Bratislavské bosé tango

Neriešiš, čo bude potom, odovzdávaš sa len tak do partnerových rúk: „tu ma máš, môj inštinkt mi hovorí, že si to práve ty, prijala som ťa, dôverujem ti, veď ma tancom i životom“.

Vraciam sa zo svojich potuliek zo sveta konečne na Slovensko. Dni sú tu kľudné, pomalé, večerné svetlá ospalého hlavného veľkomesta sa rozsvecujú len veľmi pomaly a pod nimi sa lenivo preplieta nekonečný had áut. V porovnaní so svetom je to tu také ... tiché.

Tu som ťa stretol. Na lekcii tanga, kde som sa náhodou ocitol, keď som v jeden večer zavítal do útulnej, pastelovými farbami vymaľovanej hudobnej kaviarne priamo pod veľkolepo osvetleným hradom v bratislavskom starom meste. Práve končila úvodná hodina kurzu pre začiatočníkov, ktorá sa koná vždy pred milongou. Dídžej, ktorý je zároveň učiteľom tanga, práve predvádzal v strede parketu základné figúry. Okolo neho stál hlúčik nových tangových nadšencov, páriky, ktoré sa práve ponárali do kúzla argentínskeho tanga. Také úvodné zasvätenie, ktoré vie v srdciach zapáliť vášeň ako stooktánový benzín. Alebo aj nie, niekomu táto iskra zhasne, povie si: „je to ťažké, na mňa príliš zložité, ale už to nejak pretrpím do konca hodiny, mám z toho v hlave guláš, nemám vôbec rovnováhu, kroky sú príliš zložité, neviem čo mám vlastne spraviť z trojky, kam z päťky, a tých kombinácií, toto si nezapamätám. Zlatá salsa...“. A pre tých ostatných, ktorí sa prenesú cez úvodné ťažkosti, je to osvieženie, vzpruha do životnej – alebo len každodennej rutiny, povzbudenie, zábava (i trápenie) na dlhé týždne, nový nádych, noví priatelia, nová spoločenská dimenzia, nové myšlienky, a v každom prípade spoznávanie seba samého.

Odložil som si kabát a sveter, objednal si na bare svoj obľúbený nápoj a sediac pri stole, kde tradične sedávam, na vyvýšenom stupienku vedľa dídžejovho mixpultu, čakajúc, kým mi ho barman donesie, nezaujato som pozoroval večerné dianie na parkete.

Vyzeráš ako baletka z porcelánu, otáčajúca sa na hrajúcom podstavci na kľúčik

Prišla si bez partnera, sama stojíš v hlúčiku kurzistov, ktorí sa v pároch držia za ruky, obkolesujúc a pozorne sledujúc svojho učiteľa, ktorý práve predvádza novú figúru, a ty osamelo po ňom zrkadlovo opakuješ predvádzané kroky. Vyzeráš ako baletka z porcelánu, otáčajúca sa na hrajúcom podstavci na kľúčik. Károvaná pletená sukňa nad kolená, hrubé čierne pančuchy na dlhých modelkovských nohách, obtiahnutý čierny pulóver po zápästia - taký kancelársky dresscode, dokonalá šedá myška, akoby si si v hereckom kostýme sekretárky práve odskočila z nakrúcania filmu Diabol nosí Pradu.

Prišlo mi ľúto, ako tam stojíš taká osamelá, iste si v duchu hovoríš, „čo sa tu blamujem sama ako kôl v plote, na čo som sa to dala nahovoriť“. Pozorujem ťa a trochu tŕpnem, aby si to ešte nevzdala, aby si sa náhle nezbalila a neodišla pod zámienkou, že niekde musíš o päť minút súrne byť. Hádžem ti záchranný kruh. Vstal som a ležérne pristúpil k tebe. So slovami „tancuj so mnou, povediem ťa, budeme tancovať iba základný krok“ som ťa vytrhol z myšlienok, vzal za ruku a mechanicky ťa zobral do náručia. Tak na blízko, na milonguero, aby si nemala pochybnosti o svojej rovnováhe, mohla sa myšlienkami od nej odpútať a spoľahnúť sa na tú moju, sústrediac sa iba na chôdzu. Nebránila si sa, ticho si mi vkĺzla do náručia.

Učiteľ zavelil „kráčame pomaly v ronde“. Začali sme opatrne kráčať, periférne si všímajúc okolité páry, aby sme do nich nenarazili. Ešte nemajú dokonale vypestovaný floor sight, priestorové vnímanie situácie na parkete. Každý pár si ide svojím vlastným tempom, niektorí sa iba točia na mieste, iní sa ponáhľajú ako v ľavom pruhu diaľnice, pohupujúc sa dlhými krokmi, iní zasa cikcakovo križujú parket. Atmosféra je uvoľnená, intímne snová.

Mlčíš, si hanblivá, ale mne sa to veľmi páči. Tvoja plachosť je mi odzbrojujúco príjemná. Ave Eva. Kráčame, na celé štyri doby pomalého tanga, učím ťa chodiť v pomalom rytme, iba prekladať nohy, ľavá-pravá. Zrazu ťa skúsim zaviesť do piateho kroku, prekrížiš - v tom sa nebadane dotknem svojou topánkou tvojho chodidla a na prekvapenie zisťujem, že si... bosá! Ty tancuješ naboso, iba v čiernych pančuchách...! Vôbec som si to predtým nevšimol, myslel som si, že máš čierne balerínky, splývajúce s tvojimi nohami. Zrazu ma premkne silný ochranársky inštinkt. Si taká zraniteľná na tomto starom, vyšúchanom, drevotrieskovom parkete, pamätajúcom milióny tanečných krokov, stovky večierkov a roky divokých koncertov, a ktorý je plný zradných rýh, vystupujúcich triesok a nebezpečných dier. Tvoje štíhle nôžky, jemné, úzke chodidlá tu a teraz na tomto mínovom poli... Pôsobíš tak krehko... Ako môžeš takto riskovať? Aká ľahkovážnosť, aká nezodpovednosť. Alebo si len prišla cestou z divadla v pohodlných lakovkách na prvú otvorenú hodinu, a zistila si, že sa v nich skutočne nedá tancovať, a preto si sa radšej vyzula? Alebo sa tak oddávaš partnerovi, tak mu dôveruješ, tak bláznivo, bytostne chceš precítiť argentínske tango, idúc do toho rizika, aj keď sa môžeš zraniť? Neriešiš, čo bude potom, odovzdávaš sa len tak do partnerových rúk „tu ma máš, môj inštinkt mi hovorí, že si to práve ty, prijala som ťa, dôverujem ti, veď ma tancom i životom.“? Neviem, hlavou sa mi preháňa veľa možných scenárov. Jeden z nich je iste pravdivý. Povieš mi neskôr. Teraz nie, teraz ťa chránim.

Podvedome vnímam tvoje zraniteľné prstíky v pančuchách, periférne si všímam tvoju chôdzu, tvoje dlhé, štíhle nohy, ktoré tie čierne pančuchy ešte viac zvýrazňujú.

Si ako malé dieťa. Pri každej otočke si ťa opatrne nadvihnem, vykrúžiac s tebou vzdušný oblúk ako s nebeským kružidlom, aby si si neoškrela nárt a neprederavila pančuchy. Pripadám si ako kapitán lode, vyhýbajúci sa počas nočnej plavby plávajúcim ľadovým kryhám, snažiac sa svoju loď s nežným nákladom doviesť bezpečne do prístavu - do konca tejto skladby. Podvedome vnímam tvoje zraniteľné prstíky v pančuchách, periférne si všímam tvoju chôdzu, tvoje dlhé, štíhle nohy, ktoré tie čierne pančuchy ešte viac zvýrazňujú. Snažím sa našľapovať bezpečne ďaleko od tvojich chodidiel, ako rys, najprv napäto vnímam, či sa nedotýkam tvojich prstov, až potom naplno došliapnem. Inštinktívne ťa pri chôdzi mierne nadľahčujem, nadvihujem, iba tak nebadane, ale ty to vnímaš, cítiš, že sa o teba starám, že ťa opatrujem a na očiach ti vidím, že ti to robí dobre. Cítim, že mi dôveruješ. Napĺňa ma to hrdosťou, že som to ja, komu si sa na parkete takto odovzdala.

Takto naboso tancuj aj nabudúce, prosím...

Chránim ťa, je to Tu a Teraz moja jediná misia, snažím sa ťa držať v bezpečnej vzdialenosti od nebezpečných hrán stolov, ledabolo odsunutých stoličiek, položených tašiek, kontaktov s ostatnými pármi i od zákerných pascí na drevenej podlahe. Tancovanie naboso vyžaduje ohľaduplnosť, vnímanie partnera, odvahu sa nestrápniť a zároveň nezraniť. V predstavách filtrujem všetok pohyb naokolo, akoby sme tancovali iba my dvaja, v silnom žltom lúči divadelného reflektora na pozadí čiernej tmy, majúc sólo predstavenie na javisku a z celého srdca si želám, aby si z neho mala hlboký intímny zážitok. A takto sme tancovali až do konca hodiny.

Úvodná lekcia práve skončila, hudba stíchla. Dotancovali sme bezpečne do cieľa, do nášho prístavu. Bol to s tebou iba jeden jediný večer, ale pre mňa ten nadlho najkrajší.

Takto naboso tancuj aj nabudúce, prosím...