúski a bratislavskí miestni politici, ktorí nechceli, aby im nejaký Američan vyfúkol slávu. Tak si vymysleli anketu, aby to nejak uhrali na iného víťaza. Niečo podobné, ako sa sa teraz robí pseudoanketa na nový vizuál eurobankoviek, o ktorého inkluzívnom formáte je už rozhodnuté. Lenže aj túto anketu vyhral Chuck Norris. On vyhrá každú anketu, aj takú, v ktorej nefiguruje, to snáď viete.

Tú anketu ako prejav občianskej participácie a ako súčasť projektovej dokumentácie požadoval Brusel. Pani Zuna mala na Európskej komisii silného spojenca, moju kamarátku Charlotte, ktorá mala financovanie tohto projektu na Európskej komisii na starosti. Už to vyzeralo na víťazstvo Chucka Norrisa, ale na poslednú chvíľu to nevyšlo. Poslanci zrušili i samotnú anketu o víťaza mosta, len aby v hanbe neostali.

A tak Slováci porazili Chucka Norrisa 1:0. Prvýkrát v histórii ho niekto porazil. A hneď Slováci.

A ako naschvál, pani Zuna bola v tom čase horúcou kandidátkou na post generálnej tajomníčky UNESCO. Pravidelne spoluorganizovala najväčší knižný veľtrh v Európe Frankfurt Book Fair, kde nadobudla kontakty na dôležitých ľudí svetovej kultúry.

A tak mala kandidatúru do UNESCO vo vrecku. Ibaže ju na záverečnom hlasovaní nepodporil vlastný minister kultúry, funkcia jej ušla o jeden jediný hlas, o ten ministrov. Lebo minister neznášal Chucka Norrisa, lebo ako estét preferoval vážne umenie, nie bezduché akčné filmy, kaziace vkus a morálku mládeže.

Taký podraz isto Zunu nepotešil... Ako bolestné dostala aspoň post zástupkyne vedúceho slovenskej olympijskej delegácie v Južnej Kórei.

***

Tak toto bol skutočný dôvod ich návštevy...

Tak som na druhý deň ráno teda prišiel na ambasádu. Vošiel som na recepciu, prišla pre mňa asistentka veľvyslanca a zaviedla ma do jeho kancelárie.

Ale chyba lávky. Už tam na mňa čakali dve dámy zo včerajšieho tanga. Pani Adriana a pani Helena. Ale už neboli usmievavé. Vysoké boli nielen fyzicky, ale i funkciou. Vytiahli preukazy tajnej služby. Ale viete, ako to je s menami agentov... neverte im ani nos medzi očami. Hrajú svoju hru, vy ste v nej iba figúrkou.

Tak toto bol skutočný dôvod ich návštevy... pozdrav zo Slovenska v podobe dvoch vysokých dôstojníčok tajnej služby, ktoré prišli zamiesť ten škandál s dievčatami. Už sa mi to rozjasňuje.

čakala ma eskorta, či v tomto prípade skôr dámsky escort

Hneď ma začali vypočúvať, čo viem o Janke a Natálii, ako často a kde sme sa stretávali, čo viem o ich vzťahu s dedičom koncernu a tak. Výsluch trval tri hodiny. Na záver mi oznámili, že mi zablokovali pas a ešte večer s nimi odlietam na Slovensko, kde si ma podajú ich kolegovia a budem podrobnejšie vysvetľovať, čo viem o aktivitách dievčat a ich vzťahu k dedičovi a prezidentke.

Čo ja o nich viem... mňa zaujímali iba ako tanečnice na zábavu, nie ich sociálny networking. Ale zbytočne som to vysvetľoval. Mali svoje rozkazy. Letenky už boli vystavené, čakala ma eskorta, či v tomto prípade skôr dámsky escort.

Ak takýmto spôsobom vyriešili aj Vietnamca minulý rok, tak sa môžem tešiť na liter hnusnej kórejskej pálenky Soju v žalúdku, i s vymacerovaným hadom vo fľaši... Ale to som nemohol dopustiť. Ja som s tým predsa nemal nič spoločné.

