Moja Košířská madona, alebo ako som dirigoval Českú filharmóniu

S dirigovaním mám istú prax, na vysokoškolskom internáte (koleji) som sa od spolubývajúceho, ktorý študoval na HAMU – Akadémii múzických umení, naučil nejaké tie dirigentské pohyby, vnímanie orchestra, udržovanie tempa, rytmiky, hlasitosti jednotlivých nástrojov, výrazovosť na osobitných miestach skladby, vzájomné ladenie jednotlivých nástrojov, ich rozmiestnenie v orchestrisku tak, aby sa celkovo hudba akusticky zlievala a nevytvárala ozvenu a kakofóniu zvukov a aby mala skladba interpretačný výraz zamýšľaný jej autorom, zvýraznený v partitúrach.

A v neposlednom rade som od neho pochopil motivačný a komunikačný význam postavy dirigenta ako ústrednej postavy veľkého ansámblu, ktorého hudobníci sa počas hrania nemôžu medzi sebou dorozumievať slovne či pohľadom, ale všetci musia okrem nôt sledovať už len dirigenta. Inak to skrátka nejde. Je to ako v štáte.

Vnímal som Petrove zanietené prednášky o dirigovaní a praktické ukážky skôr tak pre zábavu, než žeby som to niekedy chcel využiť. Ale najviac ma na tom bavili tie švihy dirigentskou taktovkou a ten oduševnený výraz, ktorý do toho dával.

Toto všetko ma Petr naučil za ten rok, čo so mnou býval na študentskej izbe. Potom sa odsťahoval inam, ale dirigentská DNA už vo mne ostala. Driemala niekde dole, nevyužitá, hybernovaná. Občas sa prebudila k životu na nejakom koncerte, kde som sa zúčastnil, samozrejme iba ako divák, ale to bolo tak všetko.

Bolo to vo februári 2011, zhodou okolností v deň vymenovania nového riaditeľa Českej filharmónie. Bolo vtedy okolo jeho vymenovania veľa povyku, do poslednej chvíle sa špekulovalo o rôznych menách a český minister kultúry si stále tajomne nechával svoje esá v rukáve, za úpenlivého snaženia sa médií o získanie exkluzívnych informácií o ministrovom favoritovi. Nepomohlo, minister si vymenoval svojho favorita sám, aj keď musím uznať, že to bola skvelá voľba. Je riaditeľom filharmónie doteraz.

***

Počas jednej mojej návštevy Prahy som sa išiel naobedovať do záhradnej reštaurácie Klamovke v parku pod Strahovom. Príjemná prechádzka cestou dole zo Strahova, počas ktorej človek slušne vyhladne, o to viac sa teší na dobrý, výdatný obed. Nejaké to vepřo knedlo s kafíčkom na záver.

Bol sychravý február, takže vonkajšia časť reštaurácie bola zavretá, Jedlo sa podávalo iba vnútri.

Sadol som si dovnútra, hneď si objednal obvyklé menu- presne to vepřo knedlo... a čašník hneď predomňa postavil jedno poctivé orosené. Tak som tam čakal na objednané jedlo a zatiaľ som popíjal z piva. Vedľa mňa za veľkým spojeným stolom sedela skupinka ôsmych, vytušil som, že asi klasických hudobníkov – no... také filozofujúce, zle živené typy.

Bavili sa o Brahmsovi, Smetanovi, o pripravovanom koncertnom zájazde do Nemecka, hádali meno svojho budúceho šéfa- riaditeľa Českej filharmónie, ucucávali si z horúcich čajov, čakajúc na donesené jedlo. Bola im evidentne zima. Mali premoknuté šaty, čo v kombinácii s ich rachitickými postavami nedávalo veľkú nádej, že do večera neprechladnú.

To je tak, buď sa oblečiete adekvátne situácii, aj keď mierne demóde, alebo sa oblečiete síce chic, ale potom sa trasiete premoknutí v navlhnutých bavlnených rifliach, plátenných teniskách, módnej slimkovej bundičke do pása, bez čiapky a rukavíc a z nosa vám tečie ako z Niagary.

