Cesta do hlbín duše tanečnice tanga, alebo Ženevský princ na bielom koni

Tri nerozlučné kamarátky, tri tanečnice, tri cestovateľky. Volajme ich Hosteska, Poslucháčka, Manažérka, to podľa ich charakteristických čŕt a odozvy, akú vo mne každá z nich vyvoláva. Skvelé tanečnice argentínskeho tanga, vždy elegantne nahodené na tanečný večer - ručne šité tanečné topánky, originál z Argentíny, frivolné tanečné šaty, občas i vyzývavé vzorované pančuchy so sexi linkou tiahnucou sa vzadu cez lýtka až kamsi hore do ríše snov, majstrovsky ovládajúce lady styling, ako sa na pravú dámsku jazdu patrí.

Život tangoholika nie je lacný špás

Tak ako každý rok, i toto leto sa vydali na dámsku jazdu po Európe na nejaký skvelý tangový festival. Tentokrát do Turína na severe Talianska. Išli autobusom s cestovnou kanceláriou, žiadny divoký trip zbesilou nočnou nonstop linkou so slovenskými au-pairkami, opatrovateľkami a kuchármi z horských hotelov, ale pekne v klídku, s poznávacím zájazdom cez Rakúsko a Švajčiarsko, chcejúc sa zastaviť kde tu, predsa len dovolenka nie je naháňačka, tak si ju túžili spestriť poznávacími výletmi všade tam, kde ich cestovná kancelária vyklopí na po dňa pred autobus. Známa trojka, kamarátky z mokrej štvrte, ktoré takto pochodili a polietali celú európsku tangofestivalovú scénu. I päťkrát ročne. Všetky voľné peniaze minú na takéto tangové mega akcie, lebo poviem vám, takýto život tangoholika nie je lacný špás -letenka, hotel, tangofestivalový poplatok - a festivaly netrvajú iba dva dni, to je často i celotýždňová akcia. Niektoré takého akcie hravo prekročia tisícku eur, zvlášť niekde v turisticky zaujímavých destináciách s obmedzenou ubytovacou kapacitou, kde hostely a airbnb nenájdete, iba štvor a viac hviezdičkové hotely, v ktorých sa väčšinou konajú. To už je plnofunkčná dovolenka s tancom a pokiaľ ich absolvujete za rok päť, či desať, tak to váš rozpočet riadne nabúra.

Na tangu sa vždy nájde niekto, s kým sa dá bezpečne zabudnúť na realitu.

Ibaže by ste boli bezdetní, bez záväzkov, bez hypotéky, bývajúci v podnájme či u rodičov, čakajúc tam na svojho princa na bielom mercedese. Ibaže ten stále nechodí a nechodí, o škodovkárov nejaviac záujem a o pár rokov vidíte ten jeho mercedes parkovať u nejakej dvadsiatky. A dievčatá si uvedomia, že mladosť v péčku, biologické hodiny bijú ako orloj na veži, no len zrazu už nie je veľmi s kým. Ale tango to vždy istí, na tangu sa dá na chvíľu odpútať od reality, na tangu sa vždy nájde niekto, s kým sa dá bezpečne zabudnúť.

Za tie peniaze Sheraton v turistickom centre mesta nečakajte

Tentokrát však dievčatá išli diétne. Autobusom. Tie zájazdové hotely sa však dajú zvládnuť, cestovky neobjednávajú žiadne superlacné turistické ubytovne, ale zväčša taký trojhviezdičkový štandard na periférii, lebo za tie peniaze Sheraton v turistickom centre mesta nečakajte. Čo tieto dievčatá vždy mrzí, lebo z okrajovej štvrte nejakého väčšieho mesta ísť večer na tango do centra neznámeho mesta je vždy problém a bez taxíka je to bez šance. A keďže v západnej Európe sa štandardne nemaká od pol ôsmej ráno, tak i večerná tangové zábava nezačína skôr než o desiatej v noci. Niet sa kam ponáhľať, aspoň nie pre miestnych, tí sa vyspia do ružova. Ale nie naše dievčatá. Autobus z cestovky ráno na nikoho dlho čakať nebude. Itinerár nepustí. Poriadne si zatancujú, iba ak sa zájazd niekde zdrží viac dní. A to bude až v Turíne na konečnej.

Večierka, slečny...!

Takže i to tango v neznámom meste je len tak na nasatie atmosféry, nie však na celonočné tancovanie. A to je frustrujúce, lebo ak stretnete skvelých tanečných partnerov a vy sa musíte za hodinu, dve zbaliť a vrátiť sa na hotel ako popoluška z plesu, o to viac vás to mrzí a hneváte sa na celý svet, aký je ten vedúci zájazdu nespravodlivý hajzel, nechápajúci, že tango je tak úžasné a keby ho skúsil i on, tak by prepísal celý itinerár zájazdu a všetkých spolucestujúcich by povinne vyhnal každý večer sa na to vaše úžasné tango pozrieť.

Hmmm, a čo keby to bol trash metalista, vy by ste sa tiež nechali nakomandovať na nejaký koncert Slayeru či Metallicy? Viem, že nie... Všetko je len o uhle pohľadu. Takže večierka, slečny...!

***

Ženeva. Tu som sa s nimi v polovici júna aj stretol. Cez facebook som si všimol, že sa zasa niekam chystajú, v Turíne, ktorý je odtiaľto zo Ženevy tri hodiny jazdy, sa koná skvelý tangový festival, tak som im napísal, že keď pôjdu cez Ženevu, nech sa mi ozvú, ak tu vtedy ešte budem - lebo o týždeň som mal odtiaľto letieť do New Yorku za Kristin na naše tradičné letné pozvanie, tak ich rád povodím po tomto snobskom meste bohatého štátu. Ale tento štát je bohatý preto, lebo tu sa navzájom ľudia nikdy neokrádali, tu sa od stredoveku tvrdo pracovalo na poliach a pasienkoch, aby sa mali dobre. A tiež sa chytro investovali peniaze. A tie nesmrdia. Ani keď sú krvavé či dobre prepraté. Lebo ani pokuta od regulátora nikdy nie je taká vysoká, aby sa neoplatilo obísť pravidlá a ukryť na anonymné vklady zopár stoviek miliónov z afrických či východoeurópskych demokracií, najlepšie v keši. Alebo v zlate či diamantoch. To sa i ľahšie preváža. A pardonuje ich vlastníkom čokoľvek. Lebo keď ste chudobný a hlúpy, tak vás tu nechcú ani ako turistov, nieto ešte ako spoluobčanov, aby ste znižovali životnú a mentálnu úroveň krajiny, ale ak máte dvadsať mega v igelitke, za tú pokutu to stojí, lebo peniaze točia svetom. A riadne rýchlo. Alebo máte titul z Cambridge, Oxfordu, MIT alebo Harvardu, to si tie peniaze v miestnom bankovom či technologickom biznise rýcho zarobíte tiež.

Ale späť za dievčatami...

***

Autobus vyklopil celý zájazd presne o desiatej doobeda v centre mesta na hlavnej autobusovej stanici s jasným itinerárom prehliadky mesta. Moje tri dievčatá však mali vlastný program, o návštevu sídla OSN a múzeí nemali záujem, ale shopping, to je iná vec. Ibaže pri tých cenách úplne všetkého to vyzeralo iba na obzeranie výkladov a romantické snívanie o princovi na bielom mercedese a s platinovou kreditkou. Držali svoje úspory na uzde, aby neprišli do Turína s prievanom v peňaženke.

Čakal som ich pod košatým platanom na autobusovom parkovisku, kryjúc sa pred pálivým júnovým slnkom.

Zbadali ma hneď, bol som docela výstredne oblečený, ako chodiaca reklama na United Colors of Benetton, ešte i s ľadvinkou okolo pása. Ale mohol som si to dovoliť. Prichádzali ku mne so svojimi no name kabelečkami, už z diaľky sa hihňajúc nad mojim farebným outfitom.

