Článok sa zobrazuje len ako náhľad, dostupný len cez odkaz.

20. 6. 2023 13:48

Francúzsky bozk, alebo osudová cesta z Prahy do Blackpoolu

Vezmeš si ma? znenazdajky sa ma opýtala po francúzsky. Museli sme to doriešiť. A ráno nás opäť prebudili lúče slnka, presvitajúce cez biele závesy našej hotelovej izby.

Na parížskom letisku Charlesa de Gaulla som sa rozlúčil s Keiko a Vanessou a plný dojmov z nášho letiskového tangového úletu som nasadol do lietadla na linke Paríž-Praha. A tam som ju stretol, stewardku Air France, éterickú Pauline. Registroval som ju už na predchádzajúcich letoch, ale tentokrát to bolo iné.

Tešil som sa na vianočnú milongu, ktorá sa práve v ten večer konala v Prahe a preto som si vybavil let s medzipristátím cez Prahu, aby som mohol ostať v ten večer a nasledujúce tri dni tu, v čarovnej predvianočnej Prahe, na tangu a s priateľmi sa len tak prechádzať zasneženou stovežatou. Presný plán som nemal, iba na dnešný večer. Ostatné som nechával na náhodu. A tá veru prišla...

Do sýta a do plna, priatelia

Sedel som v poslednom rade lietadla úplne vzadu. Klasické riziko posledných check-inov. Nevďačné miesto, kým sa tam človek cez celé lietadlo došuchce, všetky odkladacie priestory na batožinu sú nenávratne obsadené. Za mnou boli už len ploché lavice pre stewardky a toalety. Ale má to i svoje výhody, lebo ste prvý pri nevydaných zásobách, i pri toaletách a keď zvýšia nápoje a jedlo, máte so stewardkami švédske stoly, lebo všetko čo sa nezje a nevypije, sa musí po pristátí vyhodiť. Také sú pravidlá. To znamená: do sýta a do plna, priatelia.

Takže z poslednej rady je to k stewardkám meter a pol, nemusím zo stredu lietadla klikať na servisné tlačidlo nad hlavou, ale priamo si od nich vypýtam drink, často ho popíjajúc priamo s nimi za zatiahnutou zástenou. Po rozdaní jedál majú totiž aj ony nárok na oddych, na svoje jedlo, drinky, i na akceptovateľnú spoločnosť.

Spočiatku si ma v lietadle vôbec nevšímala, nanajvýš sa pozrela na moje nohavice, či mám zapnutý bezpečnostný pás. Počas letu bola inak riadna nuda, ak nepočítam krátke rozptýlenie v podobe roznášania letecky sterilných bagetiek bez vône a chute a kávy v navoskovaných papierových kelímkoch. Posledný rad, rozdávanie jedla je na konci, letmé dotyky prstov pri predávaní tácky, krátky chladný zrakový kontakt, obligátna otázka „kávu-čaj?“… Ešteže na mňa ostala bageta. Zo stolíka som sfúkol omrvinky a vytiahol fotoaparát s veľkým displejom a začal som si prehrávať dávnejšie natočené tangové videá.

Zrazu som si periférnym pohľadom všimol, že za mnou stojí ona, moja očarujúca stewardka a cez rameno sa zanietene pozerá na moje videá. Trvalo to tak päť minút. Vôbec som sa nemohol sústrediť na to video, sústavne som periférne sledoval ju. Krásne voňala, no veď Francúzka. Vedľa mňa bola celá rada sedadiel voľná, tak som jej po počiatočnom ostychu ponúkol, aby si prisadla. Urobila to s úsmevom.

Ostala so mnou len vôňa jej parfému...

Naklonil som sa s kamerou k nej, aby lepšie videla a keďže som mal na sebe špricku parfému od Gaultiera – l'Homme, voňali sme si navzájom. Spolu sme si prezerali polhodinu videí, vysvetľoval som jej čo je to za figúry, niečo o histórii tanga, kde sa tancuje tango v Paríži, aj v iných mestách, o ktorých mi povedala že tam lieta. Úplne to hltala, bolo vidieť že ju to bytostne zaujíma. Náš rozhovor pomaly prechádzal do tichších tónov a hlbších vibrácií.

Vtom zaznelo od kapitána z kokpitu strohé hlásenie pre pasažierov a posádku, že sa blížime na pristátie, všetci pripútať a odložiť všetko zo stolčekov. Čaro krásnej chvíle sa rozplynulo. Stewardka sa zodvihla, pričom svoju dlaň nežne položila na moju. Ostala so mnou len vôňa jej parfému. Hrudník sa mi rozbúchal a hneď som tušil, že by bolo nespravodlivé, ak by sa to skončilo iba odzdravením pri vystupovaní z lietadla. Tým, že som sedel v poslednej rade, som aj posledný vystupoval. Pohľadom som ju spoza radu vystupujúcich hľadal pri predných dverách a v duchu si koncipoval niečo v zmysle čo jej poviem na rozlúčku. Pri dverách však nebola a moje sklamanie bolo veľké. Zrazu sa mi všetko tak nejak spomalilo, nemal som ani chuť ísť večer tancovať. Cítil som také neopísateľné nedokončenie niečoho. Vliekol som sa dlhou chodbou Ruzyňského letiska, kolieska kufra mi balansovali ako cirkusoví artisti, až som ho mal problém udržať v priamom smere, ale to bolo tak jediné, čo som si všímal.

No zrazu som pred sebou v odraze vitríny uvidel kráčať celú posádku lietadla, ktorým som priletel. Obzrel som sa a bola medzi nimi aj ona, moja náhodná spoločníčka večerným predvianočným letom. Dobehla ma a opýtala sa, kam to dnes idem, či sa môže prísť pozrieť na našu vianočnú milongu. No nebolo mi viac treba. Vymenili sme si kontakty a už o hodinu a pol som ju čakal pred hotelom Savoy, kde bola s celou posádkou ubytovaná. Jej tmavomodrý letecký kostým s univerzálnymi lodičkami ladil k môjmu čiernemu obleku. Boli sme ako párik zo žurnálu. Waw, o takomto nástupe večera som ešte pred pár hodinami ani nesníval, ale neočakávané sa stalo skutkom. Vystúpili sme z taxíka na Karlovom námestí pred Palácom Charitas, kde sa konala Vianočná milonga.

Vedel som, že toto je ono, kvôli čomu prišla a že neľutuje, že neostala so svojou posádkou v hotelovom bare.

Vonku romanticky posnežievalo, vločky pomaly pristávali na biely, snehom natenko pocukrovaný chodník, na ktorom ostávali iba stopy osamelých chodcov.

Zvečerilo sa, vnútri príjemne teplo, hrala živá hudba a už sa tancovalo. Hneď pri vchode som stretol zopár tangueros, ktorí sem na túto legendárnu vianočnú akciu prišli z Bratislavy. Medzi nimi sa svojimi trblietavými večernými šatami vynímala šarmantná Veronika, majsterka Austrálie vo fitness a príležitostná klaviristka, ktorá sa po rokoch výnimočnej kariéry vrátila domov do Čiech.

Kapela práve hrala Tango Nuevo a to moju francúzsku spoločníčku očarilo. Videla filmový muzikál Moulin Rouge, pamätala si skladbu Roxanne a toto jej tú atmosféru pripomenulo. Ostala v úplnom úžase, ten kontrast – vonku zasnežená vianočná idylka a tu vo vnútri horúce tangové scény, na javisku kapela mydliaca skvelé tangové vychytávky a na parkete v štýle 30tych rokov oblečení tangueros v extraordinérnych tanečných pózach. Vedel som, že toto je ono, kvôli čomu prišla a že neľutuje, že neostala so svojou posádkou v hotelovom bare.

Usadili sme sa do hlbokých plyšových kresiel, nasali do pľúc vôňu skvelého vareného vína s veľmi aromatickými klinčekmi, dal som jej trojminútový tangový rýchlokurz a už sme kráčali po parkete v tesnom objatí, bez figúr, len chôdzou, tá je najvnímavejšia, obyčajná chôdza do voľných, meditačných rytmov tanga. Okolo nás sa mihali tanečníci v divokých pózach hodných bláznivej vianočnej veselice a my sme pomedzi nimi prechádzali ako Alenka v ríši divov. Vedel som, že toto je presne to, čo chcela zažiť, po čom túžila, byť uprostred toho živého a vlniaceho sa organizmu, toho spektakulárneho, uzavretého sveta tanga, ktoré doteraz videla iba na obrazovke a v kine. Teraz je na pár hodín jeho bytostnou súčasťou. Cítim to na jej pulze, na jej dychu, na jej vláčnych pohyboch, ako si to užíva, ako na nechá viesť a sama pri tom sníva svoj sen, ktorý sa jej splnil.

Sú Vianoce, navzájom si plníme sny.

***

Tie udalosti, ktoré nasledovali, neboli normálne...

Takto by tento náš nebeský vianočný príbeh skončil za normálnych okolností. Odprevadením na hotel, objatím a rozlúčkou vo foyeri a spomienkou v srdci. Kedysi dávno som tento príbeh tak i napísal a zakončil. Lenže tie udalosti, ktoré nasledovali, neboli normálne. Príbeh pokračoval, stratil nebeský nádych, rozvinul sa do nebezpečných červených farieb a to všetko so šľachtickou noblesou, žiarlivými, uhrančivými pohľadmi, v žiari reflektorov na jednej z najvýznamnejších tanečných scén sveta.

***

Vezmeš si ma? znenazdajky sa ma opýtala po francúzsky. V sekunde som sa prebral i bez kávy.

Ráno nás v hoteli Savoy zobudili lúče, presvitajúce cez biele závesy. Pauline je už hore. Ležím v jej lone, ústami jej píšem po brušku. Pohladí ma po vlasoch.

- Vezmeš si ma? znenazdajky sa ma opýtala po francúzsky. V sekunde som sa prebral i bez kávy. Pozriem jej do očí.

- Veď som si ťa v noci vzal trikrát ... hrám nechápavého.

- Vieš, ako to myslím... hovorí smutne.

Vstal som, zatiahol hrubé závesy na veľkom francúzskom okne a dovysvetľovali sme si to bez slov. Vymotal som sa z tejto situácie ako šachista jeden krok pred matom.

Po obede odlietala Pauline so svojou posádkou nazad do Paríža. O tri dni však v rámci rotácie strieda posádku, čo lieta na linke Paríž – Manchester. Posádka si rotácie nevyberá. Tie určuje letecká spoločnosť. A čo čert nechcel, v tom čase chcem letieť do Manchesteru i ja, pretože v neďalekom slávnom prímorskom letovisku Blackpool sa konajú majstrovstvá sveta v spoločenských tancoch.

Blackpool je pre tanečníkov to, čo Formula 1 pre milovníkov automobilizmu. Pauline som o tom povedal, aj sme sa dohodli, že ak jej vyjde čas, tak sa v Manchestri stretneme. A ja potom vyrazím do Blackpoolu zažiť svetovú tanečnú atmosféru.

Lebo to nie je tak, že prídete hodinu pred súťažou, odtancujete, možno zvíťazíte a idete domov. Ani omylom.

Lenže v Prahe som ďalšie dva tanečné večery pretancoval práve s Veronikou z Vianočnej milongy a dohodli sme sa, že sa do Blackpoolu vyberieme spolu. Majstrovstvá sveta v Blackpoole majú svoje osobitné čaro, to je ako sedieť priamo v boxoch na závodoch F1 v Monaku. Poznám to zo svojich súťaží, aj keď nie úplne vo svetovom world class rankingu, ale predsa. Všadeprítomný stres, zhon, hektika, pobehovanie tanečníkov, technikov, tie oslňujúce svetlá rámp, stovky ľudí naokolo, diváci, kamery, prísni porotcovia, pritom treba dbať na outfit a styling, CD s hudbou, na ktorú máte pripravenú svoju choreografiu, ktorú si v duchu opakujete, to všetko vytvára kokteil dojmov, na ktorý nikdy v živote nezabudnete. Jediní, kto si tanečnú súťaž bezstarostne užívajú, sú diváci, ale fakt nikto iní. Lebo to nie je tak, že prídete hodinu pred súťažou, odtancujete, možno zvíťazíte a idete domov. Ani omylom.

Ja si už len tak chodím užívať milongy ako nejaký tangový matador.

Od rána na tom všetkom makáte a tie hodiny sa neskutočne vlečú, verte mi. Ale to celodenné napätie stojí za to. A je fakt jedno, či si veziete ďalšiu medailu zo svetového turné domov do zbierky, alebo sa vraciate len tak, bez nej. Ale s úžasnými dojmami a so zvodnou tanečnou partnerkou po boku.

Súťaže sú pre mňa minulosť. Ja si už len tak chodím užívať milongy ako nejaký tangový matador.

Zažiť Blackpool a … zvíťaziť.

Vedeli ste, že všetci tanečníci, ktorí robili komparz v záverečnej filmovej scéne z tanečnej súťaže vo filme Smiem prosiť s Richardom Gerem a Jennifer Lopez, boli absolútne svetové špičky spoločenských tancov, mnohonásobní víťazi z Blackpoolu? Ten filmový casting musel mať na starosti niekto, kto sa skutočne vyznal v tanečnom športe. Respect.

***

Bolo to v časoch superlacných víkendových leteniek, takže si Veronika kúpila letenku na ten môj let a o dva dni ráno sme odlietali do Manchesteru. Pribalil som si na cestu jedny menčestráky, tematicky. To sa bez nich nedá prísť do tohto mesta, to musíte uznať sami... To je ako ísť na Sibír bez baranice.

Do Manchestru sme dorazili pred obedom. Pri pristátí mi cinkla SMSka od Pauline, že už je v meste, s posádkou ubytovaná v hoteli v centre.

Tak sme hneď cestou z letiska zamierili do hotela, aspoň si v jeho reštaurácii dáme dobrý obed, iste lepší, než boli tie rozmrazené lietadlové bagety.

Veronika nenamietala, i ona sa rada a dobre naje. Napriek svojej superštíhlej postave topmodelky sa neobmedzuje, kvalitu vie vždy oceniť a to nielen v jedle.

S Pauline sme sa privítali v hotelovej lobby, v katedrále pred hotelom na námestí Saint Peter Square práve odbíjali zvony poludnie. Batožinu sme si odložili k Pauline do izby, dovolila nám osprchovať sa a išli sme sa spolu dole do reštaurácie najesť. Paulin s posádkou odlieta zajtra poobede nazad do Paríža, tak nás chcela povodiť po meste. Ale my sme mali iné plány, aj sme jej ich pri obede prezradili. Pauline to nadchlo, bola nabudená z tangového večera spred pár dní, tak nás poprosila, či by sme ju nezobrali so sebou do Blackpoolu. Do noci sme späť, je to nejakých osemdesiat kilometrov ďaleko, vlakom slabá hodinka. Slovo dalo slovo a po poobednej káve sme zašli na blízku vlakovú stanicu. Batožinu sme so sebou nebrali, ale prezieravo sme sa do slušného večerného casual black prezliekli už na hotelovej izbe, veď ani do divadla sa neprezliekate až na divadelnej toalete, ale tam idete nahodení už z domu. Len sálové topánky a nejaký necesser sme si niesli so sebou v taške. Pre istotu. A dobre sme urobili.

Pauline s nami išla v slušivom tmavomodrom kostýme stewardky Air France. To bol pohľad, ja, obkolesený vo vlaku dvomi superženami so štíhlymi nohami a v sexi kostýmčekoch, pripadal som si ako Leonardo diCaprio medzi modelkami vo filme Chyť ma, ak to dokážeš.

***

Úplne mi však vypadlo z hlavy jedno pozvanie od Jeho Veličenstva, keď sme sa uňho i so svojim kamarátom - novinárom Petrom bez pozvánky objavil na audiencii v spoločnosti Daniela Craiga.

To pozvanie totiž stále platilo, i keď to bolo už pred polrokom. Ale šľachtici svoje sľuby držia, nie ako tá naša slovenská elita. A on nezabudol.

Tak sme pred štvrtou poobede dorazili vlakom do svetoznámeho prímorského letoviska Blackpool. Slávna tanečná sála Empress Ballroom Winter Gardens je odtiaľ necelý kilometer, ktorý sme hravo prešli peši po prímorskej promenáde. Bolo krásne jasno, asi desať stupňou nad nulou, od mora vial slabý, osviežujúci morský vetrík, slnko sa prevaľovalo tesne nad obzorom. Klasická scenéria ako z jednej časti detektívneho seriálu s Herculom Poirotom. Ibaže namiesto neho a jeho príťažlivej zrelej asistentky, slečny Lemonovej (ktorú z mne neznámych dôvodov vyťažoval iba pracovne), tu so mnou boli dve mladšie svetové extra triedy.

Okolo budovy sa už motali tanečníci, ich rodinní príslušníci, technický personál, bolo tu zaparkovaných veľa dodávok s rekvizitami, prenosové vozy z BBC, veľa reportérov a kameramanov, ktorí s kamerami švenkovali po okolí, nakrúcajúc tematicky podfarbené scenérie. Klasický chaos pred večerným finále majstrovstiev sveta.

A do toho všetkého sme vpadli my. Efekt motýlych krídiel sa mohol naplno rozvinúť.

Vošli sme do sály zadným technickým vchodom. Lístky sme nemali, tie sa kúpiť nedajú, tie sa rozdávajú tanečným zväzom, sponzorom, médiám. Do začiatku súťaže bola ešte hodina, divákov ešte nepúšťali, ani sme nerátali, že tu budeme na hlavnú show, prišli sme iba precítiť atmosféru. Tak sme sa motkali na parkete, po ktorom boli ponaťahované televízne káble, prebehovali technici, hlavný hudobný manažér, ktorý má na starosti celú hudbu večera, skúša cez slúchadlá techniku svojho hudobného pultu, v menšej sále trénovali nastajlované páry svoje choreografie, na tribúne nad miestami pred rozhodcov cvičí miestny Empress Orchestra svoje skladby, ktoré bude hrať naživo na slávnostné zahájenie i ukončenie večera, vrátane britskej hymny, nakoľko tak velí miestna storočná tradícia.

Za potlesku divákov prichádzajú rozhodcovia – žiadni exoti z televíznych show ako u nás.

Taký krásny chaos, ktorý si pamätám i ja zo svojich časov. Nasávam atmosféru, Veronika a Pauline so mnou, tvária sa ako Alenky v ríši divov. Toto nie je na minútu presný catering, ako v lietadle, precíznosť, vyrátaná do detailu. Toto je pravý, nefalšovaný chaos, blázinec pred priamym prenosom, mix stresových hormónov, potu, silných parfémov, kakofónia zvukov, hudby... Áno, chýba mi to, master class.

Blíži sa piata hodina večer, finále majstrovstiev sveta začína. Diváci sa hromadne usádzajú do hľadiska, hlavná tanečná sála je slávnostne vysvietená, za potlesku divákov prichádzajú rozhodcovia – žiadni exoti z televíznych show ako u nás, ale bývalí profesionálni tanečníci world class, ktorých konferencier predstavuje divákom. Kamery sú na svojom mieste, show začína.

Ja s Pauline a Veronikou stojíme v zákulisí, nikým nepovšimnutí, nahodení do gala ako keby sme boli moderátori večera … no jasne! napadne ma, zahráme sa na televíznych komentátorov, keby nás kontrolovali a chceli vyhodiť. V zákulisí sú naukladané také žonglérske kolíky z čierneho polystyrénu, akým sa obaľuje potrubie. Zoberiem jeden a som pripravený v prípade prezradenia zahrať s dievčatami akože interview. Pozeráme spoza brokátového závesu, čo sa bude diať, budeme sa snažiť tu vydržať čo najdlhšie. Kto sa odváži, zvíťazí.

Zrazu ma niekto chytí za rameno.

- Pane, ustúpte! otočím sa a vidím za sebou dvoch šľachovitých bodyguardov so slúchadlami v uchu. Odrazu sa zarazia, spoznali ma, nahodia úsmev.

- Nevedel som že Special Air Servis zaujímajú spoločenské tance. Na Jaguar Course v Guayane ste sa tým nepochválili, doberám si ich.

- v SAS už neslúžime, teraz sme u Jeho Veličenstva.

A skutočne, obklopený novinármi za nimi do priestoru vstúpilo Jeho Veličenstvo. Spoznal ma hneď, pristavil sa pri mne a povedal:

- Som rád, že ste nezabudli na moje pozvanie. Bol by som rád, keby ste ma sprevádzali na úvodný ceremoniál. ...a podávame si s úsmevom ruky.

Pauline s Veronikou na mňa neveriacky pozerajú. Musel som v ich očiach stúpnuť na úroveň majiteľa texaských ropných polí. Kývol som na ne, aby pristúpili, Jeho Veličenstvo im podalo ruku, predstavil som ich a spolu s ním sme vstúpili do hlavnej sály, protokolárne dva metre za ním. Celá sála povstala, všetci tlieskajú. Empress Orchestra hrá britskú hymnu, Jeho Veličenstvo následne prednáša príhovor a za potlesku s ním všetci traja prechádzame spolu s jeho ochrankou špalierom divákov na prvé poschodie do VIP lóže. Cítim, ako Pauline s Veronikou stále nemôžu uveriť, s kým sa práve zoznámili.