Preto mám radšej oversize, praktické zimné kapsáče, hrubé zimné rukavice a topánky, objemné windstopperské bundy, v ktorých síce vyzeráte ako príslušník 1st Para počas invázie na Falklandy (či skôr ako santus...), ale ste vo svojom pohodlí, suchu a bez zbytočného stresu.

Podobáte sa na Košířskú madonu, máte rovnaký magický pohľad...

Do kríža oproti mne na kraji ich stola sedela vysoká blondína, čerstvá tridsiatnička a po očku na mňa pozerala. Jediná bola rozumne oblečená, adekvátne počasiu. Do debaty s chlapmi pri stole sa nezapájala. Vymieňali sme si očné signály, usmievali sa na seba, trochu i flirtovali a po chvíli som sa osmelil a pohárom ukázal nad výčapníkov pult.

Nad ním v ráme visí Košířská madona, legendárna veľkoformátová kolorované fotografia zo šesťdesiatych rokov, ktorá sa stala maskotom presláveného undergroundového časopisu Revolver Revue.

- Podobáte sa na ňu, na Košířskú madonu, máte rovnaký magický pohľad, podotknem potichu. Usmiala sa.

Polívčička byla?

Flirtovali sme spolu, ale len tak bezpečne. Dali sme sa do reči. Je violončelistkou Českej filharmónie v Rudolfínu. Dana. Volá sa presne ako modelka, ktorá stála fotografovi Fredovi Kramerovi ako model pre Košířskú madonu. Bavili sme sa o klasickej hudbe, pričom som si rozpamätával na spolubývajúceho Petra a jeho rozprávanie o hudbe a dirigovaní. Ja som Dane rozprával o argentínskom tangu, jeho hudbe, tanci, vnímaní muzikality... docela sme si sadli do noty. Takto sme prekecali celý obed. Partia hudobníkov zaplatila, zasmejúc sa na čašníkovej otázke „Polívčička byla?“ ako z filmu Vrchní, prchni! a následne sa všetci zdvihli a dali sa na odchod. Dana mi ešte vo dverách mávla na rozlúčku. A tým sa to malo skončiť. Ale...

Sychravé poobedie som si krátil bezcieľnou jazdou Prahou dlhými autobusovými linkami miestnej dopravy, zabávajúc sa mávaním na ľudí cez okno autobusu. To je docela sranda, táto mávačka, sedíte pri okne a s oduševneným výrazom tváre (je veľmi dôležité sa pritom angažovane tváriť) zamávate na nič netušiaceho chodca. Ten sa hneď dostane do pomykova, či to naňho z busu nemáva nejaký jeho známy. Reakcie sú rôzne - čumendo, šok, strnulosť, vo väčšine prípadov však prekvapená otvorená pusa a trápne pohyby tela. Ohromná sranda. Skúste si to. Len v tom autobuse musíte sedieť sám niekde vzadu, nikým nepozorovaný, inak ste za idiota vy. Takže nebrať žiadne napráskané ranné či podvečerné linky, ale najlepšie tak cez obed, keď sockou jazdia iba dôchodcovia pre rohlíky.

***

O dva dni neskôr som so svojou dlhoročnou kamarátkou a spolužiačkou Petrou mal ísť do Galérie Rudolfínum na vernisáž. V Rudolfíne totiž sídli nielen Česká filharmonie, ale i táto významná galéria. Petra sa napokon radovala, že nemusí sedieť doma a poobede sme sa teda nahodení do gala vybrali na vernisáž. Prišli sme asi o pol hodiny skôr, aby sme sa nestresovali v popoludňajšej dopravnej zápche.

Do Galérie je vchod zboku od Vltavy, nie spredu od námestia, tadiaľ sa vchádza do Českej filharmónie. Vo foyeri ešte bolo prázdno, tak sme si povedali, že si vyskúšame krásny drevený parket, ktorý sa nachádzal v sále za ním. Typický inštinkt tanečníkov. Obkrúžili sme celý priestor tri krát v tangovom rytme, z mobilu vo vrecku sme si púšťali cez youtube Gardelovu skladbu Por una Cabeza.

