Letiskové tango s Keiko a Vanessou

Letiská svetových metropol sú zaujímavými miestami. Na rozdiel od ospalých lokálnych letísk s desiatimi príletmi a odletmi za deň, toto sú rušné svetové križovatky, mestá samé o sebe, plné uponáhľaných ľudí, z ktorých pre menšinu je letisko každodenným pracoviskom, ale pre väčšinu iba nevyhnutným prestupným bodom na ceste za povinnosťami, zážitkami, rodinnými stretnutiami, či oddychom. Premelú sa tu denne tisíce turistov, obchodných cestujúcich, umelcov, úradníkov, predavačov, letiskových zamestnancov, policajtov či iba obyčajných čudákov.

Čakanie na odlet je vo väčšine prípadov nudné, potrebné si ho skrátiť najrôznejšími kratochvíľami od čítania časopisu, počúvania hudby, vysedávania v bare, prácou na počítači, až po bezmyšlienkové pozeranie do mobilu. Vo väčšine prípadov nuda. Opačným extrémom sú neskoré dobiehania na lietadlo, spojené s prísnym a káravým vyhlasovaním nedochvíľnych cestujúcich v letiskovom rozhlase, prekážkovým behom cez nekonečne dlhé odletové terminály so štafetovým kolíkom v podobe letenky v ruke a upotené, vystresované finiše do zatvárajúcich sa vzdialených odletových brán, pred ktorými už nervózne postávajú dlhonohé letušky v rovnošatách, odškrtávajúce si v letovom zozname posledných dobiehajúcich oneskorencov.

V jeden predvianočný decembrový večer som sa vracal zo služobnej cesty v Paríži. Na parížske letisko Charles de Gaulle som z mesta dorazil v niekoľkohodinovom predstihu, vedomý si faktu, že je piatok, najrušnejší deň týždňa, ešte k tomu pred Vianocami, kedy sú všetky tepny von z Paríža beznádejne zapchaté Parížanmi a smerom do mesta zasa turistami, prahnúcimi zažiť romantický predvianočný víkend v Paríži. Vytvoril som si tak pohodlnú časovú bublinu, ktorá mi umožnila uvoľnené čakanie na môj odlet bez stresu a hektiky.

„V strede terminálu, pri centrálnom bare ponúkajúcom víno a eko-bio-raw smooties bol postavený biely klavír. Nie malé pianíno, ale normálny suverénny, veľký matne biely klavír s otvorenou klaviatúrou.“

Odletové terminály sú obrovskými čakárňami na ceste do budúcnosti, plné sediacich a mlčiacich ľudí, predstavujúcich si tušené chvíle, ktoré nastanú za pár hodín, s pohľadmi periodicky preskakujúcimi medzi časopismi, mobilmi, hodinkami, letenkami a odletovými informačnými tabuľami s vytúženými odletmi. Niekedy v ich strede tróni ako reklama vystavený najnovší model nejakého luxusného auta, klavír, na ktorom občas zabrnkajú viac či menej nadaní cestujúci, či nejaká ultramoderná socha lákajúca na výstavu miestneho múzea. Tieto miesta sú tiež príležitosťami na jednorazové zoznámenie sa s náhodnými známymi, na nezáväzné debatami o ničom a o všetkom zároveň, predvádzacím mólom krásnych nôh dám v kostýmoch, náhliacich sa do vzdialených odletových brán kamsi na konci terminálu.

Terminál 2F, kde som čakal na môj let, je najnovší, veľmi moderný, s oblúkovou, presklenou strešnou kupolou, cez ktorú vidieť panorámu oblohy, kde západ slnka i noc majú čarovný nádych, cestujúci sa cítia tak nejak spojení s vonkajším svetom. Vlhčenou servítkou s citrónovou arómou som si osviežil tvár, so zasyčaním otvoril fľašu koly a konečne si povolil kravatu v obleku. Konečne kľud! Vychutnávam si relax v pohodlnom koženkovom letiskovom kresle s nohami vyloženými na kufri, pri mojej odletovej bráne, kdesi v zadnej nepriechodnej časti terminálu, v takom zálive kresiel, s bezpečným výhľadom na panel s informáciami o odletoch. Vonku bola už tma. Ale svetlá v hale príjemne a nevtieravo osvetľovali tento veľký priestor a vytvárali atmosféru relaxačnej soľnej jaskyne. Bolo tu ticho. Pokojný záliv, zákutie kľudu. Kreslá boli poväčšine obsadené unavenými cestujúcimi, ale nebolo tu prekvapivo vôbec rušno. Sem tam sa lokálne ozve hlásenie letušky pre nástup cestujúcich na tú a tú linku, ale inak kľud. Bolo niečo po šiestej hodine večer, do odletu som mal ešte dve hodiny, usrkávam z koly a pozerám na tmavú oblohu cez oblé sklo terminálu, v ktorom sa zrkadlil jeho vnútorný život.

„Cestou od baru sa zastavili pri klavíri, na ktorý si jedna z nich postavila pohár vína, sadla si za okrúhlu otočnú stoličku, ktorú si zopár otočeniami prispôsobila na výšku svojej drobnej postavy, vyskúšala pedále ako v novom aute a jemne prebrnkla po klávesoch.“

V strede terminálu, pri centrálnom bare ponúkajúcom víno a eko-bio-raw smooties bol postavený masívny biely klavír. Nie malé pianíno, ale krásny, veľký, matne biely klavír. Je to teraz také moderné, nacpať rozladený klavír či piáno do každého verejného priestoru, ale dobre, akceptujem to, je to vždy lepšie, než keby mal skončiť odložený niekde v zaprášenom sklade. Toto bol však impozantný zachovalý solitér.

Občas po jeho klaviatúre niekto z okoloidúcich prebrnkol do-re-mi-fa-sol-la-si-do, ale inak nič. Po minúte sa opäť ozval nejaký osamelý brnk, potom dlho ticho, potom opäť nejaký nepodarený pokus vysmiatych turistov o prapodivnú sonátu, ale inak nuda.

Zrazu zbadám, ako okolo klavíru prechádzajú dve drobné mladé dámy, aziatky, s veľkým kuframi na kolieskach, oblečené v rovnakých svetložltých kabátoch Prada a vysokých bielych čižmách. Vyzerali v tomto outfite ako speváčky zo skupiny ABBA. Sadli si obďaleč, asi desať metrov odomňa, oproti klavíru, do voľného kresla vedľa seba si zložili kabelky a kabáty, pozreli na informačnú tabuľu s odletmi a zahľadeli sa do mobilov. Po chvíli ich odložili do kabelky a vyzliekli sa z kabátov do čiernych ramienkových topov a len tak sa rozprávali medzi sebou. Po piatich minútach sa zodvihli a zjavne znudené podišli k baru, pri ktorom si objednali pohár červeného vína. Cestou od baru sa zastavili pri klavíri, na ktorý si jedna z nich postavila pohár vína, sadla si za okrúhlu otočnú stoličku, ktorú si zopár otočeniami prispôsobila na výšku svojej drobnej postavy, vyskúšala pedále ako v novom aute a jemne prebrnkla po klávesoch. Druhá z nich len tak postávala opretá o klavír, odpíjajúc z vína. So zvedavosťou som ich sledoval. Nič iného som už nemal na práci, tak som aspoň pozoroval správanie ľudí.

Slečna ešte pár krát decentne potichu otestovala celú klaviatúru od najhlbšieho tónu až po najvyšší. Potom začala potichu hrať nejakú krásnu modernú symfóniu, nožnými pedálmi tlmila tóny, aziatky sú už také, decentnosť sa snúbi s talentom, postrádajúc sebadeštruktívny anglosaský exhibicionizmus. Tichá šaolinská sila.