***

Lenže dámy netušili, že i ja som sa poistil. Generálovi som povedal, kam idem, kto ma navštívil, a že niečo šípim, lebo náhly útek Janky a Natálie na Slovensko a hneď návšteva dvoch zvedavých slovenských akože olympioničiek, to je príliš veľa náhod. Nahlásil som túto podozrivú aktivitu aj chargé d´affaires francúzskeho veľvyslanectva. A dobre som spravil.

„Pif paf“ raz za rok na cvičných streľbách niekde na strelnici

Začala ma vypočúvať pani Adriana, ako som sa neskôr dozvedel, hodnosťou plukovníčka rozviedky, je riaditeľkou sekcie aktívnych operácií tajnej služby. To museli dievčatá vyviesť veľký prúser, keď sa sem cez pol sveta obťažovalo cestovať samotné číslo tri tajnej služby.

- Sklapni, mám vyššiu hodnosť než ty, vraví mi.

- Lenže ja som si tú svoju musel zaslúžiť tisíckami ostrých nábojov vypálených v ostrých operáciách po celom svete, a nie ako Vy, „pif paf“ raz za rok na cvičných streľbách niekde na strelnici v Devínskej... kontrujem jej.

Vytiahla putá a zacvakla mi ich o zápästie.

- Hmmm, budú aj bičíky a latexové čižmy? Začína ma to baviť... provokujem ju.

Do miestnosti vošla pani Zuna.

- Odlet linkou Korean Airlines je plánovaný o 21.30. Môžete sa zberať. Položí na stôl letenky a môj jednorazová cestovný doklad, lebo pas mi zablokovali.

Nasadli sme do služobného Audi A8 z veľvyslanectva. Za volant si sadla pani Adriana, vedľa nej pani Helena. Do kufra naložili štyri fľašky tej hnusnej kórejskej pálenky s vymacerovaným hadom. Ja v putách som sedel na zadnom sedadle, zamknutý detskou poistkou vo dverách, aby som im nezdrhol. To sa mi len sníva... už chýba iba detská sedačka. Aj to možno bude...

Vedľa mňa si sadla pani Zuna s diplomatickým pasom, aby sme mohli na letisku prejsť priamo do diplomatickej VIP zóny bez odbavenia, ako Vietnamec pred rokom v Bratislave.

***

Tak to asi skutočne bude únos... mačací únos

Keby som silno chcel, stiahnem bočné okno a vytiahnem sa von, ale som zvedavý, čo sa bude diať, ako to majú šelmy vymyslené. A možno je to ako scéna vo filme Hra s Michaelom Douglasom, z ktorej sa vykľuje adrenalínový narodeninový darček. Ibaže ja som žiadny sviatok nemal. Tak to asi skutočne bude únos. Mačací únos.

Vychádzame z veľvyslanectva. Na mesto sadla tma, Soul začína žiť nočným životom. Schádzame na most cez rieku smerom na letisko. Po chvíli pani Adriana zbadá, že sa za nás zavesilo čierne SUV. Pridá plyn, SUV sa stále drží za nami. Prepálime na oranžovú, SUV sa nie a nie striasť.

- Už o mojom osude vedia naši, pomyslím si. Pani Helena ťuká v navigácii alternatívnu cestu na letisko a hlási do vysielačky, že sme dekonšpirovaní. Dostáva povel pokračovať k cieľu stoj čo stoj. Pani Adriana pridáva, koníky spod trojlitrového motora dostávajú za uši. Rútime sa širokou estakádou na letisko, schádzame k nemu, ale zrazu vidíme rad modročervených svetiel policajných áut, ktoré vytvorili na ceste zábranu. Pani Adriana prudko zaťahuje ručnú brzdu, dostávame hodiny, otáčame sa v šmyku do protismeru. Unikáme, míňajúc trúbiace a myšičkujúce autá v protismere. Prechádzame na druhá stranu rieky, striasli sme ich, zaraďujeme sa do prúdu áut smerujúcich do centra, cez ktoré plánujeme nenápadne prejsť z opačnej strany k letisku. Ale bolo to iba dočasné víťazstvo, o chvíľu počujeme nad sebou policajný vrtuľník. Pani Helena dostáva cez vysielačku rozkaz vrátiť sa na veľvyslanectvo. Akcia je prezradená. Teším sa. Autá v kolóne sa zastavujú.

Vždy by som samozrejme mohol stiahnuť okno a v zápche či na križovatke sa vyvliecť z auta, alebo v plnej rýchlosti zatiahnuť ručnú brzdu, ale ten pocit, ako sa ma tri slovenské šelmy snažia uniesť z policajnej a digitálnymi technológiami prešpikovanej krajiny... no užívam si túto ich snahu.

V diaľke pred nami opäť vidíme svetelnú show policajných majákov. Cúvame dvadsať metrov a vychádzame úzkou odbočkou na kľukatú cestu smerujúcu na vyhliadkovú terasu pri televíznej veži Seoul Tower, dúfajúc, že silný motor nášho Audi A8 nás vytiahne zo šlamastiky a my sa stratíme v kopcoch.

Sme na vrchole, opäť však počujeme blížiaci sa vrtuľník a sirény policajných áut. Sme ako štvanci. Ja však stres nemám, pre mňa prichádza záchrana.

Dámy zastali na konci horného parkoviska. Pred nami sa rozprestiera nočné mesto, plné ligotajúcich sa svetiel mrakodrapov. Hotová romantika, ako na zadnom sedadle kabrioletu, ale tu nie som s Vílou na Hollywood Hills v Los Angeles, tu som na zbesilom úteku z krajiny.

Pod nami sa nachádza tristo metrov dlhé schodisko, ktorým cez deň vychádzajú na vrchol turisti, ktorí si zvolili peší výstup z centra.

-Počkať, snáď nechcete zísť autom po tých schodoch! ... zvolám na ne.

Videli ste film Thelma a Louise, o dvoch ženách na úteku pred políciou? Záverečná scéna je epická, sedia na kraji útesu v naštartovanom kabriolete, vediac, že cesta späť žiadna nie je, chytia sa za ruky a s autom sa vrhnú z útesu do mora.

Chytajú sa za ruky... to nie...!!! Pani Adriana chytá riadiacu páku, zaraďuje rýchlosť a prudko vyrážame dolu po schodoch. Auto spravilo skok a naráža na prvé schodisko.

Drrrrrn drrrrn, drrrrrn, ideme ako na dostavníku po mačacích hlavách. Skok na medziposchodí, chvíľu bezváhového stavu a opäť drrrrrn drrrrn, drrrrrn. A opäť skok a opäť drrrrrn.

To sú tie vaše ženské kruhy... pod očami

Všetko sa v aute natriasa, plastové fľaše s minerálkou lietajú po podlahe, spätné zrkadlo odpadlo z čelného skla, vysielačky šeliem narážajú o ostré hrany odkladacích priestorov palubnej dosky.

Spredu to musí byť sexi pohľad na bodyshaking mojich únoskýň. To by sa dalo pozerať v nekonečnej slučke. Ale ja na zadnom sedadle si to neužívam, pásy sa mi zarezávajú do tela. Takto som si ten bondage nepredstavoval. Som závislí od vodičských schopností pani Adriany. Posledné schodisko, tvrdý dopad na nápravu, prásk, odletel nám predný nárazník. Predné airbagy paniam vybuchujú pred tvárou, motor zhasína. Šelmy sú v pasci.

- To sú tie vaše ženské kruhy... pod očami, hovorím im.

Nie sú to žiadne dámičky do pekného počasia, ale odhodlané šelmy, ktoré vždy dosiahnu, čo si zaumienia

Otrasená pani Adriana pootočí kľúčom, motor opäť naskočí. Palubná doska bliká všetkými svetlami ako farebná hudba na diskotéke. V aute začíname cítiť smrad z rozbitých fliaš s pálenkou, ešteže tie hady sú už dávno vymacerované. Kolesá škrípu, volant sa trasie, ale ideme odhodlane ďalej ako Terminátor. Panie majú zjavne dobrý výcvik, nie sú to žiadne dámičky do pekného počasia, ale odhodlané šelmy, ktoré vždy dosiahnu, čo si zaumienia. Všetci inhalujeme výpary pálenky, panie začínajú byť z nich omámené. Veľa neznesú.

Viete, že tvrdý alkohol sa pred vypitím nemá ovoniavať, ale priamo ho treba kopnúť do seba? Lebo z výparov sa pripijete tiež.

Stočíme volant cez obrubník chodníka do lesoparku, od kolies nám odlietajú kusy bahna s lístím. Vypíname svetlá. Pod stromami nás nevidí ani vrtuľník. Policajné autá sa vracajú kľukatými cestami z vrcholu do mesta, strácajúc cenné minúty.

