Tango s Linette alebo moja francúzska Mission Impossible

Mal som jednu dobrú tanečnú priateľku. Je to Francúzka, ktorej osobitný alsaský prízvuk milujem. Jej rozkošné „ue“ namiesto „ui“ sa mi za tie roky stretávania hlboko vrylo pod kožu. Pracuje pre Medzinárodný menový fond, nečudo preto, že veľa cestuje po svete. Je to veľmi chytrá, bystrá žena, vždy elegantná, šarmantná, úprimná, ale fyzicky to nie je žiadna super štíhla modelka, skôr taká mamina. Podobá sa na Kate Winslet z filmu Titanic, má podobnú postavu, tvár, vlasy, mimiku, gestikuláciu, pohľad i zafarbenie hlasu. Spoznali sme sa v Prahe pred veľa rokmi, keď som tam bol so svojou vtedajšou tanečnou partnerkou na Primavera Tango Festivale v hoteli Theatrino, kde sa konala záverečná festivalová gala milonga a ona v tomto hoteli s delegáciu MMF zhodou náhod bývala. A keďže vtedy práve začínala koketovať s argentínskym tangom, tak sa večer išla dole do hotelovej reštaurácie, na tú príležitosť prerobenej na tanečnú sálu, sama zo zvedavosti pozrieť a zatancovať si tango.

Vymenili sme si s Linette kontakty a sľúbili si, že sa niekedy, niekde, opäť zasa stretneme... A pustil som to veselo z hlavy.

Stretli sme sa náhodou, sedela pri vedľajšom stole ako my, zoznámili sme sa, zistili sme, že sme na rovnakej myšlienkovej vlne, dokonca som jej ako Parížanke, začínajúcej tanguere vysvetlil, kde sú v Paríži najlepšie milongy, na ktoré sa oplatí chodiť, aby sa niečo skutočne naučila a precítila atmosféru a ducha tanga. Po hodine sme už spoločne sedeli za jedným stolom, konverzovali a tancovali sme spolu takmer celý večer, ignorujúc cabeceo od ostatných tangueros (mojej tanečnej partnerke som to potom vysvetlil, jeden deň sme mali tichú domácnosť, ale pozvanie na večeru to spravilo). Vymenili sme si s Linette kontakty a sľúbili si, že sa niekedy, niekde, opäť zasa stretneme... A pustil som to veselo z hlavy.

Ale náhoda tomu chcela, že po pol roku sa mi ozvala z Viedne, že sa tam zdrží služobne celý týždeň na monitorovacej misii, že či by som neprišiel vo štvrtok na milongu do Viedenského Tango Baru. Že to z Bratislavy mám na skok. Please, very please..., no veď... takéto sladké naliehanie mnohí poznáte. Prišiel som. A neľutoval som, lebo opäť to bolo s ňou také pražské déja vú, a následne som sa s dobrou náladou vracal z Viedne späť, chváliac sám seba za to rozhodnutie neodmietnuť Linettinu prosbu.

A tak sme zaviedli taký neformálny zvyk, že keď sa jeden z nás chystá do nejakého veľkého mesta v Európe, kde sa zároveň konajú dobré milongy, tak si pošleme správu, či tam ten druhý práve vtedy bude. A takto sa naše trajektórie asi sedem rokov pretínali. A ak sme sa o niekoľko sto kilometrov minuli, tak som to zrovnal výjazdom. Tango dawn raid. O ubytovanie som mal vždy neformálne postarané, tak čo.

Paríž, kde žila, naše vzájomné stretnutia vždy istil, ibaže málokedy bola doma, keďže práca pre globálnu nadnárodnú korporáciu, hlavne manažovanie rozvojových programov po celom svete, to všetko vyžaduje extrémnu osobnú a časovú flexibilitu. Ale keď bola v Paríži, tak sme si svoju spoločnú prítomnosť plným priehrštím o to viac užili.

