Parížske Tango s múzami

Milujem parížske tančiarne pod holým nebom. Na interiérové milongy (pre neznalých: tančiarne argentínskeho tanga) sem v lete veľmi nechodím, škoda tráviť parížske večery kdesi vnútri v podnikoch, keď je toto mesto pri západe slnka a v noci tak čarovné. Ale open air milongy - tie majú svoje neskonalé kúzlo, atmosféru, pre ktorú ich navštevujem pri každej možnej príležitosti. Sú špecifické a neopakovateľné, spájajú v sebe nenapodobiteľný mix skvelých, inšpirujúcich ľudí, výborných tanečníkov, nádherných lokalít, histórie, genia loci a celkovej uvoľnenej atmosféry tohto mesta, ktoré je v skutočnosti ženského rodu, La Paris, čo dodáva týmto miestam čarovnú zvodnosť a podmanivosť.

Tieto open air milongy sa konajú na úžasných miestach - nie sú to priestory a lokality, ktoré by boli kompromisom medzi povolením od magistrátu, nevhodným povrchom, časom konania, zlou akustikou, obmedzenou rozlohou priestoru vymedzeného na tancovanie, nie sú milongy zastrčené niekde na periférii vo vnútrobloku, na hrbolatých žulových kockách, kde si iba zničíte kožené podrážky svojich tanečných topánok, ani niekde na rušnej ulici, kde sa riadne nadýchate smogu, dobre nepočujete hudbu, nemôžete si oddýchnuť na lavičkách obsadených asociálmi alebo tancujete na improvizovane zbúchaných sololitových doskách malého improvizovaného parketu pokrytého baletizolom. Také open air milongy neobľubujem, ani nenavštevujem.

Tancovanie v teplom letnom daždi v štýle filmu Tango Lesson má tiež svoje romantické čaro. Vyskúšal som to na vlastnej koži.

Tie parížske sú iné. Len čo sa trochu oteplí, okamžite sa na tango-komunitnej webovej stránke objavia informácie o konaní nejakej open air milongy. Údaje sa komunitnom webe sa aktualizujú každú hodinu, lebo keď poobede začne pršať, zbytočne niekam ísť. Aj keď je to niekedy fakt veľká škoda. Tancovanie v teplom letnom daždi v štýle filmu Tango Lesson má tiež svoje romantické čaro. Vyskúšal som to na vlastnej koži.

V Paríži sa konajú tri hlavné open air milongy – pred parížskou operou Palais Garnier na Place de l'Opéra, milonga na Trocadére a milonga na nábreží Quai Saint-Bernard oproti komplexu budov univerzity Sorbonne. Sú to podvečerné a večerné milongy, v závislosti od organizátora - tango dídžeja. Všetci organizátori sa navzájom rešpektujú, vždy sa v jeden deň koná iba jedna open air milonga. Vstupné býva dobrovoľné „au Chapeau“, do klobúka dídžejovi, ktorý má položený buď pri svojom mixpulte alebo je položený v strede tanečného priestoru spolu s ruksakmi a taškami tanečníkov, inteligentne navzájom previazanými dlhým káblom, aby sa na ne v nestráženej chvíly neulakomil nejaký pouličný zlodej.

Hudba na týchto open air milongách nebýva rigídne štýlovo vyhranená ako u nás, kde cítiť skôr takú neprežitú nostalgiu za érou počiatkov tanga, ale v Paríži býva tangová hudba zväčša modernejšia – cítiť z nej ducha 70-80tych rokov, trochu romantico, výnimočne nejaká tanda z nueva, najčastejšie sa ale hrá crossover, aby si všetci prišli na svoje. Nepamätám si však, že by sa na nich niekedy hrala na viac ako jedna tanda starého tanga z 30tych rokov, tie praskajúce vinily, nútiace tanečníkov ísť do rýchlych krokov bez veľkých figúr v štýle milonguero, ktoré je tak pandemicky rozšírené u nás v strednej Európe. Je to tým, že v Paríži má argentínske tango storočnú tradíciu tancovania, keď sa na začiatku 20. storočia z Argentíny jeho vlna prevalila do Paríža a Londýna, aby v týchto dvoch mestách započalo svoju európsku éru rozkvetu. U nás v strednej Európe zatiaľ - až na svetlé výnimky, iba objavujeme históriu. Ale aj to má pre niekoho svoje čaro.