Krásny vzdušný priestor s navoskovanými parketami, napravo so schodiskom na medziposchodie, predstavoval som si, aké by to bolo, keby tam stála kapela a naživo hrala tangový koncert. V oblúkoch arkád by sa nachádzali stoly a stoličky a parket by bol vyhradený pre tanečníkov. Skvelá akustika by dotvárala éterický charakter milongy. Nádhera. Ale to je iba predstava, to tu nikto nedovolí.

Z druhej časti budovy bolo počuť kakofóniu zvukov. Tam sídli Česká filharmónia, tam sa konajú koncerty, slávnostné galavečery, tu sa odovzdávajú i České levy.

Zjavne tam práve nacvičuje orchester. Bočnými odomknutými dverami poza prázdnu vrátnicu sme sa spojovacou chodbou dostali do traktu Českej filharmónie. Schodmi sme vystúpili na prvé poschodie, potichu sme otvorili dvere a vošli sme na medziposchodie. Pred nami sa otvorila Dvořákova sieň, v ktorej tróni obrovský organ v empírovom štýle, s veľkými striebornými píšťalami, ktorý tvorí dominantu celej sály. Na pódiu pod ním si asi tridsať filharmonistov precvičovalo svoje etudy, pripravujúc sa na zajtrajší slávnostný koncert.

...prebrnknem známu zvučku z Beethovenovej piatej symfónie: ti ti ti dá, ti ti ti dá...

Čakali na príchod talianskeho dirigenta. S Petrou sme tam nad nimi stáli a pozorovali toto hudobné mravenisko. Ustúpili sme od zábradlia dozadu k organu, aby sme nepútali toľko pozornosti. Klaviatúra organu bola otvorená. Sadol som si na čalúnenú stoličku, Petra si prisadla ku mne, stlačím tlačidlo kompresora, ktoré vháňa vzduch do píšťal, čakám pol minúty, kým sa systém natlakuje a prebrnknem známu zvučku z Beethovenovej piatej symfónie: ti ti ti dá, ti ti ti dá. To je jedna z mála vecí, ktoré si ešte z hudobnej školy pamätám, o to efektnejšie to však viem zahrať.

Prekvapila ma sila zvuku tohto majestátneho organu. Bolo to ako rana z dela, akustika tohto sálu je fantastická.

No tak to nie, panáčkové, my sme hostia vernisáže, na nás nikto kričať nebude!

Zdola z pódia na nás niekto zakričí. Vykukneme spoza organu a dvaja páni, sediaci v prvom rade pred orchestrom s papiermi v rukách, na nás mávajú, kričiac:

-Zmizte vod těch varhan, co tam děláte!!! Okamžite vypadněte, nebo zavoláme policii!

No tak to nie, panáčkové, my sme hostia vernisáže, na nás nikto kričať nebude! hovorím si v duchu, parafrázujúc legendárnu vetu z reality show Vyvolení „Já jsem Petr z Václaváku, já jsem nepřijel na babetě do Prahy" a pomaly vo mne stúpa tlak ako v miestnom organe.

Schádzame z medziposchodia od organu, no ale, nedá mi to, veď sme sa len pozreli do sály, prečo by nás mal niekto takto hrubo vyháňať. No veď počkajte! Pozriem na Petru:

-My im ukážeme! A keď nie, tak oni nám ukážu, kde je tu najbližší východ.

Namiesto úniku doprava, do traktu Galérie, som odhodlane otvoril dvere na opačnú stranu, do sály filharmónie.

...od dnes som novým riaditeľom Českej Filharmónie

Vošiel som ráznym krokom do sály, Petra za mnou. V čiernom obleku som ladil s jej flitrovými šatami. Tí dvaja páni, keď nás zbadali, sa okamžite pohli smerom k nám. Stretli sme sa uprostred, pod dirigentským pultom. Hneď sa do nás pustili:

- Co to má znamenat, kto vás sem pustil, jak se opovažujete narušovat generálku České filharmonie! Karle, zavolej ostrahu!