Skvelé, koncert v cene letenky, pomyslel som si. Hrala potichu ešte štvrť hodinky. Len tak pre seba. Potom si dala pauzu a odpila si z vína, sediac pri klavíri a debatujúca s kamarátkou. Využil som túto chvíľu, aby som podišiel k baru pre drink a cestou som sa zastavil pri nich. Dali sme sa do reči, jedna sa volá Keiko, je z Tokia, druhá je Vanessa, singapurská Britka a v Paríži majú medzipristátie na ceste do New Yorku. A že jedna hrá na klavíri a druhá je huslistka. Ja som im začal rozprával niečo o argentínskom tangu, iný záchytný bod som nenašiel, boli to na prvý pohľad umelkyne, s ktorými sa o niečom inom baviť nemalo zmysel, každý pokus o debatu o niečom vecnom končil badateľným vädnutím záujmu, tak som udržoval konverzáciu hudobnými témami.

Opýtal som sa ich, či poznajú aj nejaké skladby argentínskeho tanga. Vraj áno, ale takúto hudbu Keiko nehrá. Iba moderné symfónie, new age, smooth jazz, a trochu klasiku. Ale rytmy neo tanga nie sú vraj ťažké, sú veľmi improvizačné. Vanessa sa s chalanmi z Gotan Projectu vraj pozná osobne, chodí na ich koncerty. Povedala dokonca, že má v husľovom repertoári jednu vlastnú tangovú skladbu.

„Buď budem za blbca, alebo za zbabelca, môžem si vybrať“

„Zatancuješ, ak zahráme?“ spýtala sa ma Vanessa odrazu?

- „Sám? Nemám partnerku, neblázni..." odvetil som ostýchavo. Tango Solo som tancoval len dvakrát v živote, na milongách, z toho raz s krajčírskou figurínou a raz s metlou, ktorou sa odmetal tanečný parket. Síce som sa dobre zabavil, ale to bol čistý úlet.

- „Pozri, je piatok večer, chill-out time, s týmito ľuďmi sa už v živote nestretneme, zahoď ostych. Budem hrať to tvoje nuevo, viem docela dobre improvizovať. Tak čo, zatancuješ nám?“ provokovala ma Vanessa.

Buď budem za blbca, alebo za zbabelca, môžem si vybrať, pomyslel som si.

- „Tak fajn, zahrajte niečo, čo sa podobá na tango“ odvetil som jej.

- „Mám svoju vlastnú Tango De Los Exilados, je to jediná tangová skladba, čo hrávam, Keiko ma doprevadí“ povedala Vanessa, odskočila si k odloženým veciam vybrať z puzdra svoje husle, také menšie, ani som si nevšimol puzdro, keď s ním prichádzala. Pár razy prebrnkla slákom po strunách a pozrela na mňa.

„Vyhodil som sako nad hlavu a spravil rýchlu piruetu, sako som vo vzduchu zachytil a predklonil sa s ním. Potom som spravil dlhými krokmi základnú osmičku, aby som získal čas vymyslieť ďalšie figúry.“

A potom začali hrať. Spustili z ostra hneď na začiatku! Neviem, boli tam rytmy nueva, aj som spoznával príznačné frázy, dievča to dávalo bravúrne. Hej, toto znie ako zo Shall we dance, v klavírnom a husľovom prevedení to znie prekvapivo dobre.

- Šup na parket! dostal som od Vanessy očný príkaz.

- Vyzliekol som si sako a chytil som si ho oproti sebe ako virtuálnu partnerku.

Kolíska, pomalé výrazné ochá, vlastné vysoké ganchá, piruety, laterálne predkláňačky, simulujúce prehýbajúcu sa partnerku. Čo iného zatancujem sám???

Forte – fortissimo, Keiko búši do klávesov ako na nebeskú bránu. Letiskovou halou sa ozýva divoká moderná tangová symfónia, priam koncertné vystúpenie, slečna sa nad klavírom predkláňa ako pravá koncertná umelkyňa, dlhé vlasy jej vejú pred očami strom ako vo víchrici. Vanessa kmitá slákom ako osika vo vetre. Jej husle napriek tomu, že sú malé, rezonujú ostrými vysokými tónmi po celej hale. Terminál stíchol, každý, kto kráčal, sa zastavil a úplne všetci v hale zhypnotizovaní pozerajú na toto divadlo.

