Most cez Iguazú alebo Mojich 15 minút ukradnutej slávy

A začalo to tak nevinne, jedným nevinným flashmobom neďaleko Bratislavy.

***

Mám rád flashmoby. To sú také tie bleskové kultúrne akcie na verejnom mieste, kde sa stretne veľa akože cudzích ľudí, spravia niečo nečakane absurdné alebo vtipné a potom sa rozídu, zanechajúc na mieste desiatky, či dokonca stovky nechápajúcich okolostojacich. Napríklad zrazu začne skupinka ľudí len tak z ničoho nič impulzívne tancovať, či spievať niekde v nákupnom centre, na stanici, alebo na námestí uprostred davu.

Zorganizovať flashmob je však veľká drina, choreografická, organizačná i logistická. Vyžaduje niekoľkotýždňovú prípravu, presný scenár, tréningy niekde na utajenom mieste, precízne načasovanie, aby výsledný efekt vyzeral nenásilne, ľahko a uvoľnene.

Nikdy neviete, ako to nakoniec vypáli

Lebo máte iba jednu jedinú šancu. Ak už odmávnete ostrý štart, akcia sa už nedá zastaviť, inak by sa stratil moment prekvapenia pre nič netušiacu verejnosť, ktorá je vždy esenciálnou súčasťou a zároveň cieľovou skupinou deja. Napríklad vám do tanečného predstavenia na námestí vojde smetiarske auto, či sa z vlaku práve vyhrnie stovka ľudí priamo medzi tancujúce páry, prípadne začne hrať verejný rozhlas počas spevu opernej árie.

To sú veci, ktoré sa nedajú predpovedať, ale to už je riziko týchto akcií. O to väčší adrenalín to je. Lebo nikdy neviete, ako to nakoniec vypáli.

Keď sa na flashmobe zúčastníte ako aktívny hráč, máte svoju predpísanú rolu, ktorú hráte. Chodíte okolo miesta konania, tváriac sa nenápadne, čakáte na povel a potom už len idete svoje. Iné je to , ak ste nič netušiacim divákom. To je iný zážitok.

V lete 2011 sme cestovali s Hosteskou a Manažérkou autom z Prahy z nášho tangového výletu a tesne za Brnom sme sa zastavili na cikpauzu a občerstvenie v nákupnom centre Olympia. Dievčatá odišli na toaletu a ja som ich čakal, sediac medzi asi tridsiatimi ľuďmi v rozľahlom foyeri na prízemí centra.

Dolby surround 3D stereo okolo mojej hlavy

Vedľa mňa sediaca staršia pani sa z ničoho nič postavila a začala spievať opernú áriu z Verdiho opery Nabucco.

- Va, pensiero, sull'ali dorate ... začala spievať na celú halu.

Pomyslel som si o nej svoje, ale inak som to neriešil. Po pár sekundách sa postavil a pridal ďalší starší pán, potom ďalšie dve ženy. Stále mi to nedošlo, myslel som si, že je to nejaká náboženská skupinka z Poľska, čo si kráti dlhú chvíľu počas zájazdovej prestávky do Vatikánu. No zrazu sa pridalo asi dvadsať ľudí postávajúcich okolo zábradlia na prvom poschodí a potom sa pridali i všetci tí tridsiati, sediaci okolo mňa. Mal som dolby surround 3D stereo okolo mojej hlavy. Zážitok, bol som uprostred Verdiho opery.

Teraz mi to doplo. Toto je flashmob. A ja som si nevedomky sadol doprostred skupiny spevákov Opery Národného divadla v Brne. Vychutnával som si to ako v tranze. To je niečo úplne iné, keď sedíte v prítmí v hľadisku a speváci stoja pred vami na pódiu a niečo iné je, ak ste priamo medzi nimi, uprostred deja. Neskutočný zážitok.

Skvelá reklama na operu. Bravó!

Dospievali, zaznel obrovský potlesk, ja som tlieskal asi najviac, až ma pálili dlane. Na scénu vstúpil herec Jan Čenský a všetkých prítomných pozval na zahájenie novej opernej sezóny Národného divadla. Skvelá reklama na operu. Bravó!

A do tohto práve skončeného predstavenia sa z WC vrátili Hosteska s Manažérkou. O práve skončenom flashmobe nič netušili, lebo na WC stále hrá podmazová muzička, decentne prekrývajúca toaletné poprdkávanie. A tak sa iba čudovali doznievajúcemu potlesku a mojej rozjarenej tvári.

Každý sme si užili svoje.

***

Ale existuje aj tretia, hybridná cesta. Ak ste divákom - cieľovou skupinou flashmobu, nemusíte sa o nič starať, iba stáť prekvapený s otvorenými ústami a užívať si akciu niekoho iného, ale je niečo iné, ak ako divák ovládnete show organizátora. Ukradnete si jeho 15 minút slávy.

A mne sa to pošťastilo hneď dvakrát.

Prvýkrát na rakúskom zámku Schlosshof hneď za slovenskými hranicami, za riekou Moravou v roku 2011, kde si na hornej terase nad rozľahlou barokovou záhradou počas septembrového dňa otvorených dverí (vtedy tam býva najviac ľudí, veď je to zadarmo) uprostred stoviek návštevníkov spravila svoj flashmob Viedenská štátna opera.