Tango komunita, ktorá navštevuje tieto tri hlavné parížske open air milongy je rôzna. Sem tam sa prelína, ale zväčša každý tanguero a tanguera z nejakého dôvodu preferuje „tú svoju“.

***

Tak sa na ne poďme pozrieť bližšie.

Milonga pri Opere Garnier sa koná pred krásnou historickou budovou parížskej opery, sídliacej v Palais Garnier. Chodia na ňu mladší i starší tangueros, stredne pokročilí až pokročilí, ale ťažko zadefinovať nejakú jej nosnú ideu. Hudobným a tanečným štýlom je to taká medium rare. Neviem zadefinovať ani osobné preferencie tango dídžeja. Akustika je tu však veľmi dobrá, priam skvelá, hudba vďaka masívnym oblým kamenným stenám otvorenej vstupnej palácovej arkády, fungujúcej ako veľká ozvučnica reproduktora, dokáže prehlušiť ruch námestia. Milonga je priamo v centre mesta na rušnom historickom námestí, ale v horúcom lete je na tomto mieste až do západu slnka veľmi teplo, nič ho nemá ako schladiť, žiadny park, žiadna vodná plocha, takže až keď slnko zapadne za okolité vysoké paláce na námestí, začína to byť tancovateľné. Ale tanec pod nádhernými kamennými klenbami parížskej Opery, prekrásnej stavby, dýchajúcej históriou, má svoje nespochybniteľné osobitné čaro. Žlto-oranžovo ambientne osvetlené oblúky a arkády Opery dodávajú milonge zvláštnu atmosféru. Dlažba bez špár, príjemná na chôdzu, vyleštená od miliónov topánok chodcov i návštevníkov opery sa odvďačí chodidlám tanečníkom príjemným pocitom.

***

Milonga Trocadéro – hore na mramorovej vyhliadkovej terase vtesnanej medzi dva poloblúky Palais de Chaillot, si každý podvečer stovky turistov robia žánrové fotky na pozadí s Eiffelovkou a pomedzi nich sa v batikových šatách prepletajú africkí predajcovia príveskov, magnetiek, kľúčeniek a šatiek so všakovakými motívmi Paríža.

Sem chodia tancovať tie najkrajšie parížske tanečnice. Dámy s noblesou, femmes fatales, vysoké, štíhle ženy, luxusne oblečené do krásnych tangových šiat, nebojac sa na tento dokonale vyleštený mramor obuť drahé tangové lodičky...

Pod terasou, v akustickom tieni tohto turistického mraveniska sa na konci širokého schodiska, lemujúceho po oboch stranách hornú vyhliadkovú terasu, nachádza krásny otvorený mramorový priestor Esplanade Joseph-Wresinski. Tu sa koná Milonga Jardins du Trocadéro, známa tiež ako Milonga sur l'Esplanade du Trocadéro. Leštený mramor, schody, na ktoré si môžu tanečníci unavení po tande sadnúť a kochať sa pohľadom na Eiffelovku, ponad ukludňujúce gejzíry fontány, zahĺbiac sa na dlhé minúty do svojich myšlienok, z ktorých ich vytrhne až pozvanie do tanca. Vždy je tu príjemný vánok, okolité záhrady ochladzujú tento priestor po celý deň, slnko sa tu zanára dostatočne skoro za vysokú hradbu múrov hornej terasy, nie je tu hluk od námestia Place du Trocadéro a aj dole pri Seine je rušná Avenue de New York dostatočne ďaleko, oddelená parkom, ktorý tento magický priestor izoluje od ľudského virvaru okolo. Sem chodia tancovať tie najkrajšie parížske tanečnice. Dámy s noblesou, femmes fatales, vysoké, štíhle ženy, luxusne oblečené do krásnych tangových šiat, nebojac sa na tento dokonale vyleštený mramor obuť drahé tangové lodičky, osudové ženy s neopakovateľnou charizmou, ku ktorým sa nemožno len tak na začiatku tandy pristaviť a mrknúť na ne cabeceo ako nejaký macho na vyľakanú začiatočníčku.