Usadili sme sa v lóži, sledujúc začínajúce prvé spoločné tanečné kolo. Jeho Veličenstvo je však viac než na parket zahĺbené do rozhovoru s Veronikou o jej klavírnom koncertovaní.

Ahá, Mr. Tango!

Zrazu do lóže sprevádzaný bodyguardom vstupuje môj náhodný známy z londýnskeho Clarence House – herec Daniel Craig. Privítal sa s Jeho Veličenstvom, následne sa zvítava so mnou, nezabudnúc ma podpichnúť slovami „Ahá, Mr. Tango!“ a prichádza ku Veronike. Tá je celá bez seba, dnes sa jej musí snívať. Zvítajú sa, z jeho strany je to veľmi decentné, z jej strany tam vidieť šibalský úsmev nádejnej Bond girl.

Daniel následne podáva ruku Pauline. Zrazu sa obaja zarazia. A my stuhneme s nimi. Hneď nám všetkým došlo, že títo dvaja sa už poznajú a asi to minule medzi nimi nedopadlo najlepšie. Pauline zmenila výraz tváre z usmievavej dámy na smutnú, zranenú ženu. Všimlo si to i Jeho Veličenstvo.

Končí prvý súťažný tanec – Viedenský valčík, Jeho Veličenstvo tlieska. Nasleduje dvojminútová televízna reklamná pauza, počas ktorej Daniel s Pauline nepozorovane vychádzajú z lóže na chodbu, kde ostávajú v súkromnom rozhovore. Veronika pokračuje v rozhovore s Jeho Veličenstvom. Pomyslím si: Veronika, daj mu vydýchnuť. Ale ona nie, takáto príležitosť sa jej vyskytne raz za život. Ich rozhovor pokračuje do hĺbky nuans o autoroch klasickej hudby. O niečom sa spiklenecky rozprávajú, Veronika zrazu nahodí prekvapený výraz a s úctou za niečo poďakuje.

Jeho Veličenstvo zrazu kývne na konferenciera. Ten úctivo dokráča do lóže, Jeho Veličenstvo mu niečo decentne hovorí. Konferencier zamietavo pokyvuje hlavou, ukazujúc na hodinky, nakoniec prestane namietať, vytiahne itinerár súťaže a niečo si zaškrtáva. Počujem slová ...commercial break... Netuším, čo sa bude diať.

A čo ja? Kde tu mám ja svoju show?

Končí i druhý a tretí súťažný tanec, ešte bude nasledovať jeden – slowfox, po ktorom bude nasledovať päťminútová reklamná prestávka, nevyhnutná na úpravu tanečného parketu, poradu rozhodcov a ich vyhodnotenie priebežného poradia, po ktorom už bude nasledovať druhé, vyraďovacie kolo.

Konferencier odprevádza vystresovanú Veroniku so sebou dole k orchestru, niečo hovorí dirigentovi a klaviristovi, tí prekvapení pozrú na Jeho Veličenstvo a úslužne sa poklonia. Veronika si sadá za krásny dlhý čierny lesklý klavír.

Budem ti obracať noty...aj s tou slávnou pančuchovou scénou „Touch of Skin“ .

Začína posledný tanec tohto kola, slowfox. Odčítavanie beží.

Pozerám na toto pripravované divadlo, o ktorom ešte nikto v sále netuší. Zrazu si v duchu poviem: A čo ja? Kde tu mám ja svoju show? zdvihnem sa, Jeho Veličenstvu zašeptám po francúzsky:

- Excusez moi, vive la assistance! a kráčam z lóže za Veronikou, ktorá už sedí za klavírom.

- Veronika, videla si film Piano s Harvey Keitlom a Holly Hunterovou? Budem ti obracať noty, presne ako on. Aj s tou slávnou pančuchovou scénou „Touch of Skin“ .

Rázne to odmieta, toto je predsa jej hviezdna chvíľa, ale potom pochopí, komu vďačí za dnešné stretnutie s Jeho Veličenstvom. Mierne si odsadne na podlhovastej čalúnenej stoličke. Dotýkame sa iba stehnami.

Tanečné páry dotancovali posledný tanec prvého súťažné kola, po ktorom nasleduje veľký potlesk. Odchádzajú spotení z paketu do zákulisia, na päť minút si oddýchnuť, prepudrovať tváre, nagelovať vlasy, striasť zo seba napätie.

Na obrazovke televíznej réžie sa rozbieha reklamná prestávka. Nastal ten okamih. Konferencier vstúpi do stredu sály a v krátkosti predstaví klaviristku Veroniku. Tá vstáva od klavíra a pokloní sa. Svetlá osvetľovačov zasvietia na nás.

Veronika začína hrať a začala vo veľkom štýle, koncert pre klavír č. 1 C dur od Ludwiga van Beethovena, ktorého interpretáciou kedysi vyhrala medzinárodnú súťaž v austrálskom Sydney.

Jej dlhé prsty sa jej mihocú na klaviatúre ako prúdy monzúnového dažďa, padajúceho na novozélandskú pláž Severného ostrova, kde mala hlavná hrdinka na pláž vyložený svoj klavír z ďalekého Škótska, ktorého sa nevedela vzdať a ktorý sa zabáral stále hlbšie do piesku divokej a nespútanej pláže. Hrá divoko, akoby bola nespútanou lesnou vílou tohto ostrova, túžiacou po láske človeka. Sledujem jej notovú osnovu, pozorne jej prekladám notové listy, cítim sa pritom ako Harvey Keitel. Už chýba len slávna pančuchová scéna Touch of Skin, v ktorej sa počas hrania na klavír dotýka jej obnaženej pokožky cez dierku na pančuchách.

Adagio, Veronika zvoľní tempo. Položím jej ruku na koleno, cíti ju, ale nereaguje. Prostredníkom jej jemne masírujem miesto nad kolenom. Veronika zatvára oči, hrá ďalej. Oči sa jej začínajú lesknúť, po líci jej steká slza. Pozrie na okamih na mňa. Hrá ďalej, ale cítim v jej hre viac jemnocitu.

Veronika, si hviezda!

Odpútavam sa od nej, prevraciam list. Ešte minúta do konca skladby, forte fortissimo, Veronika pridáva, divokosť v jej srdci prenáša do kláves, husté hnedé kadere jej padajú cez plecia, celý klavír rezonuje ako srdce divokej milenky. Celá sála je vo vytržení. Toto je Veronikin životný koncert, ona, ktorá hru na klavíri berie iba ako zábavu pre potešenie seba a iných, nie ako životné smerovanie, hrá pred Jeho Veličenstvom, kamerami BBC, pred celým hudobným svetom.

Posledné tóny. Klavír ešte zopár sekúnd rezonuje ako žena po vášnivom bozku. Obrovský aplauz, standing ovations. Veronika, si hviezda! Stojac u klavíra si užíva svoje hviezdne chvíle. Obzrie sa na Jeho Veličenstvo, ktoré tiež tlieska a s vďakou mu naznačí poklonu.

Ešteže som sa Pauline v Prahe v hoteli Savoy až tak veľmi nesľúbil.

Končí reklamná prestávka, ja s Veronikou odchádzame naspäť do lóže. Na chodbe stále stojí Pauline a Danielom. Plače mu na rameni.

Hmm, pomyslím si, lietadlová známosť? Žeby aj Daniel požiadal v lietadle Pauline o Vesper Martini, shaken, not stirred? A zjavne dostal, čo chcel a zjavne i oveľa viac...

Ešteže som sa Pauline v Prahe v hoteli Savoy až tak veľmi nesľúbil. No čo, La donna é mobile... ako to kedysi napísal Verdi. Kto si zachová chladnú hlavu, vyhráva.

Začalo druhé, vyraďovacie tanečné kolo. Popravde, veľmi sme ho nesledovali, ja som mal v hlave Paulininu zradu, Veronika vstrebávala svoje hviezdne predstavenie, Daniel mal oči pre svoju Pauline, iba Jeho veličenstvo sledovalo tanečnú súťaž. Je na to zvyknuté, je priam etalón trpezlivosti, počas svojich štátnických návštev krajín bývalého Britského impéria musí sledovať všetky tie hula dance tanečky a tváriť sa, že ho to veľmi zaujíma. Ťažké zamestnanie. Nikto by s ním nemenil.