Smiech lieči

Zvítali sme sa, ale stáť na rozpálenom asfalte sa nám nikomu nechcelo, tak sme išli k odparkovaným autám, počujúc tichý smiech za mnou. Viem komu patrí, no ale dievčatá, smejte sa. Smiech lieči. Ostentatívne zastavím medzi nablískaným veľkým čiernym Volkswagenom Tuareg a červenou obúchanou Hondou Civic, vyberám diaľkový ovládač a čakám, až dievčatá dôjdu ku mne.

- Ktoré chcete? pýtam sa a tvárim sa prehrávano frajersky ako sedlák na novom traktore.

- Na to nemáš, hovorí mi do očí manažérka bez akýchkoľvek škrupulí a zberá sa k Honde, chytajúc za klučku.

-Tak už otvor, uvarím sa tu, prikazuje.

C je správne!

Od nej to ale beriem, jej úprimnosť, s akou ma vždy vie kopnúť medzi nohy, priam milujem. Od inej by som to nikdy neprijal, ale od nej vždy. Toto na nej priam masochisticky milujem. Neviem prečo, asi je to tým, že sme si za tie dlhé roky na našich spoločných dovolenkách už na seba zvykli, telesne i mentálne.

Ja, stelesnený United Colours of Benetton stlačím diaľkový ovládač. Ozve sa blik blik, ale nezabliká svetlami ani Civic, ani Tuareg. C je správne.

Presne oproti tej červenej herke, ktorú sa Manažérka márne snaží lomcujúc dverami otvoriť, zabliká biele Ferrari FF. Všetky tri dievčatá na dobrých päť sekúnd stuhnú.

Prečo by mi zrovna toto neverili...

- To Ferrari je tvoje??? pýta sa s otvorenými ústami Hosteska.

- Z požičovne, chcel som Vám spraviť radosť, tak som si odkladal, čo by som pre vás nespravil... srandujem s nimi. Ale zjavne mi veria, prečo by mi zrovna toto neverili...

Otváram široké dvere svojho bieleho športového kupé. Hosteska a Poslucháčka si sadajú dozadu, napriek vonkajšiemu zdaniu je tam dostatok miesta pre dvoch. Dievčatá vhupli do pohodlných kožených sedadiel. Manažérka si sadá vedľa mňa do športového sedadla. vždy som ju počas našich ciest vozil vedľa seba, ako jedinej som jej dôveroval i pri navigovaní počas dlhých ciest na naše tangové dovolenky vo dvojici, či iba na nočné milongy do Viedne. Bola mi vždy maximálne spoľahlivým co-pilotom.

- To bolo dobré... povie mi konečne niečo normálneho Manažérka. Dostal si ma...

***

Raz som to už zažil v Poreči, keď som s Taliankou odchádzal nadránom po celonočnom intímnom tangu z tej úžasnej záverečnej festivalovej milongy a na parkovisku som mal hneď skraja zaparkovanú svoju dvojtonovú americkú beštiu, najväčšie auto na parkovisku, ktoré sa vynímalo medzi tými ich starými herkami ako statný baran medzi ovečkami. Vonku bolo asi päťdesiat posledných, najvytrvalejších tanečníkov a tanečníc, ktorí sa navzájom lúčili, objímali a ja som ich z tej romantiky vyrušil diaľkovým ovládačom. No..., to bolo ako ukázať vejár z platinových kreditiek pred zlatokopkami. To ste mali vidieť tie pohľady a spadnuté sánky...

Užil som si to, štýlovo som naložil Talianku a pomaly sme pri stiahnutých oknách, nasávajúc ranný morský vzduch, odplachtili na voľnobeh za bublania toho obrovského motora dole kopcom. A keď som sa o hodinu vrátil na svoj hotel, jediná veta, ktorú som na izbe od svojej práve prebudenej tangovej partnerky, ktorá toto prekrásne celonočné tango nezvládala, počul namiesto odzdravenia, bola otázka, či som sa s Taliankou vyspal...

Keby aspoň žiarlila, alebo sa to pokúsila prebiť nejakým srdcovým esom, ale nie, bola to iba kontrolná otázka. Skvelá dovolenková spoločníčka... nežiarli, nepriťahuje, nezvádza. Taký kamarát v sukni...

Taký itinerár vám váš vedúci zájazdu nespraví...

-Tak kam to bude, dievčatá... Navrhujem obed v štýlovej reštaurácii De la Plage na promenáde pri vodotrisku a potom plavbu štýlovým parníkom po jazere i so živou hudbou. Taký itinerár vám váš vedúci zájazdu nespraví.

V očiach má tisíc otázok, ale ja jej dnes nedám odpoveď ani na jednu.

Vydali sme sa na cestu. Motor si ticho brumká, netýram ho prudkými rozjazdami, ja sa nemusím hrať na nevyzretého frajera na požičanom športiaku. Zapol som dievčatám klimatizáciu a pustil z CD prehrávača Smetanovu Má vlast. Taká náladovka a v tomto aute dvojnásobná. Sedadlá sú takmer pri zemi, ani kutúľajúca sa flaška vody by sa pod ne nedostala. V tomto aute sa sedí nízko, kvôli ťažisku pri prudkých prejazdoch zákrutami.

Manažérka v krátkej sukni sa opiera svojimi holými kolenami o stredový tunel riadiacej páky. Po očku na mňa pozerá, nechápe nič z toho, čo práve zažíva, v očiach má tisíc otázok, ale ja jej dnes nedám odpoveď ani na jednu. Pri občasnom preraďovaní rýchlostí sa jej vždy dotknem kolena. Nič nepovie, ani sa nepomkne nabok, aby nezavadzala. Položím svoju pravú ruku na jej koleno. Necukla. Nikdy som jej takéto niečo za celé tie dlhé roky nespravil, ale teraz som si to užíval.

Položila mi ruku na moju. Nemusel som našťastie preraďovať rýchlosti, snažil som sa ísť stále na trojku. A ona nemusela nič vysvetľovať. Rozumeli sme si. Len škoda, že v takej Honde Civic by mi to asi nedovolila. Ale teraz som bol za bieleho šejka.

Po očku sledujem v spätnom zrkadle Poslucháčku s Hosteskou. Pozerajú po sebe, obzerajú si interiér auta, ale sú ticho.

Tak som s nimi v duchu začal rozvíjať svoj vnútorný dialóg...

***

Poslucháčka

Tango nie je skutočný život. Život je … jedna dlhá tangová skladba, ktorá sa neopakuje.

Podobáš sa na moju učiteľku slovenčiny na základnej škole, do ktorej som bol platonicky zamilovaný, napriek tomu, že bola prísna. To tak býva, keď ste stále v jednom kolektíve - taký malý školský štokholmský syndróm. I jej dcéra chodila s nami do triedy, ale jej mama sa mi páčila viac. Si tak trochu chlapčenská, ale iba na prvý dotyk.

Vozieval som ťa v noci domov z tanga, ale ako jedna z mála si ma ani raz nepozvala k sebe na čaj. Vždy som ťa pri vystupovaní z auta chcel tak normálne spoločensky pobozkať, ale ty nič, vždy si mi dala iba taký vzdušný bozk, hoci s tebou hormóny z toľkých spotených tiel tanečníkoch museli plieskať. Ale vieš sa sakra dobre ovládať. Si poctivá, slušná, konzervatívna. Nepozývaš si večer domov tancom prepotené návštevy. Len si stále zacyklená vo svojom vnútornom svete, večne so slúchadlami na ušiach, nevychádzajúc zo svojho bezpečia.

Pamätaj, Tango nie je skutočný život. Ale život je ...jedna dlhá tangová skladba, ktorá sa neopakuje.

***

Manažérka

...prečo sa vlastne bojíš žiť?

Teba som za tie roky ako jedinú nepochopil, čo vlastne od života chceš a prečo sa vlastne bojíš žiť. Lebo keby si sa nebála naplno prejaviť svoje túžby a skočila po hlave do hociakého normálnejšieho vzťahu, manželstva, rodičovstva, aj s rizikom krachu, kde by si už bola teraz po tých rokoch? Vydatá, možno rozvedená, ale s vlastnými deťmi, bola by si iná žena. A kde si teraz? Stále stojíš na prázdnom nástupišti. Škoda ťa, teba fakt najviac...