Dámy vzbudzujúce rešpekt, vytvárajúce okolo seba auru nedotknuteľnosti, vyžadujúce od tanečného partnera gentlemanské správanie, rešpekt a úctu. A keď toto všetko od neho dostanú, odvďačia sa mu nezabudnuteľným tanečným zážitkom.

Mňa za tie roky už poznajú, už sme sa dostatočne navzájom navnímali, tanečne, názormi, osobnostne, dotykmi, vôňou, sem-tam nevinnými bozkami, tešia sa na mňa, mám preto už isté privilégiá v tejto zvláštnej komunite, zaručujúce mi u nich vždy otvorené náručia i srdcia. Napriek tomu však na tejto milonge verejne nikdy neskĺznem k okázalej familiárnosti, aby som mačovsky ukazoval svoje privilegované postavenie u nich, ktoré by narúšalo ich status nedostižných osudových žien. Nie, to sa nerobí, v Paríži zvlášť. Gentleman si užíva potichu.

Na túto moju najobľúbenejšiu milongu občas zájdem aj s Monicou a Noemi. Je tu príjemne, posedíme na vyhriatych schodoch, zatancujeme si, pokocháme sa výhľadom na panorámu mesta a pokračujeme popri striekajúcich fontánach dole cez park k mostu Pont d´Iéna, splynúc s mestom.

***

Tretia milonga, na nábreží Quai Saint-Bernard je na okraji bohémskej Latinskej štvrte, na dohľad od katedrály Notre-Dame, ponad ktorej veže zapadá neskoré letné slnko, je najďalej od môjho hotela, ale chodí mi tam priama linka autobusu, takže som tam vždy rýchlo. Zopár polkruhových kamenných amfiteátrov v malom podlhovastom parčíku, ktoré tesne hraničia s okrajom Seiny a v jednom z nich sa vždy tancuje tango. Tanečníci sa trúsia postupne, ako im dovolí čas. Niekto vždy donesie vonné tyčinky a dlho horiace sviečky ako prípravu na čarovné chvíle po západe slnka.

Taká jemná hodinková mechanika, dával som si pozor na každý svoj pohyb, ako hodinár, aby som ju ani náznakom nezneistil v jej nasledovaní lídra.

V jeden neskorý májový večer som tu stretol Kristin Scott Thomas, britskú herečku, žijúcu v Paríži, ktorú som začal registrovať po oscarovom filme Anglický pacient. S niekým tancovala, keď som práve prichádzal. Zvítal som sa so známymi miestnymi tangueros, nadväzujúc nezáväzný small talk, nasávajúc podmanivú vôňu kvitnúcich okrasných stromov v parku a po očku som si ju len tak letmo všímal tancujúc, netušiac, kto to je. Zaujala ma skôr rozviatymi blond vlasmi, vlajúcimi na jej ramenách pri každom ráznom oche a colcade, a jemnými tanečnými pohybmi, tancujúc v salónnom objatí, ktoré dávalo vyniknúť jej ladným tanečným pohybom. Zrazu mi došlo, že je to fakt asi ona. Ale čo by robila v Paríži? A na milonge? Využil som prvú cortinu a so sebavedomím, mne vlastným, som ju miradou vyzval do tanca.