To bolo v čase, kedy ešte Schlosshof a Devínsku Novú Ves nespájal Most Slobody, či skôr známy ako Most Chucka Norrisa. Ale s insiderskými informáciami, ako to v skutočnosti s názvom tohto mosta bolo, sa s vami možno podelím niekedy inokedy...

Takže na zámok sme museli ísť okľukou, cez Hainburg, kam nechal kedysi dávno šéf mojej náhodnej austrálskej známej zaviesť pred miestnu policajnú stanicu jedného tvrdo spiaceho prominentného cestujúceho a bol z toho medzinárodný škandál.

Pod terasou zámockej záhrady, na ktorej som stál a ktorá svojou krásou pripomína tú vo Versailles, sa zastavilo šesť civilne oblečených ľudí s hudobnými nástrojmi, vybalilo ich a začali prebrnkávať po husľových strunách a trilkovať na flautách. Hore na kamennej terase stáli štyri dámy oblečené v červených šatoch. Ja som stál zhodou okolností vedľa nich, opretý o kamenné zábradlie terasy, kochajúc sa západom slnka.

Kameraman štábu rakúskej ORF, ktorá bola prítomná na tomto dni otvorených dverí, švenkoval kamerou po záhrade, ale nenapadla ma tá súvislosť. Akonáhle však začali hudobníci hrať a vedľa mňa stojace štyri dámy v červených šatách si potichu začali precvičovať hlasivky takými trilili tralala, docvaklo mi to. A keďže som mal čerstvú skúsenosť z Brnenského operného flashmobu, povedal som si, že tentokrát ja ovládnem ich javisko.

Návštevníci zámockého parku sa začali zhlukovať okolo hudobníkov, ktorý začali hrať Beethovenovu Ódu na radosť, fotili si ich, kameraman ORF ich nakrúcal zo schodov, nad hlavami nám lietal dron s kamerou a do toho asi po minúte pristúpili k zábradliu tieto štyri operné divy a synchronizovane spustili svoju áriu.

Ale nerátali so mnou...

Začali z plného hrdla krásne spievať. Expresívne pritom gestikulovali rukami, lebo symfónia nie je len o speve, atmosféru treba navodiť aj veľkolepými gestami a mimikou.

Ale nerátali so mnou... Nikto so mnou nerátal...

Ja, stojaci vedľa nich, vyčkajúc na ďalšiu slohu, som sa pustil do svojho majsterštiku. Kopírujúc gestá mojich „kolegýň“ som sa k nim pridal. Mal som už skúsenosti s minútovým dirigovaním Českej filharmónie, takže presvedčivo sa tváriť v adekvátnej situácii som si už vyskúšal a viem, že mi to ide dobre. Otváral som ústa naprázdno ako vylovený kapor, ale prefláknuto známa hudba, ktorá na nás všetkých doliehala od čias vstupu Slovenska do EÚ mi dodávala sebavedomie, že sa v svojej pantomíme nepomýlim.

Možno som Pavarotti Junior...

Speváčky sa na mňa šokovane pozerali, ale toto je live show, toto sa nedá zopakovať. Tak spievali ako o dušu, periférne ma sledujúc a o to viac námahy im dalo sústrediť sa na svoj výkon. Bol som pre nich narušiteľom, smetiarskym autom na námestí, davom vystupujúcim z vlaku počas tanečného flashmobu, verejným rozhlasom chrapčiacim počas operného prednesu. Skrátka kazišukom.

Nevadí. Dámy si musia zvyknúť, sú to profesionálky. A toto je predsa verejný priestor. A čo oni vedia, možno som Pavarotti Junior...

Konečne som na veľkej opernej scéne, tak dlho mi to trvalo...

Pomalým krokom som zo strany vkráčal do stredu medzi ne. V bielom ľanovom saku som medzi ich červené šaty dokonale zapadol. Vyzerali sme ako živá rakúska červeno biela vlajka. Kamera ORF nás zaberala zospodu.

Nervózne na mňa hľadeli, vraštiac obočie, jedna do mňa zľava dokonca drgla, ale spievali ďalej. Ja som si svoj playback užíval. Konečne som na veľkej opernej scéne, tak dlho mi to trvalo... Iba môj mužský spev tam nejak nebolo pri tých ženských hlasoch počuť. Ale to je detail.

Dámam som nič nekazil, naopak, myslím si, že som im dodal ten správny šmrnc. Mužský element medzi ružami. Gestikuloval a mračil som sa pri svojom akože speve sťaby skutočný Pavarotti, občas sme sa pri tom s dvomi pri mne najbližšie stojacimi speváčkami zrazili rukami, takže som sa musel mierne krotiť.

Ale zvládli sme to bravúrne. Potlesk sme mali obrovský, dve pri mne stojace dámy som chytil za ruky, ako to vídavam na záverečnej klaňačke po predstavení v divadle. Usmievali sa profesionálne. Po minúte potlesk ustal. Ustúpili sme dozadu za kamenné zábradlie. Scéna sa zmenila. Dámy sa na mňa vrhli ako tigrice.