Po dvoch ďalších finálových kolách, ktoré trvali dokopy celú hodinu, celý svet spoznal nových majstrov sveta. Jeho veličenstvo dekorovalo víťazov tejto najvýznamnejšej svetovej súťaže, čím jeho oficiálny program skončil. Cez špalier oficiálnych predstaviteľov šampionátu, rozhodcov a všetkých nastúpených tanečníkov sa za pomoci ochranky dostal do zákulisia, čím skončila aj jeho misia. Podávali sme si na rozlúčku ruky, nastúpení v podobnom protokolárnom špalieri ako na vojenskej prehliadke. Rozlúčil sa s Pauline, Danielom, pri Veronike sa zastavil a niečo jej pošepkal v zmysle, že jej to sľubuje ... a niekto z Paláca sa jej ozve...

Posledný v rade, pri masívnych presklených dverách tanečnej sály, za ktorým ho už čaká jeho Rolls Royce s doprovodom, stojím ja a čakám na rozlúčenie sa.

Jeho Veličenstvo pristupuje ku mne.

- Po Vašej návšteve v Clarence House nám chýbajú dve čajové šálky z Queen´s Collection, neviete o tom niečo, sir?.... pýta sa ma s prísnym pohľadom.

- Viem, Vaše veličenstvo, spiklenecky som sa k nemu nahol, kocúr Tom si ich zobral pre myšiaka Jerryho a mrkol som významne naňho. Nebolo mu viac treba, pochopil že z našich slovenských vitrín ich už nedostane. Je to vojnová korisť, pomsta za Waterloo, Trafalgar i za prehru v kvalifikácii na majstrovstvá sveta vo futbale dokopy.

Veru, chlape, treba zachovať chladnú hlavu, alebo ako hovoria moji kamaráti z SAS, Who dares, wins.

Ak sa chce zabávať s Jamesom Bondom, tak nech si ho užije do poslednej kvapky ich spoločného potu.

Ešte sme sa s Veronikou pár minút kochali scénou odchádzajúcich limuzín a potom sme sa aj my dvaja vybrali na vlakovú stanicu. Pauline s Danielom sme nechali ich osudu, veď oni si majú čo povedať . Už ma nezaujímala, ak sa chce zabávať s Jamesom Bondom, tak nech si ho užije do poslednej kvapky ich spoločného potu.

Veronika išla celú cestu na stanicu akoby vo sne. Bolo na nej vidieť, že princezná je mysľou niekde inde. S jeho Veličenstvom.

- Čo ti sľúbil? skúšam vyzvedať. Neodpovedala, iba sa záhadne usmiala.

***

Dva ďalšie dni sme s Veronikou pretancovali na lokálnych milongách v Manchestri a zacvičili si v hotelovej posilňovni. S Pauline som sa na druhý deň pred odletom vôbec nerozlúčil, to sa po včerajšku jednoducho nedalo. Ani ma nezaujímalo, či ostala na noc spať v Blackpoole, alebo ju Daniel doviezol svojim autom do Manchestru. Skrátka, na druhý deň odletela nazad do Paríža. A viac som sa o ňu nestaral, po tom všetkom som ju natrvalo pustil z hlavy. Venoval som sa už len Veronike. Ale asi až príliš, lebo ten zimný večer po návrate z Manchestru do Prahy to bolo moje posledné stretnutie s ňou, prežili sme toho spolu viac, než sa dá vstrebať.

***

Ale motýľ Emanuel zamával svojimi efektnými krídlami docela razantne a spustil udalosti, ktoré sa pohli svojim želaným smerom.

O polroka nato dostala Veronika ponuku hrať na zahajujúcom koncerte Festivalu klasickej hudby Proms v slávnej londýnskej Royal Albert Hall, doprevádzaná Londýnskym filharmonickým orchestrom. Bola hlavnou hviezdou večera. Na BBC je záznam z celého ceremoniálu, na ktorom Veronika zažívala svoje hviezdne chvíle. A kto myslíte, že prišiel slávnostne zahájiť tento festival...?

A ako je svet malý, tak ja som sa s Pauline úplnou náhodou stretol vo februári tohto roku v centre Prahy, cestou na svoje Tango. Tam som už ale nedorazil, tanečniciam, čo ma už na milonge vyčkávali, som sa SMSkou ospravedlnil s nejakou uveriteľnou výhovorkou. Viete, museli sme ten Blackpool s Pauline dnes večer ešte doriešiť...

A ráno nás opäť prebudili lúče slnka, presvitajúce cez biele závesy nám už dobre známeho hotela Savoy.

P. S. Všetko najlepšie k Tvojim meninám, Pauline...