Tancovala ladne, jemne, občas mi pozrela do očí. Taká jemná hodinková mechanika, dával som si pozor na každý svoj pohyb, ako hodinár, aby som ju ani náznakom nezneistil v jej nasledovaní lídra. Využijúc hudobnú pauzu v tande som jej po anglicky pošepkal, že vyzerá ako Kristin Scott Thomas. Pozrela na mňa, usmiala sa, odvetiac: „Yes, I am Kristin. And you?“

Obaja sme krásne porušovali etiketu, tak rozkošne tajne, ako v tanečnej scéne, v ktorej vo filme Anglický pacient na plese prvýkrát nesmelo flirtovala s Ralphom Fiennesom...

Ups, mierny šok, zaváhanie nehodné lídra, slušne som sa teda po anglicky predstavil, ale bol som veľmi rád, že môžeme pokračovať v angličtine, kde You predstavuje tykanie aj vykanie zároveň, lebo som si fakt nevedel predstaviť, že by som si tejto éterickej dáme po francúzsky mohol dovoliť tykať, čo je inak zvykom v našej tangovej komunite. Pokračovali sme v konverzácii počas celej tandy, čo v súlade s tanečnou etiketou nikdy nerobievam, no.... ale to sa nedalo nekonverzovať s ňou...., vyčítal by som si to naveky. Obaja sme krásne porušovali etiketu, tak rozkošne tajne, ako v tanečnej scéne, v ktorej vo filme Anglický pacient na plese prvýkrát nesmelo flirtovala s Ralphom Fiennesom, ale ako plynul rozhovor, stále menej sme tancovali, a stále viac sa rozprávali, až sme nakoniec skončili na okraji móla, len tak stojac zahĺbení do rozhovoru. Vynechali sme druhú, tretiu, štvrtú tandu, ignorujúc všetkých naokolo, stáli sme tam na okraji sami, zabraní do rozhovoru, tango vnímajúc len ako kulisu. Porozprávala mi o nakrúcaní svojich filmov, o hereckých partneroch, o svojom parížskom živote, niečo o súkromí, o svojej ceste k tangu a tak...

Fotku z milongy s Kristin nemám. Neodvážil som sa s ňou spraviť si selfíčko, totálne by som sa znemožnil a klesol v jej očiach na úroveň náhodného turistu, ktorý stretol celebritu. A ja som predsa dnes stretol dámu, tanečnú partnerku na jeden nezabudnuteľný večer a chcel som, aby to tak i ostalo. Osud však chcel, že z neskorších čias spoločné súkromné fotky máme, nakoľko zhodou náhod sa Monica pracovne veľmi dobre pozná s Kristininým francúzskym ex-manželom a jej sestrou Serenou. Ale o tom písať nebudem, to už nie je tangový príbeh. Ostane to medzi nami. No ale niečo predsa len o tom napíšem...

Zvečerilo sa, ponad katedrálu Notre-Dame presvitali posledné karmínové zore dnešného večera. Zapálené sviečky vytvárali mihotavé tiene na schodoch amfiteátra, na ktorých posedávali oddychujúci tanečníci. Vonné tyčinky dotvárali svojou vôňou zmyselnú atmosféru tohto čarovného miesta. Každých päť – desať minút po Seine pomaly a nehlučne preplávala dlhá výletná loď s turistami a so svetelnou rampou na boku, osvetľujúc turistom nábrežie. Keď loď prechádza okolo tanečníkov vlniacich sa v tónoch tanga, celý tanečný amfiteáter sa vynoril z intímneho svetla sviečok, pomaly sa v rampe lodných svetiel rozsvietil do oranžového jasu akoby vychádzajúceho slnka, z lode bolo počuť híkanie a aplauz turistov, zacvakali blesky fotoaparátov, aby celá scéna po pol minúte opäť stíchla a ponorila sa do intímneho svetla sviečok a vône vonných tyčiniek.

***

Takéto sú moje parížske open air milongy, majú svoje čaro, dávajú priestor sa zasnívať, zoznámiť, zaľúbiť. Do Paríža napríklad. Veď je to tiež žena. La Paris.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps