Londýnski Men in Black, alebo na chvíľu s Jamesom Bondom

Bol som v Londýne na jednom vládnom úrade dojednávať technické podmienky medzištátnej dohody o spolupráci pri výmene informácií. Bolo to v júni 2018, asi mesiac po svadbe princa Harryho s Meghan Markleovou. Ubytoval som sa v hoteli priamo v centre City, aby som mohol ísť na rokovanie pešo. Nie je to síce blízko, ale popri nábreží Temže je to krásna prechádzka. Ani som sa po prílete neprezliekal, lebo hneď večer som sa mal stretnúť s jedným svojim kamarátom, slovenským novinárom z TASR, ktorý bol do Londýna dlhodobo vyslaný ako stály spravodajca. Taký milý, žoviálny chlapík, nižšieho vzrastu, s pestovaným pivným bruchom, ktorý ale na kameru pôsobil veľmi uhladene a seriózne, hoci v súkromí, pri pohári čierneho Guinnessa sa vedel poriadne rozšupnúť. SMSkou sme si potvrdili stretko a za pol hodinu sme sa už zvítali v pube na Fetter Lane blízko môjho hotela. Prišiel priamo z nakrúcania reportáže, v čiernom nekrčivom obleku, zjavne erárnom, vhodnom na kameru. V rovnakom čiernom nekrčivom, v akom som bol oblečený ja. Ideálny do lietadla, poleješ sa vínom, nič nevidno. Zasmiali sme sa na tejto zhode, vyzerali sme ako Men In Black. Kecali sme o jeho zaujímavej práci v Londýne, dovolenkách a tak... Guinness je ťažké, sladké, čierne pivo, mne na chuť jedno stačilo, Peter zatiaľ vypil dve, už to na ňom začínalo byť vidieť. Jeho žovialita sa stupňovala. No veď ale je to novinár, ten predsa nemôže byť mĺkvy. Po hodine sme vyšli z pubu a vybrali sa okolo investičnej banky Goldman Sachs, vyprevádzal som ho na metro dole k Temži na stanicu Blackfriars.

Idúc okolo Goldman Sachs sme si zozadu na pešej zóne na Stonecutter Street všimli pod stromami zaparkovaný obrovský Rolls Royce Cullinan, vtedy aktuálnu novinku medzi veľkými luxusnými SUV. Peter, ktorý z dvoch pohárov Guinnessu nalačno už mal docela kvalitný salónšpic, sa zastavil dva metre od neho a spoza stĺpikov ho z chodníka obdivoval.

- Takýto kár by som chcel mať.... stál tam zasnívaný. Nechal som ho snívať.

-Ty si s tých novinárskych diét našetríš tak akurát na nejakú Toyotu RAV... hovorím mu, ale nechal som ho rojčiť.

- Kde má súkromného vodiča? pýtam sa Petra.

-Nie je Rolls Royce ako Rolls Royce. Takýto „driver´s car“ si aj milionár šoféruje sám, z číreho potešenia, poúča ma Peter.

Vtom zo sídla banky Goldman Sachs vychádza obézny pán s vysokou blond sexi krásavicou a blížia sa k Rolls Roycu. Pán v kvalitnom čiernom obleku a s fajnovými koženými topánkami, takými interiérovými, žiadne gumové podrážky, ale kvalitné celokožené, výlučne do suchého počasia. Ťažko sa mu s tou jeho extra hmotnosťou chodí, až sa divím, že sa mu topánky pod jeho váhou neroztrhnú na kusy. Dámička cupitá povedľa neho, zjavne je to jeho asistentka.

Pán otvára vodičove dvere a snaží sa nasúkať dovnútra.

-Musí sa zmestiť, svadba bola drahá... sexisticky komentuje situáciu Peter a smeje sa.

Asistentka stojí pred autom, zjavne na niekoho čaká. Začína popŕchať, ale asistentka stále stojí pri aute s koženým kufríkom v ruke a bez dáždnika. Na svetlom kostýme sa jej robia tmavé body od kvapiek, za chvíľu vyzerá ako gepard.

- To je škoda, takto si kvôli niekomu ničiť drahý kostým, hovorím Petrovi.

- Škoda je, len čo zhorí a čo žena zje, opäť mi ordinérne kontruje a smeje sa na vlastných slovách. Krútim nad ním nechápavo hlavou...Keby bol taký aj do kamery, to by sa tu dlho neohrial. Ale inak je to milý, priateľský a spoľahlivý chlap.

V tom okamihu z budovy vychádza známa tvár, herec Daniel Craig. Asistentka naňho máva. Vidí ju a žoviálne jej hlavou naznačí, že si ju všimol. Ide k ich autu.