Keď hluk sirén doznel, vraciame sa z lesoparku späť na asfaltovú cestu. Pani Helena kričí do vysielačky. Hlas jej začína preskakovať z nadýchaného alkoholu. Vraciame sa okľukou na veľvyslanectvo, nechceme riskovať cestu mestom. Všetky prístupové cesty sú zjavne obsadené políciou.

O päť minút sme divokou jazdou s dymiacimi brzdami a škrípajúcimi gumami pri budove veľvyslanectva, brána je už otvorená, bez zastavenia prefrčíme dnu, trafiac blatníkom betónový múrik, pričom sme odrazili koleso, ktoré ostalo zarazené v kovovom plote. Prudko brzdíme do šmyku. Ani James Bond by to nezvládol lepšie. On je len literárna postava, ale tieto ženy sú skutočné, z mäsa a kostí. Z auta je vrak na odpis, ale došlo až do cieľa, nemeckú kvalitu badať nielen na tankoch.

Zriadenec zatvára bránu, práve včas, lebo o pol minúty dofrčia dve čierne dodávky s kórejskými tajnými policajtami. Domáhajú sa stretnutia s veľvyslancom. Neúspešne. O dve minúty prichádza limuzína, vystupuje z nej generál kontrarozviedky spolu s francúzskym veľvyslancom. Brána sa tentoraz už otvára, obaja vstupujú dnu. Takéto šarže nemožno odmietnuť. Ich už veľvyslanec musí prijať. Pani Zuna ide hore za ním. Len sa musí vydýchať z inhalovanej hadej pálenky.

Pani Adriana a pani Helena sedia so mnou stále v aute v garáži veľvyslanectva, pre istotu, keby bolo treba opäť utekať. Presadajú si na zadné sedadlá ku mne. Odomykajú mi putá.

No tak dievčatá, je to len práca

- Čože, Thelma a Louise, pokračovanie na hoteli nebude? Keď sme už absolvovali takúto predohru..., vtipkujem s nimi, mnúc si oslobodené zápästia. Oni ale náladu na vtipy nemajú, nevyšla im dlho plánovaná akcia, za ktorú ich iste na ústredí nepochvália. Iba sa trošku kymácajú z výparov toho hadieho svinstva. Ale sú o to uvoľnenejšie.

- No tak dievčatá, je to len práca, v živote vám iste nevyšli dôležitejšie veci, poďme na to zabudnúť. Vy neviete, že ja som tu nedotknuteľný? hovorím im kľudným hlasom.

- Vážne si nedotknuteľný...? pýtajú sa ma šeptom moje slovenské šelmy.

***

O pol hodinu prichádza do vysielačky pani Heleny pokyn ma prepustiť. Vystupujem z vraku auta, vychádzam pred budovu veľvyslanectva, pripadám si ako superšpión Karel Köcher počas výmeny agentov na Glienicker Brücke, brána je už otvorené, vonku nikde nikoho, iba dve tmavé dodávky na príjazdovej ceste. Otáčam hlavu, na prvom poschodí veľvyslanectva vidím vo vysvietenom okne cez žalúzie stáť generála, pani Zunu a oboch veľvyslancov. Oni mu vysvetlili, kto hrá prvé husle v Ázii a že moja prítomnosť tu v Soule pri inštalácii mikrovlnného systému je nevyhnutná a že nech tu slovenská tajná služba nedestabilizuje miestnu politickú situáciu, ktorá je na polostrove aj tak napätá. Tým to skončilo.

***

S Hye On sme odučili ešte jeden mesačný kurz argentínskeho tanga. Už nás neprišla pozrieť žiadna nebezpečná slovenská šelma z tajnej služby. Zamietli po sebe všetky stopy, hroziaci škandál prehlušili prebiehajúce olympijské hry a po ich skončení nastal nový, obyčajný deň.

***

Inštalácia mikrovlnného systému na Soulskej univerzite bola úspešne dokončená a ja som sa následne rozlúčil s generálom i jeho dcérou.

Pozvala ma na svadbu, ktorá sa má konať v našom hoteli. A na tú som prišiel, z viacerých dôvodov, napríklad preto, že ma cestou cez Áziu čakala ďalšia misia.

***

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

https://www.imdb.com/title/tt0103074/