Celý orchester na nás nenávistne pozerá, krútia hlavami a šomrú.

-Karle, počkej! ozvem sa na druhého muža s papiermi v ruke. Tak pánové, neviem zatiaľ, kto ste, ale iste sa mi radi predstavíte a predstavíte mi i celý váš orchester. Ako sa k vám už možno donieslo, pred hodinou ma pán minister kultúry vymenoval za nového riaditeľa Českej filharmónie. Chcel som Vám túto novinku oznámiť osobne.

No to ste mali vidieť ich reakciu. Tí dvaja išli okamžite do haptáku, ospravedlňovali sa, podávali mi ruky, že nevedeli o tom, nikto ich neinformoval, že kolovali rôzne chýry a podobné kecy. Tváril som sa blahosklonne, kývajúc hlavou ako Zeman na Hrade. Petra išla zinfarktovať, ale nič nedala najavo. Za mnou už všetci hudobníci stoja v špalieri a čakajú, kým sa k nim otočím.

- A kde je maestro, dnes budete hrať bez dirigenta? trolujem hlavného dramaturga slávnostného večera a námestníka pražského primátora pre kultúru, ktorí sa mi už chvatne stihli predstaviť.

Prichádzam k orchestru, vystupujem bočnými schodmi na pódium a pár formálnymi slovami o tom, ako verím na dobrú spoluprácu, zoženiem peniaze na rozvoj, že nechcem meniť fungujúce veci, bla bla bla, aby som sa neprezradil, všetkých som od dirigentského pultu takto privítal.

A že by som uvítal v repertoári i nejaké to argentínske tango, aby sme išli s dobou.

Vy ste moja Košířská madona...

Zrazu si v prvom rade na kraji všimnem moju predvčerajšiu dámsku spoločnosť z reštaurácie na Klamovce – violončelistku Danu. No to mi nedá, to sa fakt nedá len tak odísť, nie, nie, show must go on.

- Slečno Dano, rád Vás opäť vidím, to Vás pán dirigent necháva toľko čakať? Takú krásnu ženu? Vy ste moja Košířská madona a pobozkám jej ruku.

Dana sa červená, všetky huslistky ju práve museli znenávidieť.

V notách prvého huslistu vidím, čo dnes budú škvariť - Peer Gynt od Edvarda Grieka. No pane, tak to je pecka, toto mám rád, každý jej tón mám napočúvaný, dokonca jedna ikonická skladba so zvonmi zaznela vo filme Mys Hrôzy s Robertom de Nirom. Ale dnes Vás dámy a pánové popreháňam dirigentskou paličkou, nie na motorovom člne, hovorím si v duchu. Dana potrebuje zmrskať, nie okúpať.

To keby ma videl doktor Frischmann, ktorý mi o majstroch klasickej hudby prvýkrát rozprával na letnom sústredení na Albeři začiatkom deväťdesiatych rokov, kde v opustenom kostole po sudetských Nemcoch hral Grieka na starom, zaprášenom organe, neveril by ani vo sne, že ho raz budem dirigovať v Českej filharmónii. Bez formálneho dirigentského vzdelania, na mieste, ktoré je vrcholom kariéry každého českého klasického hudobníka... Díky doktore Frischmanne za inšpiráciu.

Vôbec to dirigovanie nie je také ťažké, keď sa strafíte do rytmu. No veď som tanečník... Alebo oni sú hluchí.

Zoberiem do ruky dirigentskú paličku, rozpažím a rozmáchnem sa. Na tri...