- Hej, počkajte, ja som architekt mosta, čo sa začína stavať tu povedľa zámku, a prišiel som sa pozrieť na miesto, kam k vám budú prúdiť tisíce slovenských turistov, snažím sa zachrániť svoju situáciu.

To som ešte netušil, akú kľúčovú úlohu v plánoch na výstavbu jedného iného mosta zohrám......

Dámy, z ktorých sa vykľuli operné speváčky z Viedenskej štátnej opery, ako mávnutím prútika zrazu zmenili svoj prístup. Aj sa usmievali, no veď som im ich vystúpenie nepokazil, tak čo. Narozprával som im nejaké rozprávky a rozlúčili sme sa. Ešte ma chceli zoznámiť so šéfom Viedenskej opery, čo by ešte šlo, to by som bral, mohol by som mu rozprávať, ako som pred polrokom dirigoval Českú filharmóniu, ale navrhované stretnutie s prítomným Dolnorakúskym hajtmanom už by som neošálil, keďže to bola partička, ktorá ten most spolu s Bratislavskou samosprávou stavia. Nenápadne som sa preto vytratil. To som ale vtedy ešte netušil, akú kľúčovú úlohu v plánoch na výstavbu jedného iného mosta zohrám...

A všetko to začalo na druhom konci sveta, pri vodopádoch Iguazú v Južnej Amerike.

***

Mesiac po tomto mojom septembrovom opernom úlete v Schlosshofe som navštívil jeden z najkrajších a najimpozantnejších kútov sveta – vodopády Iguazú, ktoré sa rozkladajú medzi Brazíliou a Argentínou. Kúpil som si last minute zájazd u jednej českej cestovky - ja, ktorý cestujem do exotiky pracovne, som si kúpil turistický zájazd !!! - a o týždeň som už letel s tridsaťčlennou skupinou nažhavených českých dovolenkárov z Prahy s medzipristátím v Pao Paule až na cieľové letisko Foz do Iguazú, ktoré je od vodopádov, ležiacich na rovnomennej rieke, vzdialené iba pár kilometrov.

Hneď po prílete nás turistický autobus odviezol do luxusného hotela Belmond Hotel das Cataratas, postavenom asi sto metrov od vodopádoch. Je jediným tu postaveným hotelom, ale adekvátne vysoká cena za noc skutočne zodpovedá kvalite, to musím uznať. Spoza pásu tropickej vegetácie, obklopujúcej hotel, sme už počuli burácanie vodopádov. Boli sme nažhavení priamo vyraziť k nim, ale naša vedúca zájazdu nás pevne držala na opratách.

Mimochodom, Klára, vedúca zájazdu... mladé dievča, vekom tak do tridsiatky, ktorá niekoľko rokov pracovala na green kartu v USA ako horská vodkyňa v Yosemitskom národnom parku v Kalifornii. Prvé skúsenosti s lezením a certifikát horského vodcu získala vo Vysokých Tatrách, pričom pravidelne víťazila v rýchlostnom lezení a dokonca tri roky držala rýchlostný rekord vo výstupe na Rysy. V Tatrách je dodnes známa pod prezývkou Terénkoza. Nie podľa jej predností, ale podľa unikátnej techniky behu po skalách, ktorou priam hopsá nahor. A v Yosemitoch dodnes kraľuje medzi ženami v rýchlostnom lezení na slávnu horu EL Capitan. Legenda divočiny.

Ale to všetko je pre ňu už minulosť, zo zašlej slávy sa žiť nedá, pokiaľ nie ste zrovna marketingovou tvárou nejakej globálnej firmy, predávajúcej horolezeckú výstroj. A preto sa vrátila do Čiech a zamestnala sa v Prahe v civilnom povolaní, iba sem-tam robí turistickú sprievodkyňu do exotických a fyzicky náročných destinácií, kde môže využiť svoje jedinečné skúsenosti a kde bežní, nudní sprievodcovia, zvyknutí na ležérne sprevádzanie po Benátkach či Barcelone by veľmi skoro stratili nervy i zdravie.

***

Tak sme sa ubytovali a čakali na večeru. Šesťhodinový časový posun s nami nič nespravil, kto sa vyspal v lietadle, ten bol v pohode. Kto počas letu nespal a zabával sa s mobilom, či pozeral video na tablete zabudovanom v operadle, či iba pokukoval po letuškách, tomu už padala únavou hlava a v reštaurácii klimbal, rezignujúc na skvelé švédske stoly. O to viac mňamky ostalo pre mňa...

S nabratým plným tanierom som si prisadol ku Kláre. Viedli sme také nezáväzné dovolenkové reči. Takto sme sa zoznámili, pri jedle, s duniacimi vodopádmi na pozadí. Pozeráme do mapy rozloženej medzi taniermi, rozoberáme itinerár zajtrajšieho programu. Zajtra sa prejdeme turistickým chodníkom okolo celej východnej strany vodopádov. A na ďalší deň pôjdeme na výlet člnom popod vodopády, bude to mokrý deň.