Aj vtedy, začiatkom mája 2011. Bolo to naposledy, čo sme sa stretli, ale to som ešte vtedy netušil. Bol som vtedy opäť služobne v Paríži. Vopred sme sa s Linette dohodli, že sa hneď prvý večer, ako priletím do Paríža, stretneme v meste a po večeri si pôjdeme zatancovať na open air milongu na Quai Saint-Bernard. Bol to vtedy extrémne horúci máj, ako i celé následné leto, kedy bol v Paríži kvôli teplotným extrémom vyhlásený krízový stav, netušili sme však, že to, čo bude nasledovať, bude oveľa horúcejšie a bude mať závažné následky pre nás oboch.

A to som nemal robiť, lebo to čo nasledovalo, pohlo kolesom dejín.

V ten večer sme sa vrúcne zvítali, navečerali, porozprávali, čo sme zažili od posledného stretnutia a uvoľnene sme si na nábreží Seiny zatancovali. Krásny večer, po milonge som ju odprevadil domov, pričom mi ponúkla, či skôr poprosila, aby som ju zajtra doprevádzal na jedno večerné spoločenské stretnutie. Nechcela tam ísť sama, bez garde, že na takú akciu sa to podobne ako do divadla nehodí. A že je tam prísny dress code - žiadny casual, ale seriózny creative black tie. Keďže som tu bol služobne na dosť významnej akcii riadiaceho výboru, čierny slimkový oblek s bielou košelou s manžetovými gombíkmi a úzkou tmavou kravatou som mal spolu s čiernymi lakovkami pripravený v hotelovej izbe, takže som bol v pohode, vedel som, že jej hanbu nespravím. Blahosklonne som preto s jej prosbou súhlasil, pre mňa to bude povyrazenie, ozvláštnenie pobytu, aspoň tak som si to myslel. A to som nemal robiť, lebo to čo nasledovalo, pohlo kolesom dejín.

V tomto meste sa na rozdiel od našej krajinky bohatstvo, moc a vplyv neskrývajú za nepriehľadné vysoké múry, ale sa náležite a s dôstojnosťou prezentujú.

Na rohu Avenue des Champs-Élysees a Avenue Montaigne, v tejto najluxusnejšej štvrti mesta, v rade mestských buržoáznych domov, my by sme skôr povedali palácov, sa nachádza jeden prekrásny, menší mestský palác, s upraveným nádvorím, s vysokým, umelecky kovaným plotom. Od samotného rušného bulváru je oddelený polkruhovým parčíkom s nenápadným bočným výstupom zo stanice metra Franklin D. Roosevelt. Parčík obopína celú okružnú križovatku, spomaľujúcu hlučné riavy automobilovej dopravy. Symbolicky z neho krížom cez cestu vidieť zadný trakt prezidentského Elyzejského paláca.

Palác Artcurial, ako sa táto prekrásna budova volá, je s tých menších a je decentne ukrytý v tieni platanov, lemujúcich celý bulvár, tlmiacich hluk a dobre zahaľujúcich tajomstvá, ukryté za múrmi týchto majestátnych budov. Na krásne upravené predné nádvorie však cez kovový plot dobre vidno, v tomto meste sa na rozdiel od našej krajinky bohatstvo, moc a vplyv neskrývajú za nepriehľadné vysoké múry, ale sa náležite a s dôstojnosťou prezentujú (nie však tak primitívne a prvoplánovo ako u nás), s hrdosťou na koloniálnu a dobyvateľskú históriu, na vplyv a moc súčasného Francúzska a vedomie si jeho neotrasiteľnej pozície v Európe. A tam sa konala večerná spoločenská akcia, o akej som dovtedy nemal ani predstavu.

Parížske mestské paláce skrývajú svoje tajomstvá, aj keď sa navonok hrdo prezentujú okázalosťou a luxusom - Palais Artcurial

Stretli sme sa s Linette večer o siedmej pred jej domom a taxíkom sme sa nechali odviesť na večernú akciu. Pri bráne paláca stáli dvaja decentne vyzerajúci muži v tmavých oblekoch (ako sa na Francúzov patrí, žiadni napumpovaní, zamračení a vyholení ochrankári v neforemných hrubých sakách s vydutými vreckami ako u nás), slušne nás pozdravili, skontrolovali pozvánku, rukou kývli na znak, že môžeme ísť ďalej a cez nádvorie lemované červenými páskami na stojanoch, pripomínajúce odbavovacie letiskové koridory, sme vstúpili do budovy. Ešte tu takmer nikto nebol, ale Linette musela prísť skôr, lebo čakala na svojho vrchného šéfa, ktorý jej mal dať nejaké dôležité inštrukcie na zasadnutie MMF, ktoré sa malo konať o dva týždne v New Yorku. Vo foyeri ma preskenovali a musel som asistentovi odovzdať mobil, ktorý uložil do príručnej skrinky, čo ma veľmi prekvapilo, lebo Linette si svoj mohla ponechať. Potom sme sa rozhliadli, vzali si od čašníka šampanské na uvítanie a motkali sme sa po miestnosti. V hlavnej sále hneď vedľa foyeru okrem hlúčika piatich ľudí ešte nikto nebol, iba kvarteto violončelistov, ktorí zahĺbení do nôt tlmene hrali Vivaldiho. V tom Linette zazvonil mobil. Bol to jej šéf, ktorý jej oznámil, že bude meškať. Nevadí, mali sme veľkú časovú rezervu. Priťukli sme si šampanským a rozhodli sa porozhliadnuť po týchto krásnych priestoroch. Všade boli kvalitné svetlé parkety, na stenách zlaté štuky, na oknách odtiahnuté ťažké brokátové závesy, pripadal som si ako vo Versailles. Palác funguje i ako výstavný priestor pre staré historické knihy a rukopisy a tiež ako filantropické centrum parížskej smotánky. Na medziposchodí otvorenej lobby, kam sme vyšli krásnym dreveným schodiskom, boli všetky steny medziposchodia až po strop obložené vysokými knižničnými regálmi so starými knihami. Stred miestnosti lemovalo masívne drevené zábradlie, popod ktoré je vidno na prízemie do foyeru. Zvuky Vivaldiho sonáty doliehali až sem hore a ozvena jemne rozstrapkávala doznievajúce tóny každej slohy.

Vo vedľajšej miestnosti sa za veľkými dvojkrídlovými dverami nachádzal gentlemanský salónik s tmavými koženými kreslami a masívnou pohovkou, steny boli obložené mahagónovými intarziami, a príručnou knižnicou, na prvý pohľad všetko drahý historický originál. Červenohnedé steny dodávali miestnosti zvláštne detektívne šero ako z filmov noir.

Kapela hrajúca na prízemí zmenila štýl hudby. Plynulo prešla na Straussove valčíky. To je na tri doby, nič na tango, keby to bol aspoň tango vals na štyri doby, dalo by sa niečo na to zaimprovizovať, ale takto nič, pomyslel som si automaticky.

-Čo je to za akciu, nikde som nevidel žiadny banner, ani na pozvánke nič nebolo... naivne som sa spýtal Linette?

-Stretnutie La Commission Trilatérale... odvetila potichu.

-Hmm? Nič mi to nehovorí, takých komisií s takým všeobecným, neoriginálnym názvom je mnoho... odvetil som nezúčastnene. Zase nejaký akademický think-thank o globálnej ekonomike alebo čo, títo ľudia fakt nemajú čo na práci, pomyslel som si. Linette sa len pousmiala.

-To je dobre, pusti to z hlavy... odpovedala a blahosklonne sa na mňa usmiala.

„Dnes hviezdím, čo?“ zahanbene som odvetil a snažil sa zachrániť situáciu pozvaním do tanca.

-Konečne Strauss skončil... povedal som Linette.

-Aj môj súčasný šéf sa tak volá, budeš mať tú česť... povedala teraz už vážne.

-Dnes hviezdím, čo?... zahanbene som odvetil a snažil sa zachrániť situáciu pozvaním do tanca. Pomalým soulovým tancom dúfam nič nepokazím...

Parkety nám vŕzgali pod nohami, ale tancovali sme, no, skôr sme sa iba vlnili v jednej ruke držiac pohár šampanského. Zrazu sa otvorili dvojkrídle spojovacie dvere do vedľajšej miestnosti a do salónika vošla vysoká štíhla staršia dáma s krátkym moderným strieborným účelom. Louis Vuitton od hora až dole. Prísnym pohľadom sa na nás udivene pozrela a pokynula Linette, aby k nej podišla. Vymanila sa z môjho náručia, odložila drink a pricupitala k dáme, ktorá jej tichým hlasom niečo po francúzsky hovorila. Počul som len útržky rozhovoru.

No to som v dobrej spoločnosti..., pomyslel som si, netušiac, že to ešte situáciu veľmi podceňujem...

- ...Dominik dnes nepríde. Henry ani Zbigniew si to neželajú. ...Už s ním nepočítajte. Neangažujte sa. ...Onedlho budem Vašou šéfkou ja. Môžete sa rozhodnúť, či chcete pre mňa pracovať. ... Poznám Vašu prácu, rada by som si Vás ponechala. Premyslite si to...

Vo svetle prenikajúcom z vedľajšej miestnosti som si tú dámu mohol dokonale prezrieť.

Ups... veď to je francúzska ministerka financií! Madame Christine!!! No to som v dobrej spoločnosti... pomyslel som si, netušiac, že to ešte situáciu veľmi podceňujem. Zrazu si ma všimla, ako na ňu uprene hľadím a prepichla ma svojim prísnym pohľadom.

- Sorry, noo spik fransé. Juu vulé drink šampaň?... zachraňoval som zbrklo situáciu okolo svojej dekonšpirácie a s prihlúplym úsmevom frankofónneho analfabeta som jej na diaľku pred tvárou zamával svojim pohárom šampanského.

-Non, monsieur... odvetila stroho a odvrátiac pohľad pokračovala v dôvernom rozhovore s Linette. Dúfam, že uverila, že som ničomu z ich rozhovoru nerozumel. Uff!

Vzdialil som sa potupne do bezpečia vedľajšej lobby, z poschodia ktorej som opretý o zábradlie pozoroval prichádzajúcich hostí, pomaly zapĺňajúcich foyer a presúvajúcich sa do slávnostne vyzdobenej hlavnej sály.Tu to smrdí sírou, pomyslel som si, keď som s prekvapením pozoroval prichádzajúcich hostí, z ktorých som každého štvrtého-piateho poznal zo svetových médií. Škoda, že mi zobrali mobil, to by boli snímky, na druhej strane by som ich asi veľa nestihol spraviť, nakoľko nikto z čašníkov a asistentov nevyzeral vierohodne vo svojej predstieranej roli, všetci mali v uchu slúchadlo so zakrútenou šnúrou za krkom a s pohľadom dobermana pozorovali chránený priestor. Snáď len tí hudobníci mohli byť praví.

Prestaň sa spochybňovať, si tanguero zvyknutý na show, tak nevypadávaj z role!!!

Po štvrťhodine čakania sa vo dverách salónika objavili Linette s Madame Christine. Formálne sme sa pozdravili a ponúknuc jej svoje rameno som jej pomohol zísť po schodoch do zaplneného foyeru. Linette decentne schádzala tri kroky za nami. Musel to byť skvelý pohľad pre všetkých prítomných, ako zo spoločenskej rubriky Le Soir.

Držiac ma stále pod ramenom som prechádzal s Madame Christine cez špalier hostí, ktorí ju úctivo zdravili. Kde som sa to len ocitol? Ja! Hanbím sa ako pes. Nemám nakrivo kravatu? Netrčí mi košeľa z nohavíc? Mám zapnutý gombík pod krkom?

„Prestaň sa spochybňovať, si tanguero zvyknutý na show, tak nevypadávaj z role!!!“ prerušujem tieto svoje myšlienky vlastným príkazom, opakujúc si ho v duchu ako mantru. Zaberá to, usmievam sa. Začínam si užívať záujem okolia. Autosugescia robí divy. Nech mi to prosím ešte nejaký čas vydrží. Doviedol som Madame Christine k stolu, u ktorého už sedel rozkročený starý usmievavý pánko v rozopnutom smokingu a v hrubých okuliaroch. „Christine!“ zvolal, pomáhajúc si paličkou pomaly vstával a zdvorilo, ale s lišiackym úsmevom jej pobozkal ruku.

Spoza stola sa k nej nahol strohý štíhly muž v podobnom veku s malými pichľavými očami a s miernym predklonom jej podal ruku. Hneď som vedel, kto títo dvaja páni sú, na to nemusím ani lúštiť wikipédiu. Mňa si ale nevšímali, bol som len okamžité garde na jedno použitie. Decentne som sa preto vzdialil, prechádzajúc okolo kvarteta violončelistov, pripravených hrať pre mocných tohto sveta. Našiel som si bezpečné útočisko pri banketovom stole s nápojmi v rohu miestnosti pod veľkým ručne tkaným gobelínom, zobrazujúcim výjav z nejakého antického prístavu a zo vzdialenosti asi pätnásť metrov som sledoval, ako si k tejto elitnej skupinke prisadá Linette.

...luskol prstami na violončelistov, ktorí hneď zbystrili zrak a zreteľne im mimicky, artikulujúc ako hluchonemý, s naširoko otvorenými ústami naznačil: „TANGOOO“.

Chvíľu sa spolu o niečom bavia, smejú sa a zrazu všetci otočili hlavami a pozreli na mňa. Zamrzol som. Zastavil sa mi dych. Zastal mi čas. V ušiach mi zahučalo. Tunel, na konci ktorého sú oni. Žoviálny pánko v okuliaroch mi zrazu gestom ruky pokynul, aby som k nim pristúpil.

- Vy vraj s Linette tancujete argentínske tango? Aj moja dcéra tancuje tango. Môžete nám ho tu všetkým predviesť? Iste tým potešíte i Christine... žoviálne poprosil, žmurknúc na Madame Christine.

- Pripájam sa k Henrymu... povedala Madame Christine. To som už nemohol odmietnuť, ak som si chcel u nej definitívne vyžehliť svoje faux pais.

Linette na mňa šibalsky mrkla, vstala od stola a chytila ma za ruku. Žoviálny pánko v okuliaroch luskol prstami na violončelistov, ktorí hneď zbystrili zrak a zreteľne im mimicky, artikulujúc ako hluchonemý, s naširoko otvorenými ústami naznačil: „TANGOOO“.

Nechápali, pozreli sa navzájom na seba, tak som musel zachraňovať situáciu. Pristúpil som k nim a opýtal sa ich po francúzsky, či majú v repertoári Tango Argentino?

- Nie, monsieur, my hráme klasický repertoár. Mozart, Vivaldi, Brahms, Smetana...

Zavetril som hroziacu blamáž, na Vivaldiho ani iných klasikov sa predsa tango tancovať nedá. Hotová Mission: Impossible.

Zrazu mi blyslo hlavou:

- „Vôňa ženy“, ten film s Al Pacinom, videli ste ho??? Tú tanečnú scénu z reštaurácie!!! pýtam sa ich s neskrývaným napätím.

- Áno, to poznáme, to vieme zahrať, to nie je ťažké, to sú jednoduché tóny... odvetili.

- Hallelujah, tak sa pustite do toho, prosím. odvetil som a s hlbokým výdychom a kropajami potu na čele som sa obrátil na Linette a žmurkol som na ňu.

Hudobníci začali hrať, bolo vidieť, že išlo o čistú improvizáciu, ale teraz sme improvizovali všetci pred zrakom najvplyvnejších ľudí sveta. S virtuózmi klasickej hudby, ktorí nikdy tangové skladby nehrali, tancovať na skladbu, ktorú som im pred sekundou vnútil, tváriť sa pritom dokonalo sebaisto ako Al Pacino, dôverovať im, že všetci máme na mysli tú istú skladbu (Por una cabeza od Carlosa Gardela), aby nikto z obecenstva nespoznal túto číru improvizáciu a ešte aby to vyzeralo skvele ako nacvičená choreografická show, to bola priam Mission: Impossible.

Takého absurdné výzvy ale inšpirujú moju kreativitu. Čo vám budem hovoriť, dali sme to na pána. Zaviedol som Linette pár krát do ocha, švihla zopár efektných ostrých vysokých gánč medzi moje nohy (riskoval som), jedno expresívne voleo, jednu šmýkačku po navoskovanom parkete, jednu volcadu, tri vysoké sacady pre efekt, raz sme obkrúžili celým parketom s figúrou cavalo manco, potom sme sa rozpojili a dali dve vlastné piruety, následne sme šli bočne trojnásobnou salidou americanou zakončenou myknutím hlavy ako v klasickom tangu (už len tá povestná ruža v ústach mi chýbala) a na záver sme dali zakláňačku, ktorú som sa naučil na kurze bachaty. Dokonalý mix všetkého možného. Dúfam, že tu v sále nesedel žiadny znalec argentínskeho tanga...

V tom je živá hudba zradná, ale zároveň krásna, keď skončí, tak v sekunde. Treba byť na to pripravený a mať skladbu napočúvanú.

Violončelisti dohrali, nebolo to žiadne postupné stlmovanie hudby ako z playbacku, ktorý umožňuje tancujúcim vytušiť blížiaci sa koniec skladby. Krásny, reálne živý, ostrý koniec. A zvonec. V tom je živá hudba zradná, ale zároveň krásna, keď skončí, tak v sekunde. Treba byť na to pripravený a mať skladbu napočúvanú.

Po dvoch sekundách ticha sa ako plesknutím biča v sále ozval obrovský aplaus, najväčší však bol od žoviálneho pána Henryho. Odprevadil som Linette k ich stolu, na chvíľu som si k nim prisadol, predstavil sa, viedli sme krátky small talk, priťukli sme si šampanským. Ale bol som tu iba ako Linettin sprievod, garde, nie člen tejto elitnej spoločnosti, takže vytušiac, že sa blíži seriózne rokovanie, som sa od ich stola vzdialil. Ešte sa mi cestou zo sály prihovoril holandský premiér, riaditelia dvoch prestížnych univerzít l'ENA a Science_Po a tiež generálny tajomník OECD, ktorý, keď ma na druhý deň stretol v budove OECD, idúc oproti mne po chodbe obklopený svojimi asistentmi, od prekvapenia takmer spadol z nôh.

Zvyšok času už komisia seriózne zasadala za zatvorenými dverami. Asistenti zatiahli veľké posuvné dvere oddeľujúce foyer od sály, violončelisti zbalili svoje nástroje, čašníci skontrolovali miestnosť, či tam neostal niekto, kto tam nepatrí a všetci sa spolu vytratili zo sály. Ja, čakajúc na Linette som si krátil zvyšok teplého májového večera v parku za palácom pétangom s tajomníkom parížskeho starostu a sympatickou Segolene, partnerkou jedného účastníka zasadnutia - vtedy ešte málo známeho poslanca francúzskeho parlamentu, s ktorými som sa o pár rokov neskôr stretol pri inej, o nič menej zaujímavej príležitosti.

Všetko sa onedlho zmení. Nič nebude také, ako doteraz. Svet budúcnosti ti bude cudzí.

Okolo jedenástej sa zasadnutie skončilo. Všetci sa navzájom decentne rozlúčili, žiadne široké objatia ani úsmevy, skôr tak, ako pri vychádzaní z divadla. Linette vyšla zo sály medzi poslednými. Rozlúčila sa so svojou spoločnosťou od stola a ešte niečo si krátko povedali s Madame Christine. Pred bránou budovy už čakali v rade za sebou zoradené limuzíny, veľa z nich s diplomatickými značkami. Žiadne taxíky. Počkal som na Linette, vyšli sme cez bránu a rozhodli sme sa, že domov pôjdeme peši. Mesto hrialo naakumulovaným teplom, vial jemný májový vánok, oranžové svetlá pouličných lámp vrhali tiene cez vysoké platany, ktoré vytvárali na budovách bulváru zaujímavé pohyblivé tiene. Linette bola celú cestu zamyslená. Kráčali sme k Place de la Concorde okolo záhrady Elyzejského paláca, v ktorom sa ešte svietilo. Pozrela naň a smutne povedala:

- Všetko sa onedlho zmení. Nič nebude také, ako doteraz. Svet budúcnosti ti bude cudzí...

Pokračovali sme cez most na druhú stranu Seiny, po ktorej sa ticho plavili výletné lode s turistami, prešli sme okolo budovy Národného zhromaždenia, decentne zavesení do seba. Linette stále mlčala. Nepýtal som sa jej na nič, neprináležalo mi vyzvedať podrobnosti, aj tak by mi nič nepovedala. Bol som príliš vzdialený od kruhov, v ktorých sa ona pohybuje, aby ma zasvätila do tajných hier mocných tohto sveta. Nikdy, odkedy sme sa spoznali, som sa jej neopýtal na nič, čo by mi sama nechcela povedať. Tancovali sme spolu, nič viac.

Odprevadil som ju domov, objali sme sa na schodoch, rozlúčili a sľúbili, že sa niekedy, niekde opäť stretneme. Ale v jej očiach som videl taký iný pohľad, rozlúčkový. Aj to objatie bolo iné, intenzívnejšie, intímnejšie. Akoby posledné. Na nič som sa Linette nepýtal. Vkĺzla do brány, ktorá sa za ňou pomaly, nehlučne zavrela.

Svet sa zmenil. A ja som bol čírou náhodou pri tom, keď sa o tom rozhodovalo.

A potom sa začali diať veci. O pár týždňov vypukol škandál okolo Dominikovho newyorského incidentu, následne sa vymenilo vedenie MMF, do čela ktorého nastúpila Madame Christine, úradujúci francúzsky prezident o rok za záhadných okolností tesne neobhájil prezidentský mandát práve v súboji s oným dovtedy neznámym poslancom francúzskeho parlamentu, s ktorého ženou som sa v ten osudný večer zoznámil. Svet sa zmenil. A ja som bol čírou náhodou pri tom, keď sa o tom rozhodovalo.

S Linette sme sa už nikdy viac nestretli. Všetky smsky a emaily sa mi od toho dňa vracali nedoručiteľné. Vedel som, že to nie je náhoda. Ani na parížskych milongách som ju nikdy viac nestretol, v byte mala stále zatiahnuté rolety, aj keď raz som si bol na sto percent istý, že som ju na sekundu v okne zahliadol. Ale pre mňa to už aj tak bola uzavretá minulosť. Paríž predsa prináša každý deň nové inšpirácie, nové stretnutia, nové city, nové túžby. Ale tento posledný večer s Linette stál za to.

Ešte večer predtým, na open air milonge na nábreží Seiny, sme sa tak bezstarostne zabávali...

.

.

.

Foto: Ja, www.google.sk/maps