Naobedovali sme sa vo skvelej Reštaurácii De la Plage. Poslucháčka s Manažérkou sa tešili na výlet loďou, Hosteska ho však odmietla, to kolísanie na lodi jej nerobí dobre. Tak som im dvom zaplatil okružnú plavbu po jazere, pripomenul, aby si zobrali so sebou svetríky, lebo na vode bude fúkať a dohodli sme sa, že za dve hodiny ich tu vyzdvihnem. S Hosteskou sme išli nakupovať.

***

Hosteska

Zavaž mi střevíček!

- A napíšeš o mne poviedku? pýta sa ma pyšne, sediac vedľa mňa na Manažérkynom sedadle vo Ferrari. Pripomenulo mi to scénu z rozprávky Pyšná princezná, keď sa postavila pred princa alias záhradníka a prikázala mu „Zavaž mi střevíček!“

- Zlatko, rolu v mojich poviedkach si treba zaslúžiť, ja nerobím do poviedok nábor, ale prísny výber. Tie moje ženské postavy ma musia v skutočnom svete niečím veľmi zaujať, aby som s nimi bol ochotný tráviť svoj drahocenný čas nad klávesnicou. Skrátka, musím s nimi mať nejakú emočnú interakciu, či už citovú, alebo inú, chápeš?

Prstami si krúti svoje dlhé vlasy, snaží sa so mnou flirtovať. Hmmm, zbytočná snaha, dievča, takto sa do mojich príbehov ešte žiadna nedostala.

- Pozývam ťa k Diorovi. Môžes si vybrať, čo len chceš, ale varujem ťa, toto bude tvoj duševný striptíz... hovorím jej.

Od prekvapenia doširoka otvorila oči a zvýskla, v tej chvíli by mi za volantom najradšej ukázala všetky divy sveta.

Zaparkovali sme „na pána“, na ulici priamo pre najväčším ženevským obchodom Dior, rozliehajúcim sa na prvých troch poschodiach krásnej historickej budovy. Vošli sme do salónu, lebo výraz „obchod“ sa na takýto interiér vôbec nehodí. Skôr „múzeum luxusu“. Pri vchode stáli dvaja vyšportovaní ochrankári v skvele padnúcich firemných oblekoch (zároveň tým robia reklamu Diorovi). Ujala sa nás slečna, sama o sebe výstavný model, previedla nás oddeleniami. Povedal som, čo si bude moja nákupná spoločníčka želať. Kostým, kabelku, topánky, hodinky. Skrátka kompletku od hora až dole. Nechal som jej voľnú ruku výberu. Ja som si zatiaľ sadol do lobby, lebo na takéto akcie nemám nervy, ako žiadny chlap. Druhá slečna ma ponúkla neako drinkom z recepčného baru pre hostí, to je v cene, lebo v tomto podniku sa nenechávajú nejaké desiatky eur za nákupy ako v nejakom outlete. Len cigaru som si nemohol zapáliť, kvôli vystaveným šatom.

Prešla pol hodina, Hosteska ovešaná kabelkami vycupitala okolo mňa na prvé poschodie ku kostýmom, zamávajúc mi na schodoch, s asistentkou za chrbtom. Tá mi tiež zamávala. Neviem prečo, lebo svoj neodolateľný United Colors of Benetton som si ešte pred reštauráciou v aute prezliekol za ľahký, svetlý oblek od Yves Saint Laurenta.

Boli sme tu teraz jedinými nakupujúcimi. V takýchto obchodoch nenakupujú desiatky ľudí denne, ani tu vo Švajčiarsku. Viac než piati nakupujúci vnútri aj tak byť nemôžu, taký je bezpečnostný protokol, ledaže by ste boli brunejským sultánom so svojimi ženami, vtedy by vám i s celou suitou vyhradili osobitný deň. A sultán tu pred pár rokmi aj skutočne bol, ako mi prezradila slečna. A bol to pre nich biznis roka.

Začínal som sa nudiť. Tak som slečnu, ktorá ma mala na starosti, naučil zopár trikov. Nie, môj povestný cigánsky šluk s cigarou nie, ale trik s gumičkou do vlasov, nechápala ho, ako som to spravil. Neprezradil som je to, zviedol som to na svoje rýchle prsty. A potom vyslobodenie sa z povrazov (majú ich tu spústu, veď je to obchod s textilom), priviazaných na rukách. Tento som jej vysvetlil. Tie biele povrazy symbolicky omotané okolo zápästí jej fakt svedčali. Možno bude mať dievča inšpiráciu na večer...

Ktoré, čo myslíš...pýta sa ma, nečakajúc na odpoveď

Po hodine už toho bolo dosť aj na mňa, zvyknutého v džungli skryto a nehybne vyčkávať ako chameleón na konári.

Vyšiel som na prvé poschodie. Hosteska si v odostretej kabínke skúšala x-tý kostým, ostatné boli rozvešané po vešiakoch naokolo. Kombinovala to s piatimi kabelkami, asistentka jej ich podávala ovešaná ako vianočný stromček, ale no za tie peniaze...

- Ktoré, čo myslíš... pýta sa ma, nečakajúc na odpoveď.

Zbytočne by som radil. To vie každý muž.

Pristúpil som k nej, keď bola akurát otočená k zrkadlu. Okolo krku som jej pripol platinový náhrdelník s briliantmi. Spravil som jej selfie.

Hovorím jej:

- Toto si ty... Si so sebou spokojná? Myslíš, že tvoja hodnota sa ráta hodnotou vecí, ktoré máš na sebe? Si ovešaná handrami a šperkami za tridsať tisíc, ledva to všetko unesieš a stále si nespokojná. A doma sa na to všetko ledva pozrieš, odložíš to do šatníka a hneď budeš túžiť po niečom inom. Plné skrine luxusu a prázdno v srdci.

- Asi minútu sa bez pohnutia pozerala na seba do zrkadla. Potom sa začala v kabínke pomaly vyzliekať. Vyzliekla sa do nohavičiek a na bielych vysokých lodičkách vybehla polonahá z kabínky, s bielym kostýmom a tromi kabelkami v ruke. Bolo jej to jedno.

I Michelangelo by sa pri nej radšej prekvalifikoval na maséra

Vyzerala ako nevesta počas svadobnej noci, odchádzajúc si na izbu nedočkavo vychutnať svoju prvú oficiálnu noc s bohatým mladomanželom. Musím objektívne pripustiť, že bola prekrásna. Má klasické tvary brazílskej tanečnice. Taký reliéf sa len tak nevidí. Geograf by povedal, že má veľmi členitý terén, ktorý stojí za to objavovať. Pahorky, riavy hustých vôd Rio Grande, veľké pieskové Saharské duny, hlboké studničky. Nájde sa všeličo. I Michelangelo by sa radšej prekvalifikoval na maséra, než aby na ňu len tak pozeral, sekajúc jej tvary do mramoru.

Fyzická radosť s ňou tancovať... ale žiť by som s ňou nechcel. Žena, ktorej hlboko vnútri niečo chýba a nahrádza si to vecami, vešajúc na seba všetko ligotavé, najlepšie s čo najvyššou cenovkou, ako náplasť na dušu, aby jej stúplo na chvíľu sebavedomie, nie, toto je cieľová skupina nabušených dphčkarov na X6-kových bavorákoch.

- Zabudla si si tu šperky ... volám za ňou. Zastavila sa, chvíľu zaváhala, ale napokon sa vracia do kabínky. Berie ich do ruky. Pozerá na mňa urazene z pár centimetrovej vzdialenosti, ako v boxerskom ringu.

- Zjavne ti chýba niečo. Si stále krásna žena, tak sa neznižuj na úroveň nejakej playgirl. Máš na viac, to len ty ideš iniciatívne vždy do kolien... vravím jej z pár centimetrovej vzdialenosti. Očakávam facku.

Stála tam polonahá, ako Venuša pred zrkadlom, čeliac vlastnému obrazu krásy. Ale i tomu duševnému sebapochopeniu. Začala plakať. Pustila všetky veci na zem a tvár si zakryla dlaňali.

- Obleč sa, hovorím jej. Si príliš krásna na to, aby tvoje vnady okukoval celý tento snobský svet.

Hosteska sa pomaly oblieka. Stále plače. Objíme ma, hladí ma po vlasoch. Som celý mokrý z jej sĺz, ale robí mi to dobre. Tak nejak súznime v objatí. Výchovná lekcia zjavne splnila svoj účel.

- Toto všetko je tvoje... a ukazujem na tú ovešaný kopu na vešiaku. Celá táto hŕba luxusných šiat, päť kabeliek, trojo nádherných lodičiek a šperky. Hosteska mykne hlavou na znak nesúhlasu.

- To máš odomňa ako svadobný dar. Ale mi musíš sľúbiť, že sa do roka vydáš. Nemáš veľa času, chápeš, ako to myslím.

Podišla ku mne a dala mi pusu na ústa. Takú desaťcentovú, na viac nemala síl. Zobral som jej všetku energiu, ja viem. Ale ešte jeden vtípek som mal pre ňu pripravený, aby bola výchovná lekcia dokonalá.

Asistentka za mojej pomoci odniesla celú tú hŕbu luxusu k pokladni na prízemí.

Hosteska stojí pri mne, pozerá, ako slečna skenuje cenovky a asistentka veci balí a ukladá do obrovských papierových tašiek s logom DIOR. Do takých jednorazových, aké slovenské babenky hrdo nosia v autobuse, vystavujúc na oči všetkým naokolo, kde že oni nakupovali. A šetria si ich, ako keby to boli nejaké vuittonky a nie kus recyklovaného papiera. Tu vo Švajčiarsku sa tieto jednorazovky po použití normálne vyhadzujú, nosiť ich len tak je totálna sedlačina. Ako keby ste chodili po Eurovei s igelitkou z Lidlu. Ale iný kraj, iný mrav.

Slečna vystavuje účet. Na displeji cinkla výsledná suma. Tridsaťtisíc švajčiarskych frankov. Hosteska prevráti oči, hneď nato sa však na mňa blahosklonne usmeje. Vyťahujem peňaženku a vysypávam z nej drobné. Gombík, plastový žetón do košíka z Lidlu a mosadznú dvadsaťforintovú maďarskú mincu. Slečna za pokladňou, Hosteska i asistentka zdúpnu ako soľné stĺpy.

GOLD!!!

Kvôli takémuto mešuge stratili hodinu zo svojho luxusného času???

Hosteska na mňa pozerá ako v hypnóze. Sľub o svadbe je zabudnutý.

Chytím medzi prsty mosadznú dvadsaťforintovú mincu a s výrazom šialenca ju strkám predavačke pred tvár, tajomne jej šeptajúc:

- GOLD!!!

Tá pol minúta, ktorej sú slečny práve svedkami, sa im iste zapíše až kamsi do hypotalamu.

***

Zrazu druhou rukou vyberiem z vrecka platinovú kreditku a pred očami predavačky ju prestrčím čítačkou. Ťuk ťuk ťuk ťuk, zaplatené.

- Voila, dámy, máte zarobené... usmejem sa na ne.

Výbuch smiechu, ktorý nastal, ich dostal do kolien, čupeli tam ako nedámy, pridržiavajúc sa pultu.

Každá začína ako cudzia... a často tak aj končí...

Po piatich minútach sa konečne skonsolidovali a začali sme sa lúčiť.

- a ja som tušila, že niečo také vyvediete, predvčerom ste tu nechali sedemdesiat tisíc... vraví predavačka.

Hosteska je tretí krát na prášky.

- Ty si tu bol predvčerom oplieskať sedemdesiat tisíc švajčiarskych frankov??? hapká s výčitkou v hlase.

- Zlatko, nerieš, s kým som tu bol predvčerom, to nie je za tvoje peniaze... hovorím jej káravo, striktne jej vymedzujúc diskusný priestor.

- Stotisíc za dve cudzie baby??? nezdrží sa pripomienky.

- Prečo cudzie? Každá začína ako cudzia... a často tak aj končí... filozofujem a odvádzam pozornosť do stratene.

***

Naložili sme nákup do Ferrari a vydali sa čakať naše dve spoločníčky z pristávajúceho parníka. Oni ani netušia, na akej emočnej húsenkovej dráhe sa Hosteska vozila a akú výslužku dostala.

Dievčatá, rozjarené z krásnej zážitkovej plavby po jazere nás privítali so širokými úsmevmi. Svetríčky si chceli odložiť do kufra, keď tam však zbadali tú hŕbu naskladaného luxusu, ostali ako zmrazené tekutým dusíkom. Úplne viem, čo sa im práve preháňalo hlavou. Oni dostali plavbu, Hosteska svadobnú výbavu.

Sadli si bez slova do auta. Manažérka na svoje sedadlo, ale bočila odo mňa, nalepená na dverách a s prekríženými rukami. Na koleno som mohol zabudnúť. Niežeby mi chýbalo.

Pripravím ti svadobnú tangovú choreografiu

Po štvrťhodine jazdy sme došli na parkovisko autobusov. Turisti zo zájazdu sa už schádzali, s mapami a minerálkami v rukách, vyprahnutí poldenným chodením po meste. Zaparkoval som obďaleč, nech nebudíme pozornosť. Dievčatá vystúpili. Lúčim sa s nimi. Manažérka sa ma klasicky narovinu pýta:

- Ty si vyhral v kasíne?

Z vrecka vyberiem hŕbu dvadsaťforintových mosadzných mincí a z výšky si ich presýpam z dlane do dlane.

- Nieee, pozri, GOLD...! hovorím tajomne.

Nepýtala sa viac.

Otočím sa k Hosteske. Tá už bola na túto storku imúnna.

- Vieš, čo si mi sľúbila. A dúfam, že ma na tú svadbu pozveš. Pripravím ti svadobnú tangovú choreografiu... hovorím jej na rozlúčku.

Objala ma ako manžela po svadobnej noci a odcupitala obložená veľkými papierovými taškami k autobusu. Neviem, či sa stihla dostatočne zaočkovať sebareflexiou, ale aspoň jednu vakcínu už má v sebe.

Poslucháčka s Manažérkou stoja oproti mne s výrazom sestier Simpsonových z rovnomenného kresleného seriálu.

- Aj pre vás mám darčeky, hovorím im a vyťahujem dvoch malých žltých plyšákov.

Normálne sa zakymácali, museli sa pridŕžať strechy auta. Toľko knock-outov za tých dvadsať minút by nezvládol ani Muhammad Ali. Strčil som im ich do ruky. Nevnímali ma.

Usmievam sa. Z vrecka vyberám dve škatuľky. Každej z nich zapínam na krk hrubý platinový náhrdelník s veľkými kryštálmi.

Manažérke s priehľadne bielymi kameňmi ...

a Poslucháčke s ružovo-oranžovými.

Tentokrát zažili emocionálny výstrel z katapultu až voľakam do vesmíru. Ostali totálne prekvapené, ale z toho zamrznutého výrazu spred pár sekúnd sa roztopili okamžite, ako ľad na panvici.

***

Rozlúčka to bola nakoniec nečakane pekná pre všetkých. Rád príjemne prekvapujem, i keď predtým trošku podusím. Ale veď nič nie je zadarmo, všetko si teba zaslúžiť. Napríklad pohľadom do zrkadla vlastnej duše.

Dievčatá nasadli do autobusu, čaká ich tristokilometrová jazda cez horské priesmyky až do Turína. Užite si tango i za mňa. I svoje pohľady do vlastnej duše.

Tak sbohem a šáteček.

***

A ja som sa s kľudom v srdci, po všetkých tých vypovedaných myšlienkach, vracal vo svojom prázdnom Ferrari k svojej tajomnej spoločníčke, s ktorou tu trávim už pár dní a s ktorou som predvčerom nakupoval i u Diora. Dnes ma čaká ešte dlhý večer...

Ale o tom až nabudúce...

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

https://www.crystalclassics.com/