Adagio, Addolorato, neskôr Allegro Moderato, Agitato, orchester sleduje moje pohyby. Flashback z internátu sa dostavil hneď. Petrove lekcie dirigovania sa mi vrátili v upradovanej verzii V_2011. Nie som žiadny Karajan, ani Bernstein, ale prvá minúta je hladko za mnou. Pozerám na prvého huslistu, potom na bubny, ktoré majú sólo, tvárim sa na bubeníka hrozivo, tak to robí predsa každý dirigent, potom pozriem na cinkajúceho trianglistu, tentoraz milo, potom na Danu a jej violončelo. Ako rozkošne ho má opreté v lone, pripomenulo mi to scénu zo Svěrákovho Kolju so Silviou Šuvadovou.

Vôbec to dirigovanie nie je také ťažké, keď sa strafíte do rytmu. No veď som tanečník... pomyslím si. Alebo oni sú hluchí. Alebo je to len potvrdená teória sociálnych rolí Philipa Zimbarda. Asi to C bude správne.

Keby som sem totiž prišiel v inštalatérskych montérkach a tváril sa presvedčivo, asi by mi do rúk zverili celú elektroinštaláciu sály. Takto iba orchester. A možno by ma i Dana pozvala domov, aby som jej opravil pračku ako nemecký Helmut zo soft filmov...

Zrazu sa otvoria dvere a do sály vojde taliansky dirigent. Zdvihnem ruky na znamenie pauzy, orchester prestane hrať. Taliansky dirigent sa ocitá vo zvláštnom rozpoložení – má sa ospravedlňovať za neskorý príchod? Alebo sa diviť, kto hrá z jeho partitúry a s jeho paličkou...? Našťastie ho odchytili skôr, než stihol vypeniť a pošeptali mu, kto som. Podal mi v predklone ruku a taliansko-česky niečo drmolil.

Pusa dlouhá jako dvéře autobusu...

Je čas na ústup, šaškáreň skončila. Hrozí prezradenie, možno aj zopár faciek priamo na sále, stačí, ak niekoho z nich napadne zavolať na ministerstvo. Našťastie tu v sále nikto nemá pri sebe telefón. Ale aj tak stačilo. Petra je už celá nervózna z hroziacej blamáže.

- Tak dámy a pánové, zajtra Vás už ale oficiálne všetkým privítam i s pánom ministrom. Dovidenia. Prechádzam lesom podávaných rúk, všetky také mäkké, muzikantské dlane.

Idem okolo Dany, jej ruku ale nepodávam, ju iba chytím za lakeť a dávam jej pusu na líce, tesne nad kútik úst. Pusa dlouhá jako dvéře autobusu... Dana na mňa vyvalí oči. To nečakala, ktovie, načo dnes večer bude myslieť.

Petra ma zozadu drgne. Ideme zo sály konečne preč, zatvárame za sebou dvere. Sranda skončila, ale musela byť, aj keby na chlieb nebolo. Kráčame prechodovou chodbou do Galérie, po pol minúte začujeme za sebou hrať orchester. Konečne sa maestro chytil.

V tom nás zastaví vrátnička, ktorá sa tam znenazdajky opäť objavila:

-Vodkampak kampak?

- Ále paní, práve som bol dirigovať vašu filharmóniu, tak si ideme oddýchnuť na vernisáž.

- Jistě pane, blázinec je až v Bohnicích, odpovedá mi.

- Vážne až v Bohnicích? Ste si istá? Dnes prišiel zájazd z blázinca priamo sem k vám, vraciam úder.

- Vernisáž je až zítra, pane, koukali támhle? Až zítra v pět! smeje sa nám, ukazujúc na plagát u vchodu.

***

Ale mi to dnes mrskalo...

Fakt. Pozeráme na plagát i na pozvánku, ktorú vytiahla Petra z kabelky. Vernisáž je až zajtra. Nevadí, dnes v Rudolfínu bola na výlete delegácia z blázinca. A urobili sme si ho zo všetkých. To sa zajtra načakajú na nového riaditeľa s ministrom...

Ale mi to dnes mrskalo...

.

.

.

Foto: ja, https://www.google.sk/maps

https://www.zahradnirestaurace.cz/

https://www.rudolfinum.cz/