Vyhodil som sako nad hlavu a spravil rýchlu piruetu, sako som vo vzduchu zachytil a predklonil sa s ním. Potom som spravil dlhými krokmi základnú osmičku, aby som získal čas vymyslieť ďalšie figúry.

Terminál sa premenil na koncertnú sálu. Bolo zaujímavé sledovať, ako všetci unudení cestujúci vytiahli slúchadlá z uší, zodvihli oči od mobilov a časopisov, barmani z eko-bio-raw baru pozerali ako obarení, fascinované letušky v hlúčikoch vystrkovali od odletových brán svoje krásne hlavy smerom k nám. Concerto Grosso. Diváci s mobilmi v ruke veselo natáčali na video túto našu šialenosť.

Pirueta, ďalšia pirueta, cítil som, ako sa mi rozväzuje šnúrka na ľavej topánke. Okuliare sa mi od potu kĺžu po nose, nebezpečne sa blížiac ku špičke nosa. Pripadám si ako vlk s okuliarmi v rozprávke o Červenej čiapočke.

Sforzando - prudký akcent, Keiko efektne prebehla hranou palca zdola hore celou klaviatúrou a luskla na záver prstami ako chlap. Koniec skladby! Zachytiac tento moment som ľavou rukou vyhodil do vzduchu svoje sako, pozorujúc, ako sa oblúkom plavne vznáša na zem, dopadajúc na roh klavíra, zvezúc sa pomaly po ňom na dlážku. Ešteže nepristálo neďaleko stojacej Vanesse na hlave!

Nasledoval okamžitý búrlivý dvojminútový aplauz, prekrývajúci sa s hlásením o odletoch. S Keiko a Vanessou sme sa na seba pozreli, jedna, sediac za klavírom s rozstrapateným účesom, druhá vážne stojaca pri klavíri so zvesenými husľami, ja zadýchaný stojac pred nimi, v bielej košeli a uvoľnenej kravate a všetci traja si myslíme to isté: „Šialené!!!“. Naplno si užívame túto bláznivú chvíľu.

To nevymyslíš...

„Keiko cinkla na mobile notifikácia, niekto práve zavesil na jej facebookový kanál naše video.“

Po pár minútach sa situácia ukľudnila, potlesk a vrava ustali, cestujúci si opäť začínajú všímať informačnú tabuľu, na niektorých odletových bránach už usporiadane nastupujú do lietadiel, krátiac si chvíľu pozeraním videa, ktoré pred chvíľou natočili.

Odišli sme na bar, kde nás barman pozval na pohár šampanského. Keiko cinkla na mobile notifikácia, niekto práve zavesil na jej facebookový kanál naše video: „Keiko Matsui and Vanessa Mae play tango at Paris airport with a passenger“. So zvedavosťou sme si pozreli toto natočené video a dlho sme sa na tejto našej spoločnej show zabávali.

Kto sú tieto dievčatá? pomyslím si v duchu, ale v tejto chvíli ma to nezaujíma. Nepoznám. Ale hrajú úžasne. Možno raz niekto objaví ich talent.

Hlásia môj let. Boarding... Vrúcne sme sa všetci traja objali. „Zasa niekedy, niekde!“ zaželali sme si nostalgicky. „Very crazy!!!“ pošepkali sme si s úsmevom na rozlúčku.

Letušky Air France na mňa pozerali pri nastupovaní do lietadla tak nejak kučeravo... Ale neriešil som to, myseľ som mal niekde inde.

A v tomto večernom lietadle som sa zoznámil s letuškou Pauline, s ktorou som ešte tento večer zažil ďalší zaujímavý príbeh...

.

.

.

foto: ja, www.fliki.ai, www.youtube.com