- Aha, James Bond! drgnem Petra.

- Jasné, kukni na slečinku, ako hneď pookriala. Keď je láska skutočná, na koberci nezáleží...vraví svojim typickým slovníkom Peter.

Mám novinársky preukaz, zahráme to na investigatívcov ...

Daniel Craig podišiel k autu, otvoril si zadné dvere a nasadol. Obézny pán spoza volantu diaľkovo otvoril zadný obrovský kufor auta, asistentka doň dala zmoknutú kožený kufrík a obišla auto, otvárajúc si druhé zadné dvere.

Zrazu ma pripitý Peter drgne:

- Hej, naskočme im do kufra, bude sranda. V kufri s Bondom, to bude reportáž...

- Hrabe ti? Koľko si toho vypil? Skončíme na polícii... kontrujem mu triezvo.

- Kedy sa ti naskytne takáto šanca, ha??? Mám novinársky preukaz, zahráme to na investigatívcov, nabudený Peter sa nedal zastaviť.

- hmm, máš pravdu...kedy sa naskytne takáto príležitosť, uznávam a som v pomykove. Mám?

- Skáč! zavelí.

Prikrčíme sa za auto a v tichosti sa súkame do obrovského kufra, akurát včas, lebo vodič ho diaľkovo práve začal zatvárať. Nevidí nás, veko kufra mu bráni nás vidieť v spätnom zrkadle.

Auto na našu hmotnosť vôbec nereagovalo žiadnym zhupnutím, je to hotový tank.

Pozriem na Petra a pomyslím si: ešte si grgni...

Dvere kufra dosadli dole na veko, zacvakli, vodič naštartoval a pomaly sa pohol. Cesta späť z tohto tripu pre nás bola nemožná. Keď sa veko opäť otvorí, budú na nás hľadieť buď policajti alebo prekvapená asistentka. Toto sme nedomysleli... Neskoro...

- Jana, vy ste si dala pivo? počujeme spoza sedadiel Daniela Craiga.

- Nie Daniel, ale i ja ho cítim. Niečo sa tu muselo rozliať. Odpovedá slečna.

Skrčený v kufri sa so zvrašteným obočím pozriem na Petra a pomyslím si: ešte si grgni...

***

Musím uznať, že cestovať v kufri auta je zaujímavým zážitkom. Nie je tu taká tma, ako by ste si mysleli. Je tu skôr šero. Zrak si rýchlo privykne. Pri brzdení celý kufor cez špáry osvetľujú červené brzdové svetlá, pri odbočovaní zasa smerovky, cítime sa ako na diskotéke. Aj sa tak vlníme na každej nerovnosti a v zákrutách. A počujeme tu úplne všetko, akoby sme sedeli v kabíne. I to hmýrenie sa na kožených sedadlách nad hlavou cítime. No veď povedzte, kedy ste naposledy sedeli s hlavou pri zadku Daniela Craiga.

- Myslím, Jim, že to máme v suchu, financie na náš nový film „No Time to Die“ máme zabezpečené, vraví zo zadného sedadla Daniel Craig.

- Bol si presvedčivý, Daniel, vraví Jim. Som rád, že si prijal moju ponuku na spoluproducenta filmu. Budeš viac motivovaný. Jana, ďakujem Vám, že ste sa u svojho riaditeľa prihovorili. Už aby Vám obom uschli šaty, k jeho veličenstvu nemôžete prísť ako zmoknuté kurence. Prikúrim...

Pozrieme sa s Petrom na seba so zdesením v tvári. Pripadáme si ako v nejakej francúzskej komédii so Jeanon Paulom Belmondom. Kam nás to vezú.... A Jana teda nie je asistentka šéfa produkčnej spoločnosti, ale asistentkou šéfa Goldman Sachs a tento výlet kamsi má za odmenu, no paráda...

Vezieme sa docela pohodlne, plavne sa v zákrutách šmýkame po kufri, vzduchový podvozok Rolls Roycu filtruje všetky nerovnosti. Asi po dvadsiatich minútach auto zastavuje. Počujeme otvárať bránu, auto vchádza, brána sa zatvára. Posúvame sa pomalým tempom asi dvadsať metrov. Zastavujeme, vodič vypína motor, posádka otvára dvere auta, všetci vystupujú.

Teraz to príde, teraz nás odhalia, očakávam nevyhnutné. Útrpne čakáme na otvorenie kufra, živo si predstavujeme ten povyk, čo spôsobíme. Už sa vidíme ležať na ceste s putami na rukách. Peter, ty idiot! nadávam mu v duchu.

Nič sa stále nedeje, kufor sa neotvára. Čakáme minútu, stále nič. Využívam situáciu, páčkou odisťujem zadné sedadlo a preliezame s Petrom do vnútra kabíny. Nikde nikoho, ani vonku, iba vo vchode vidíme siluety troch postáv, ako idú vstupnou chodbou veľkolepého domu.

Tu v aute nemôžeme ostať, na dvore sa tiež nemáme kam skryť, ostáva nám len vbehnúť do domu. Vychádzame z auta, potichu za sebou pribuchneme dvere. Oprašujeme sa, tvárime sa dôstojne.

Zrazu ma Peter tľapne po hrudníku a zhíkne:

- Nieee, my sme v Clarence House... Prúser! za toto ma okamžite vypovedia z Británie. Už sa sem nikdy nedostanem... bľaboce s vyvalenými očami.

Vidím na jeho tvári zdesenie, okamžite vytriezvel.

-Hej, pokoj, nie sme v Buckinghamskom paláci, ani v Towerskom väzení, čo sa bojíš.... snažím sa zľahčiť situáciu.

- Ale čoskoro budeme, ak niečo nevymyslíme... panicky odpovedá Peter.

Vojdeme rýchlo dnu, hľadáme toalety, alebo nejaký kumbál, kde by sme sa skryli a niečo vymysleli. Hneď pri vchode zahneme vpravo do bočnej chodby, rýchlou chôdzou prechádzame po perzských kobercoch až na jej koniec. Zrazu z vedľajšej miestnosti vyjde sluha. Je koniec...

***

Podávam si ruku s Danielom Craigom...

- Tadiaľ, doľava páni, povie zdvorilo, ale odmerane. Vyzerá ako Anthony Hopkins v oscarovom filme Súmrak dňa. Jeho výraz nepripúšťa odmietnutie. Pokračujeme doľava za roh, do malého salónika.

Pred nami už v ňom stojí naša prenasledovaná trojica, vyčkávajúca na prijatie.

Otáčajú sa k nám, podávajú si s nami ruky. Podávam si ruku s Danielom Craigom...

Oni si fakt myslia, že patríme k protokolu paláca. My, slovenskí Men in Black... v tejto chvíli v zdvojenej úlohe.

Nie som náhodou v múzeu Madame Tussaudovej? Nie som...

Postavíme sa k nim do rady. Čo iné nám ostáva... Sluha otvára biele dvojkrídle dvere a do miestnosti vojde Princ Charles a jeho žena vojvodkyňa Camilla.

Bum, ostávam stáť ako obarený. Jamesa Bonda ešte ustojím, ale Princa Charlesa asi nie. Nie som náhodou v múzeu Madame Tussaudovej? Nie som...

Následník trónu s manželkou pristupuje k našej nesúrodej päťke a podáva si s nami ruky. Následne nám sluha na podnose ponúka gin. Pripíjame si špeciálnou edíciou s vyrazeným erbom, vyrábanou výlučne pre kráľovskú rodinu.

Prechádzame s následníckym párom reprezentačnými miestnosťami. Sprevádzajú nás celým domom, nenútene konverzujúc s Danielom a Jimom. My s Janou ideme za nimi, vyzeráme fakt ako z protokolu, možno sem nakoniec zapadneme. Jana si nás skúmavo prezerá, pýta sa na históriu paláca. Vymýšľam si totálne nezmysly, ale potichu, aby to Charles s Camillou nepočuli.

- A viete, že podľa ulice The Mall, vedúcej k Buckinghamskému palácu, sú pomenované všetky shopping mally na svete? odvádzam pozornosť Jany...

Žiadne bondovské Vesper Martini, pretrepať, nemiešať...

V tom najväčšom salóne nás sluha usádza do pohodlných kresiel. Jim a Daniel si sadajú do sedačky oproti následníckemu páru, ja s Janou a Petrom sedíme na sedačke oproti krbu, ja kolmo hneď pri Princovi Charlesovi, takmer sa dotýkajúc jeho lakťa.

Pripíjame si červeným suchým austrálskym vínom. Žiadne bondovské Vesper Martini, pretrepať, nemiešať. Tu sme v najlepšej spoločnosti. Podáva sa ľahký dezert s kávou a čajom. Daniel a producent Jim so zanietením rozprávajú Princovi Charles o pripravovanej Bondovke. Jana sa nahne k po jej pravici sediacemu Petrovi a decentne si k nemu privonia. Zrazu sa mu pozrie do očí a pochopí. To pivo... Prižmúri oči. Zadržiava smiech. Peter sa tvári vážne a meravo ako skala. Ako psík, čo rozbil vázu a nechce sa priznať. Tiež pochopil, že Jana pochopila...

Daniel Craig sa rozreční:

- Excelencia, my, herci sme len komedianti, v stredoveku sme sa líškali panovníkom, aby sme mohli so svojou potulnou kompániou u Vás zopár dní zotrvať a za pár toliarov hrať divadelné predstavenia na Vašich panských dvoroch. A v súčasnosti sa karta obrátila, dnes ste to práve Vy, ktorí nás zbožňujete a odmeňujete za našu prítomnosť vo Vašich sídlach. A často sa i sobášite s nami. Všetko je dnes hlavou dole... a mrkne na princa Charlesa.

- Veru, tie sobáše s herečkami... Princ Charles uznanlivo pokýval hlavou. Chvíľu sme všetci mlčali, ale každý z nás pritom myslel na Meghan.

- A čo vy, páni? obracia sa Princ Charles na nás dvoch s Petrom.

Daniel a Jim sa na nás obracajú tiež. A s prekvapeným výrazom opäť na Charlesa s Camillou.

A opäť na nás... Len Jana chápe celú situáciu, pozerá sa nezúčastnene kamsi nad krb.

***

Tma. Londýnsky Big Ben hrá v mojej hlave svoj dunivý koncert bim-bam-bom.

Opona dole. Konečná. Vystupováááť.

***

Tých pár sekúnd ticha sa zdá byť večnosťou...

- Tango... poviem toto jediné slovo, čo mi v tejto chvíli príde na myseľ a ako bez duše pozriem na Princa Charlesa.

- Tango? opýta sa prekvapene Princ Charles a zodvihol obočie.

- Tango... odpovedám, kývajúc rezignovane hlavou, pomaly sa zahľadiac na Camillu. Vojvodkyňa pokladá šálku čaju na stolík.

- Tango... vraví Camilla zahĺbene.

- Tango, pridáva sa Daniel Craig a pobavene sa zahniezdi v sedačke.

- Na mňa sa prosím veličenstvo nepozerajte, ja tancovať neviem, zaklincuje túto absurdnú konverzáciu Peter.

- V decembri otvárame majstrovská sveta v spoločenských tancoch v Blackpoole... rozpovedal sa Princ Charles. Ak by ste sa dáma a páni chceli zúčastniť, zariadim...

Sme zachránení....

***

Nebudem to ďalej napínať, všetci si mysleli, že patríme k tým druhým. Dohrali sme túto hru potichu do konca, nerozprávajúc viac než je treba, hoci Jana ako jediná tušila skutočnú pravdu.

Po hodine sme sa rozlúčili, počkali, kým sa za následníckym párom zavrú dvere a s Petrom sme sa sami vonku rozlúčili s našimi Bondovcami. Počkali sme, kým ich Rolls Royce vyjde z chráneného priestoru popri strážach a peši sme sa vydali zabratí do fingovaného rozhovoru cez zatvárajúcu sa bránu von. Veľkého Karčiho sme nechali v mysli za sebou, sústrediac sa iba na hladké prekĺznutie von.

Stihli sme to o chlp. Ale ráta sa.

A tie šálky, z ktorej sme pili s následníckym párom čaj, sme si s Petrom zobrali... Inak by nám nikto neveril.

***

Niekto tie udalosti musí rozhýbať...

Píšem správu zo služobnej cesty.

Zrazu sa cítim ako Jean Paul Belmondo vo filme Muž z Acapulca, ako sa v župane, papučiach, so šálkou kávy na stole, zhrbený pri písacom stroji, vnára do svojho napínavého príbehu, identifikujúc sa s postavami svojho románu. Medzi tie luxusné a nebezpečné superženy, neohrozených špiónov, milujúcich sa s nimi v palmových lesíkoch, do honosných víl s vysokými múrmi v horách nad Acapulcom, na pláže luxusných hotelov, zachraňujúc svet.

Toto predsa nemôžem napísať do správy zo služobnej cesty..

Akurát že toto, čo píšem, je pravda. Zažitá na tvári miesta. Toto všetko sa takto stalo. Ono sa to muselo stať, inak by sa predsa svet nevyvíjal. Život sa nežije za stolom kdesi v nudnej kancelárii, či vo virtuálnej realite, alebo v papučiach pred televízorom, ale v reálnom svete. Niekto tie udalosti musí rozhýbať...

Ponorený do písania správy zo služobnej cesty sa ako Belmondo vnáram do svojho príbehu prežitom v sídle Princa Charlesa. Zrazu sa zarazím.

Toto predsa nemôžem napísať do správy zo služobnej cesty. Musím začať znovu, podľa šablóny, priložiť program rokovania na HM Treasury, vyúčtovať lístky na metro,... Vymazávam celú napísanú stranu.

- Nie, späť!

Zíde sa, raz z toho napíšem poviedku!

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Rolls-Royce_Cullinan_008.jpg