***

Na druhý deň po raňajkách sme celý nedočkaví vyrazili k vodopádom. Priamo od hotela k nim vedie cikcakový chodníček cez divočinu až na prvú vyhliadku. Ten prvý pohľad nám všetkých vyrazil dych. Obrovská skalná prepadlina, tiahnuca sa cez celý horizont a do nej sa rútiace milióny ton vody. Spenené záclony bielo-zeleno-hnedej riavy, kam len dovidíte.

Prechádzame po lávke ďalej, na tvárach niektorých turistov už badáme strach. Toto nečakali, mysleli si, že uvidia nejaké malé cícerky vody, romantickú tichú džungľu, maximálne nejaké škriekanie pestrofarebných papagájov. Katalógový zájazd. A zrazu čelia neskrotnej prírodnej beštii s obrovskou silou, nespútanej po celé stáročia. I tie drevené lávky tu musia každých päť rokov vymieňať za nové.

Bol som totálne uchvátený divokou krásou tejto scenérie. V duchu som obdivoval prvých španielskych dobyvateľov a misionárov, ktorí sa tadiaľto v stredoveku cez nepreniknuteľnú divočinu prebíjali ďalej do vnútrozemia, odhodlaní hľadať zlato a duše vhodné na spasenie. Ako mohli túto obrovskú vodnú stenu vôbec prekonať...

Schádzali sme stále nižšie. Išli sme po klzkej drevenej lávke medzi hornými a dolnými kaskádami, uprostred burácajúcich vodopádov, pozerajúc do strašnej hĺbky na tie masy spenenej vody, valiacej sa dole do kotla. To burácanie prehlušilo akýkoľvek iný zvuk. Museli sme na seba kričať, aby sme si rozumeli, odčítajúc si navzájom z úst.

Toto je dnes najnižšie položené miesto, kam sme sa dostali. Vraciame sa, stúpame po klzkých schodoch opäť hore k hotelu. Premočení, ohučaní.

- Kláro, kopec zážitkov je za nami a ešte viac pred nami... hovorím jej.

Mrkne na mňa na znak súhlasu.

Čím vyššie stúpame, tým je tu tichšie a kľudnejšie. Nakoniec dôjdeme na hornú vyhliadku. Pod nami je spenené peklo. Nadnes stačilo.

Vraciame sa do hotela. Teším sa na obed a skvelú juhoamerickú kávu, na relax na lehátku a na dobrú večeru s cigarou. A ktovie, na čo ešte.

Po večeri sme si s Klárou išli zaplávať do hotelového bazéna. Cestou po vyhriatej terase sme si do rytmov latino hudby, znejúcej z jedálne, len tak na boso zatancovali bachatu sensual a potom sme sa šupli do bazéna. Plávali sme sem a tam cez celú dĺžku bazéna, míňali sme sa plávajúc oproti sebe, obaja sa snažiac zo seba vyplávať ten úmorný deň. Klára sa po štvrťhodine zastavila vydýchať u okraja bazéna. Doplával som k nej. Vydýchavam sa spolu s ňou.

Nahnem sa k nej, dotýkajúc sa nosom jej líca. Bazénová voda mi prúžkom steká po čele na nos a po ňom až na jej líce.

- Mám priateľa, hovorí mi.

- Hmmm, a... to je telesná vada? pýtam sa.

- Je... odvetí stroho.

***

Na druhý deň ráno, po skvelých raňajkách, sme sa vybrali na hlavný bod programu. Asi kilometer od hotela, v kľudnej časti rieky, je prístav pre jet boats, rýchle a obratné lode s tryskovým pohonom. Tieto lode nepoužívajú na pohon vrtuľu, ktorá by sa mohla poškodiť o ostré skaly dna rieky, čím by sa lode stali neovládateľné a mohol by ich prúd zaniesť až pod vodopády, ale majú trysky, vďaka ktorým sú veľmi obratné a rýchle.

Minibus nás doviezol k prístavu. Nasadli sme na dve pristavené lode a vydali sa kaňonom proti prúdu k tmavej, spenenej a hučiacej mase, ktorú sme videli v diaľke. Rýchlo sme sa približovali. Pripadal som si ako počas vylodenia v deň D na plážach Normandie.

Čím viac sme sa blížili, tým väčšie vlny nám udierali do lode. Ja, pre ktorého boli rýchle vyloďovacie operácie denným chlebíkom, majúc patričný výcvik, som sa inštinktívne prikrčil a držal sa hrany lode, aby som nelietal sem a tam ako na býkovi, kým ostatní turisti len tak hekali a hopsali. A hekali. A hopsali. A tak dokola.

Po desiatich minútach lode spomalili. Doplávali sme k burácajúcim beštiám. Boli sme priamo pred ich spenenými tlamami. Kormidelník s navigátorom šikovne manévrovali loď až tesne k padajúcim masám vody. Občas našu loď nadvihla náhla vyvieračka, či sme sa prepadli do víru, ale vďaka silným motorom a tryskovému pohonu sme sa z každej šlamastiky dostali. Pripadali sme si ako vo vírivke.

Točili sme sa pod vodopádom asi desať minút, potom sme odplávali k druhému a takto sme dobrú hodinu postupovali asi kilometer proti prúdu, až k lieviku zvanému Garganta Del Diablo, cez ktorý prepadáva hlavná masa vody. Tam sme sa už neodvážili, tam to vyzerá ako v mokrom pekle. Niečo ako troje Niagarské vodopády spolu.

Po ďalšej pol hodine sme zaradili spiatočku a rýchlo sme vyrazili po prúde. Po desiatich minútach plavby sme vyšli z vodného pekla do kľudnejších vôd. Oproti tomu, čo sme práve prežili, toto bolo priam nehybné jazero. Všetko je relatívne, cestou tam sme sa cítili nepríjemne nadhadzovaní a teraz, cestou nazad, totálne premoknutí a ohučaní, na tom istom úseku si tie isté vlny užívame ako na nafukovačke niekde na Balatone.

Poobedie na hoteli sme si užili. Polehávame pri bazéne, pri kávičke, miešaných drinkoch, ovocných misách. Ten nebeský kľud... vôbec nepočujeme hučanie vodopádov. Prah citlivosti na hluk sa nám po dnešnom výlete znížil až na nemerateľné hodnoty. Ako keď sa vrátite z oblasti zamorenej komármi a večer máte jedného v izbe. Toho ignorujete. Ten pre vás už neexistuje.

Slnko zapadalo a tešili sme sa na večeru. Obliekli sme sa slušne, ako sa do hotelovej reštaurácie patrí. Pri vstupe do reštaurácie sme však boli nemilo konfrontovaní s nečakanou akciou, ktorá sa tam odohrávala. Polovica reštaurácie bola rezervovaná pre nejakú VIP akciu. Už z balkóna izby sme si všimli pred hotelom zaparkovaných viacero čiernych limuzín, niektoré s diplomatickými značkami a jeden veľký mikrobus s tmavými sklami. Odhadom sem prišlo asi šesťdesiat ľudí. Nejaká delegácia, ktorá si tento päťhviezdičkový hotel vybrala na slávnostnú večeru.

Pred ich oddelenou časťou reštaurácie stála pri pultíku slečna z protokolu a slušne odkláňala turistov do zvyšnej časti. Za ňou vo vyčlenenej časti už postávalo asi tridsať zjavne diplomatov a protokolistov, páni v tmavých oblekoch a po anglicky a španielsky spolu debatovali, s pohármi legendárneho miestneho rumu s kávovou príchuťou, nenútene vyčkávajúc na ostatných účastníkov slávnostného večera.

Medzi nimi sa pohybovali dvaja tlmočníci, na prvý pohľad miestni Argentínci, mierne šmrncnutí kečuánskymi génmi - mladá tlmočníčka a starší tlmočník s takým cikcakovo vzorovaným indiánskym šálom na krku a na požiadanie tlmočili z a do španielčiny niektorému z prítomných pánov v skupinke, čo kto potreboval preložiť. Občas si tlmočník priťukol a pripil s pánmi diplomatmi a odbehol tlmočiť k ďalšej skupinke. A takto si ťukal a tlmočil asi štvrť hodiny.

Mister, please, help me... zašeptala. Koľkokrát som to už počul...

Táto skupinka nás veľmi nevyrušovala, boli to decentní ľudia, poznajúci protokol, nesprávali sa hlučne. Ani sme si ich veľmi nevšímali. Onedlho som tlmočníka stratil z dohľadu.

Išiel som si k baru pre nápoj, keď tá mladá slečna tlmočníčka podliezla červenú oddeľujúcu pásku a zaťahala ma za rameno. Pôsobila zúfalým dojmom. Mister, please, help me... zašeptala. Koľkokrát som to už počul...

Za rukáv ma nenápadne ťahala do vedľajšieho fajčiarskeho salónika. Čo tam nevidím ... na mol spitý tlmočník, ležiaci na gauči s jednou nohou a rukou zvesenou z gauča a niečo nezrozumiteľne bľabotajúc, ukazujúc druhou rukou na strop. To sú tie indiánske gény, nevediace spracovať etanol, to tak potom dopadne. Veď i stredovekí kolonizátori dobre vedeli, že za ich indiánske zlato im okrem korálok treba ponúknuť aj poriadnu čašu silnej ohnivej vody.

Barónka

Tlmočník bol úplne nepoužiteľný až do konca večera. Jeho kolegyňa mi hovorí, že je tu delegácia Európskej komisie na čele s komisárkou - vysokou predstaviteľkou pre zahraničné veci, niečo ako ministerka zahraničia EÚ. A ešte nadôvažok je barónkou, vysokou britskou šľachtičnou, čo len podčiarkuje prestíž celej udalosti. Aj ju tak neutrálne pre istotu budeme volať ...

Európska komisia a zástupcovia miestnej vlády pozvali na toto stretnutie i náčelníkov miestnej kečuánskej komunity a práve tlmočník Carlos, ktorý ako jeden z mála znalcov týchto jazykov vyučoval miestne indiánske kmeňové jazyky na univerzite v Buenos Aires, si takto privyrábal ako tlmočník. A slečna bola jeho dcéra. Jej meno vám nemôžem prezradiť, pretože o pár rokov sa z nej stala slávna argentínska modelka a herečka, známa z nekonečných telenoviel - aj u nás, a nechcel by som, aby prišla kvôli tejto udalosti do rečí.

Vyzerala ako indiánka Pocahontas. A tak tam tento divoký anjel plakal pri gauči, lebo indiánom nebude mať kto tlmočiť, pretože Pocahontas po kečuánsky nevie, to ovláda iba jej intelektuálsky otec. A ten tu teraz leží zmydlený ako unavená surikata. Takže preklad Barónkynho anglického prejavu milým Kečuáncom skončí pri španielčine. A ďalej sa k nim nedostane. Véééry bad. Rysuje sa škandál a pre týchto dvoch chudákov koniec ich tlmočníckej kariéry.

Ja nič, ja som tu len turista...

Sedíme na gauči vedľa chrapkajúceho Carlosa. Hlavou mi blysla spomienka na ukradnutú opernú slávu z rakúskeho zámku Schlosshof . Otočím sa k Pocahontas a opýtam sa jej:

- Hatatitla? Inčučuna? Kleki-Petra? Tašunko Sapa?

Pocahotnas na mňa udivene hľadí, nerozumiac ani slovo.

- To je z Vinnetua, však to pôsobí indiánsky? snažím sa jej predstaviť svoj nápad.

Nechápe, kam mierim, Vinnetua tu v Južnej Amerike nikto nepozná, to je iba európsky filmový fenomén. Nevadí. Tak som jej predstavil svoj plán. Ak nevyjde, nič sa nestane, ja som tu len turista. A Pocahontas s tatkom sa rekvalifikujú (a že sa tak o pár rokov riadne stalo...). Niet čo stratiť, padáka majú istého, môžu uhrať len lepší výsledok, pragmaticky som to zhodnotil. A nie?

Treba sa vedieť správne tváriť

Pamätáte si ten megaprúser s falošným tlmočníkom do posunkovej reči počas pohrebu Nelsona Mandelu? To bol majsterštik svetového formátu. Nedostižná méta pre každého hochstaplera. On sa normálne votrel medzi lídrov sveta, stál hneď vedľa Obamu, ktorý prednášal svoj prejav a mával tam pred ním nepríčetne rukami do kamier, akože Obamu prekladá do hluchonemčiny, videl ho tak celý svet. Oblbol celú planétu. A potom sa normálne zdekoval. Full respect. Treba sa skrátka vedieť správne tváriť. To je polovica úspechu. A tou druhou polovicou úspechu je mať guráž.

No, tak niečo podobné som teraz ja predviedol pred Barónkou a miestnou politickou a indiánskou reprezentáciou.

***

Vzal som Carlosov indiánsky šál, pootvorili sme okno, aby ho neprezradil alkoholový puch, zavreli sme za ním dvere a pomaly sa presunuli do sály, kde sa mala slávnostné večera konať. Práve včas, do sály práve vchádzala Barónka so svojím sprievodom poskokov, miestnymi politikmi z provincie Misiones a desaťčlennou indiánskou delegáciou oblečenou do etno šiat a a s fakt skvelými kerkami na tele. Kde sa im môže rovnať tá moja.

Európska delegácia sa posadila vľavo, miestni politici a indiáni oproti nej, všetci tak sedeli okolo dlhého spojeného stola, na ktorý okamžite začali čašníci nosiť jedlo. Ja s Pocahontas sme si sadli bokom k samostatnému stolíku, ostražito pozorujúc, čo sa bude diať. Po pár minútach sa Barónka postavila a chcela predniesť prejav. Otočila sa na svojho šéfa sekretariátu a opýtala sa ho, kde sú tlmočníci...

Ten hneď zbadal Pocahontas a mňa so šálom a pokynul nám, aby sme sa postavili vedľa Barónky. No nazdar...

***

Aka fuka funda luka

Stojíme za Barónkou, ktorá so zdvihnutým pohárom šampanského prednáša prípitok. Po dvoch vetách v angličtine spraví pauzu. Pocahontas ich tlmočí do španielčiny. A teraz nastupujem ja so svojou akoby kečuánštinou:

- Aka fuka funda luka. Funda kava keven duka.

Indiáni pozerajú udivene po sebe. Barónka pokračuje po anglicky.

Opäť nastupuje španielsky preklad a opäť po ňom ja:

- Ak fuk funda luk. Funda kava keven duk.

Indiáni sa začínajú mrviť. Začínam tušiť prúser.

Barónka pokračuje v prejave, myslel som, že to bude iba taká krátka formálna zdravica, ale ona sa rozrečnila. Mne však už došli detské riekanky, bleskovo rozmýšľam, akú hatlaninu by som si vymyslel, nikde nevidím na stenách žiadny text, ktorý by som napríklad prečítal pospiatky.

Barónka pokračuje. Pocahontas tlmočí. Ja nič.

Zrazu ma osvietilo. Haka! Maorský bojový pokrik, ktorý nás kedysi naučili novozélandskí 1st NZSAS počas nášho spoločného cvičenia na Južnom ostrove v Jackson Bay.

- Ka mate! Ka mate! Ka ora! Ka ora!

- Tenei te tangata puhuru huru!

To už náčelník Kečuáncov nevydrží, postaví sa a hovorí nahnevano niečo po kečuánsky smerom k Barónke.

Po španielsky poriadne neviem, takže nemám čo spätne z kečuánštiny pretlmočiť Pocahontas. Musel som ju vynechať z hry a hrať to priamo po anglicky na Barónku.

Pripadám si ako František Koudelka z filmu Jáchyme, hoď ho do stroje!, keď si ho na výstave pomýlili s japonským minimalistickým maliarom Uko Ješitou.

Most cez Iguazú???

Ide do tuhého. Pokiaľ som tých Kečuáncov niečím naštval a oni teraz vytiahnu svoje drevené nože a fúkačky, tak sa tu strhne mela ako v horehronskej krčme.

- Baroness, chválime vašu snahu o vybudovanie mosta cez vodopády Iguazú a budeme radi, ak nám pomôžete tento projekt zaplatiť zo zdrojov Európskej únie.

Barónka stuhla.

- Most cez Iguazú??? To som nikdy nepovedala, ale no... môžeme o tom diskutovať...

Otočím sa na indiánov:

- Iguazú?

- Nana nei i tiki mai Whakawhiti te ra!

Musím sa pri tomto prednese fyzicky krotiť, lebo súčasťou odriekania tohto bojového pokriku sú grimasy a búchanie sa do pŕs, ktoré sme sa ako súčasť choreografie automaticky k pokriku učili. Ale to by v reštaurácii hneď lietali nože...

Ostalo ticho. Pripomínalo mi to scénu z nejakej kovbojky, keď pred salónom na seba mieria dvaja strelci s namierený koltami a čakajú, kto z nich prvý stratí nervy.

Barónka zrazu pokynie na svojho šéfa sekretariátu, ktorý jej podáva obraz.

- Tento obraz symbolizuje spojenie dvoch kontinentov, prijmite ho ako výraz mojej hlbokej úcty k Vášmu národu, hovorí Barónka.

Dokončujem záverečnú slohu Haky:

- A upa … ne! ka upa … ne!

- A upane kaupane whiti te ra! Hi!

Šéf sekretariátu podáva indiánskemu náčelníkovi obraz, ten si ho so záujmom prezerá a s úsmevom sa ukloní. Také Kolumbove korálky pre domorodcov....

***

Konečne sa začala večera, rozhovory sa vedú už iba medzi najbližšími spolusediacimi. My s Pocahontas sme sa vzdialili k svojmu stolu a ostražito zobkáme jedlo. Bol som spokojný so svojim výkonom. Zachránil som dvoch miestnych chudákov od istej blamáže.

Zrazu mi zaklopal na rameno šéf Barónkynho sekretariátu a pozval ma k jej stolu. No nazdar, ešte nie je koniec...

- Vy nie ste miestny, však? pýta sa ma po tom, ako mi šéf prisunul stoličku zozadu k Barónke.

Tak som je porozprával, že ako „hosťujúci profesor“ na štátnej univerzite v Buenos Aires vediem katedru pôvodných jazykov. A tancujem argentínske tango. A ona mi spomenula svojho kolegu, slovenského eurokomisára pre medziinštitucionálne vzťahy, ktorý sa mal tiež zúčastniť tejto návštevy, ale na poslednú chvíľu musel odrieknuť.

Keby len tí dvaja eurokomisári tušili, že o deväť rokov Barónkyna domovská krajina už nebude v EÚ a slovenský eurokomisár si na vlastnej koži vyskúša prezidentský volebný cirkus, neverila by.

***

Ono, odbočiac... to s tou jeho prezidentskou kandidatúrou bol taký obchod, musel sa postaviť do ringu, inak by nezískal vládnu nomináciu na post eurokomisára. Ak by vo voľbách zvíťazil, tak by bol prezidentom, ak nie, tak sa stane eurokomisárom. Win-win.

Gypsy Kings by bledli závisťou

Čo by ste si vybrali vy? Stať sa doma živým terčom pre každého frustrovaného prepotenca alebo v sterilnom Bruseli, bezpečne chránený hradbou euroúradníkov, riadiť osud celej EÚ. A tak išiel do prezidentských volieb len na štvrtinový výkon.

To ja by som to zobral do ruky inak... Ja by som začal rómskymi osadami. Lebo snaha o inklúziu je najlepšou imidžovou investíciou pre neskoršie hearingy pred Európskym parlamentom, ktorý vypočúva kandidátov na eurokomisárov. Takže by som počas svojej prezidentskej kampane obišiel všetky veľké rómske osady a tam by som im spravil také kortešačky, taký bašavel, s opekačkou, hudbou, tancom, Cigánskymi diablami, tam by som vytancoval všetky Rómky, tam by som im na tribúne zaspieval adžamore džamore a zatancoval pravý čardáš. Lebo ich nikdy nikto nepoteší, každý politik ich len raz za pár rokov využije a potom nechá s planými sľubmi tak. A ja by som im priniesol veľké teátro, na ktoré by spomínali ako na Masaryka.

Gipsy Kings by bledli závisťou nad mojou volánikovou červenou košeľou s odhalenou hruďou, kvetovanou čelenkou a strapcovými gaťami i nad mojimi divokými pohybmi. Bol by som pre nich vážnou konkurenciou.

Samozrejme, nezískal by som ani päť percent všetkých hlasov, ale do poslednej kvapky potu by som si užil kampaň plnú zážitkov a zároveň by som tak splnil sľub, daný najvyššiemu. A letenku do Bruselu by som mal vo vrecku. Win-win.

***

No ale teraz nazad k vodopádom, kým kvôli klimatickým zmenám nevyschnú. S Barónkou sme dokončili debatu v srdečnom tóne, už som si to musel vyžehliť iba s indiánmi. Ale ako, keď som po kečuánsky nevedel ani slovo. Čakal som na príležitosť, ako jaguár v džungli. A tá prišla.

Počas podávania ďalšieho chodu som pristúpil k náčelníkovi, ktorý mal vedľa seba položený ten obraz. Bola to maľba obkreslená podľa skutočnej sochy od švajčiarskeho expresionistu Hermanna Scherera „Die Schlafenden“, ktorú namaľovala jedna známa slovensko-holandská baletka, sestra režisérky jedného nekonečného slovenského seriálu. Ten obraz mal pôvodne odovzdávať náš slovenský nezúčastnený eurokomisár.

Poklepal som na ten obraz:

- Slovákia... a horečne som prstom ťukal do svojej hrude.

- ÓOO... s údivom na mňa pozreli indiáni. Slovákia a prstami ukazovali na obraz a na mňa a rukou naznačovali maľovanie. Ups, oni si myslia, že som ho namaľoval ja... nie... ale vlastne... prečo nie, veď mojim cieľom je vymotať sa zo šlamastiky. Tak som ich v tom nechal.

***

Slávnostná večera po hodine skončila, delegácia sa rozlúčila, ja s Pocahontas sme ešte do poslednej chvíle decentne tlmili náznaky akejkoľvek diskusie Európanov s indiánmi, využívajúc krásu Pocahontas ako živý štít.

Po štvrťhodine boli našťastie všetci preč, ostali po nich iba rozjedené jedlá...

... a obraz!

Indiáni si tu zabudli obraz!!!

Tak som ho odniesol do salónika, kde ležal zdonganý Carlos. Pred jeho dverami ma zastavila Pocahontas. Objala ma a ďakovala mi za záchranu ich existencií, chcejúc sa mi za každú cenu odvďačiť. Keby len vedela, že o pár rokov sa jej bude celá Latinská Amerika vrhať k nohám, tak by sa na mňa tak nevrhala v snahe nejako mi oplatiť svoju záchranu. Ale teraz to ešte bolo iné, teraz ešte nebola ona na vrchole slávy.

***

Poznáte ten vtip:

- Jano, bola tvoja žena v Paríži?

- Nie, to som ju naučil ja...

***

Na druhý deň sme sa celý zájazd odubytovali a odleteli na päť dní do Buenos Aires, kde som si na večerných milongách užil vrchovatou mierou argentínske tango, ale ešte väčšou mierou som si vychutnal skvelé argentínske stejky. Veď hlavne jedlom je človek živý. A jedenie je tiež zábava.

A pod vplyvom miestnej tangovej atmosféry som každé poobedie písal takú dlhšiu časozbernú detektívno-romantickú poviedku o Evite Perónovej. Len tak, nezáväzne, aby som nejak strávil čas, kým sa zotmie a ja vyrazím do večerného Buenos Aires na tango. Sediac za písacím stolom v župane som si pripadal ako Jean-Paul Belmondo v komédii Muž z Acapulca, vteliac sa do role spisovateľa detektívnych románov s alter egom súkromného detektíva a záchrancu žien v ohrození. Taký úlet, ale zabavil som sa.

***

Ale väčšia zábava nastala v Bruseli, lebo tam Barónka ako vysoká predstaviteľka pre zahraničné veci začala riešiť financovanie medzinárodného projektu mosta cez vodopády Iguazú. Jej tím už mal pripravený i hviezdičkové logo celého projektu. Po vyžiadanom stretnutí s argentínskym veľvyslancovom však všetko pochopila...

A z mostu nebolo nič. Našťastie. Prostriedky EÚ boli zachránené a využité oveľa užitočnejšie, napríklad na podporu boja proti zmene klímy spôsobenej dieselovými motormi, lebo napríklad taká celá Južná Amerika už dávno jazdí na etanol z cukrovej trstiny. Učíme sa od seba navzájom.

Z Argentíny sme po piatich dňoch odplachtili do Prahy. S Klárou som sa odvtedy stretol iba raz. Musíme to napraviť...

***

P. S. A ten obraz nikto z miestnych nechcel, vraj je ohavný. Tak som si ho zobral ja. Ak by ste ho niekto chceli, za jednu zelenú eurobankovku s mostom cez Iguazú môže byť váš...

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps

https://dictionary.cambridge.org/dictionary/english/flashmob

https://www.imdb.com/title/tt0070354/?ref_=ttmi_tt